Bola som tam, keď stavali betónové skrýše pre
chudákov a pastierov.
Do pancierov etikiet na šedomodrom podklade
skrývali orgasmy vecí o ktoré nikto nestál.
Zo zeme vyrastali žeriavy bez krídel
a osnovali celú túto nádheru.
Stála som na kraji sveta, ktoré chceli nazvať Amsterdam,
hľadala tú priesvitnú stenu cez ktorú by som mohla zakývať,
aby vedeli, že som ešte nezabudla.
Nohy im zarastali do lavičiek,
a ja som objímala dvere, prepadala sa do trávy viackrát ako
očistce v menách básní.
Autobusy čo tu stáli chrapčali ako skartovačky lačné po dušiach,
Prišívali im všetky rany na čelá,
vzduch sa tlačil do preplnených dlaní, ktoré praskali od
matérie. Všetko bolo také plné ako som to nikdy nechcela.
a vlčie maky už
nikto nepozbiera.
A bociany už nenatiahnu
nohy do zelenej trávy,
A psy budú
smutne drať chodníky,
kým my si budeme v dierach spokojne objímať dlane na
rituálne recyklácie.
Bola som tam.
v uliciach ich mesta.
Autobusy vrčali a skartovali duše na drobné do košíkov.
Prišívali telá o telá,
Vzduch zostával dnu a tlačil sa do červených hláv
ktoré už nevedeli nenávidieť.
http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2011/11/dala-som-zbohom-vlcim-makom.html
