Rozprávkové babky žijú aj v panelákoch.

V pravidelných intervaloch absolvovala svoje tradičné návštevy. Každý druhý deň doobeda obchod, s lístkom, na ktorom mala presne zapísané iba to, čo domácnosť potrebuje, ale aj tak si z neho vždy doniesla aj obľúbeného Pribináčika navyše. Raz za týždeň mesto, vždy sa zastavila vo svojej vieche na obľúbené vínko a domov prichádzala viac a viac prekvapená, ako sa zase všetko pomenilo. A raz za mesiac lekár. Mala vysoký tlak, a lekár vždy ustarostene kontroloval, či pravidelne užíva lieky, lebo jej tlak je nebezpečný. No babka sa vždy len zasmiala, že ona sa nikam neponáhľa, pretože sa chce dožiť mojej promócie. Lekár umrel a babka mi ešte pár rokov potom pyšne varila kávu, keď som sa učila na štátnice.
Keď som bola menšia, každé leto sme spolu chodili na Matadorku. Vždy sme si rozprestreli deku na mäkučkej sviežej tráve a len tak ležali. Babka milovala oddych v tieni vysokých topoľov, čítala si svoje hrubé historické romány a ja som jej rozprávala, ktorý chlapec na kúpalisku sa mi páči.
Chodila so mnou aj do Lunaparku pri Dunaji. Tešilo ju, keď som sa vrtela na veľkom reťazáku a pri každej otočke jej nadšene kývala. Raz som ju prehovorila na Ruské kolo. Kolotočiar mi ochotne pomáhal: „Babi, veď sa nebojte, viete aký je odtiaľ krásny výhľad?" A tak babka šla. A potom, keď sme boli úplne hore, kolo odrazu zastalo. Hojdali sme sa v tej malej klietke a babku chytala panika. Že čo keď padneme, že ju potom moja mamka zabije, lebo na mňa nedala pozor. Babka na mňa chcela dávať pozor stále. Keď som šla s kamoškami na diskotéku, vždy sa nespokojne pozrela na hodinky a zahlásila: „Zas ťa čerti do noci berú?!" A aj keď sa tvárila, že ona a všetci slušní ľudia už idú spať, nikdy nezaspala skôr, ako som prišla domov. Často sa zabudla pri knihe a čítala do noci. Vedela som to, lebo cez veľkú kľúčovú dierku starých dverí prenikalo svetlo. Zvláštne hrejivé svetlo. Keď sa mi stalo, že som po nejakom strašnom filme nevedela od strachu zaspať, vždy som si vzala do rúk paplóny, babka roztiahla kreslo, ktoré mala pri posteli a spala som pri nej. Úplne pokojne.
Babka mala rada samotu a neznášala, ak mala byť závislá od iných. Všade chcela chodiť sama. Dokázala sa sama o všetko a o všetkých postarať. Keď ju raz seklo v krížoch a nevedela sa postaviť, mlčala. O bolesti nikdy nerozprávala. A nechcela ani lekárov. Musela som ich zavolať tajne a až keď ich mala v izbe, dala si povedať. A odvtedy si dala záležať, aby ju už v krížoch viac nesekalo.
Mala rada svoj poriadok, svoje zvyky, svoju čistú domácnosť. A ak by ju o ňu mohlo niečo obrať, tak by to bol pes. Za nič na svete by vo svojom dome žiadneho nechcela. Až kým som jedného dňa nepriniesla malé mäkké klbko. Akoby sa v nej ozval materský inštinkt, celé dni trávila v mojej izbe a s láskou hľadela na to malé šteniatko, ktoré sa tam motalo a všade cikalo. Keď psík vyrástol, najradšej bol s babkou v obývačke, oblizoval jej ruky, preháňal sa po matracoch na jej pohovke a nenechal ju čítať. Babka prišla o svoj pokoj. A bola šťastná.
Najšťastnejšia bola na Vianoce, keď všetci prišli. Ja som jej už od skorého rána pomáhala s výzdobou a varením, piekli sme kačice a babka na ne dávala pozor ako na kráľovský poklad. Len aby boli večer pri štedrom stole všetci spokojní. Vtedy ani ona nič viac nepotrebovala.
Babka mala s dedom troch synov. Bol to jediný zmysel jej života. Svadba s dedom bola skôr z trucu a nutnosti ako z lásky. Vždy, keď si spomenula na to, že ako „osamelá" žena by byt nikdy nedostala, a tak sa musela za niekoho vydať, vedela sa rozčúliť. Ale keď mi rozprávala o svojej jedinej skutočnej láske, vracala sa do dávnej minulosti a na tvári mala úplne iný výraz. Bol to mladý učiteľ, inteligentný, jemný a veľmi romantický. S babkou chodili na dlhé prechádzky po bratislavských parkoch a on jej čítal svojich obľúbených autoroch, hovoril o svojej práci, a o spoločnej budúcnosti. Žiaľ, tá sa neveľmi pozdávala jeho rodičom, ktorým babka - obyčajná krajčírka - ako nevesta nepasovala. A tak ho donútili vziať si inú. Babka sa už potom viac nezamilovala. Ako sama hovorila: S dedom sme chodili jedným vlakom do práce. A potom sme sa raz vzali.
Neľutovala to len kvôli svojim synom. A mne vždy, keď som si k nej po práci sadla na chvíľu si oddýchnuť, hovorila: „Vydaj sa len za skutočne dobrého muža, ktorý ťa bude naozaj milovať. Ty sa už tak skoro vydávať nemusíš, tak si na toho chlapa môžeš kľudne pár rokov počkať."

Na to všetko som si spomenula, keď som rukou zmietala suché listy zo studeného mramoru. Ako každý rok, aj teraz som bola na ňu nahnevaná, že si nedala väčší cieľ. Ak by sa chcela dožiť aspoň mojej svadby, bola by ešte stále tu. Oslávili by sme desaťročnicu spolunažívania a upiekli spolu fantastické kapustové posúchy, ktoré sa mi bez jej šikovných rúk vždy potrhajú. A spoznala by jeho. Určite by sa jej páčil.
Otec šiel ako každý rok sám nabrať vodu pre kvety, aby si mohol tajne utrieť slzy. No červený nos ho vždy prezradí. A mňa prezradí to, že veľa rozprávam. Nemám rada smútok. A nerada ukazujem bolesť.
Je zvláštne uvedomiť si, že pri niektorých ľuďoch človek žije v tom, že tu s ním budú stále. Nepredstavuje si, že by to mohlo byť inak. A keď to príde, nevie sa s tým zmieriť.
Vlastne, babka je tu stále so mnou. Izba, ktorú si priala mať celú modrú ako nebo, ostala modrá. Jej knihy opatrujem vo svojej knižnici. A keď sa ma niekto spýta, po kom mám tie kučeravé vlasy, odpoviem: Po mojej babke...