sklenené..

Písmo: A^- | A⁺

Potknutia cez telo pretekára alebo báseň o noci s prvým Petrom.
To telo. Hlúpa prerábka od Boha čo sa časom pokazila, prerástla úlohu nosenia, presne to telo, ti zavadzalo, aby sme sa mohli vidieť.
Keď na chvíľu umreli vtáčie nohy krútiace sa ciferníkmi, v katapultoch namierených od seba, ako šelmy pred únikom, sme sa dotýkali.
Ľudia nám vadili v tom dvojmiestnom karavane, chceli nás cajchovať za všetky zatvorené dvere, a ty si potom utekal do žien čo som dokázala mať rada.
No všetky tie Chiméry mi ťa vracali s rozbehom, aby som ťa mohla skryť pod rameno, šepkať ti, že netreba roz prá vať, a ty si mi potom vďačne ukázal vodu v tvojich očiach, tú ľahkosť, do ktorej som sa zaprisahávala, že ju nikdy nenačriem, a že keď áno budem musieť odísť lebo, že to láska nerobieva.
Môj nos, mandolína ticha čo nám patrilo, a znamienko na tvojom líci, moja osobná kazajka bez súradníc, boli miesta kde sme sa stretávali bruškami prstov. elektródami ničili všetky epitely, aby sme sa vošli na ten výpredajový gauč na pozadí Winetua, kde si mi roztrhol ten jediný opasok a nohavice, kde som ti aj tak nedovolila spopolniť moje detstvo, to posledné čo bolo ešte moje, aj keď som neverila, že je to len tak. však cez chodbu bola pekná a poddajná suseda, a pri tebe ja dievčatko o ktorom si vyhlásil, že sa zaň hanbíš. Nedala som ti viac ako svoje dlane, mapy bez dotyku čo odvtedy necítim.
Ráno si zamkol, a ja čiernou kávou preliala černejšiu noc. Odvtedy sa jej bojím, no pamätám si, kde odkladáte utierky, lebo viem ako som im závidela, že môžu visieť.

Happy yes everyday bejby.
Päť písmen, obšklbaných krídel, päť písmen mi sem tam okamih ľudského hrdla zareže krížom ponad rebrá. Dnes som si na spánok obliekla to tričko, jediné čo zostalo čo som neudusila kartónom a lepiacou páskou do kúta.
Ďaleko nad oblakmi sa lámali hrubé kusy železa, vo vzduchu bolo namiesto soli veľa ozónu, no aj tak ma to nasúkalo do decembra.
Do tej dlhej zimy 2011, kedy som zbelenými mihalnicami obťahovala vzory hrnčeka, čo sa podobal tomu môjmu, ktorého časťou som sa oslobodila balkónovým zábradlím. veď ani my dvaja už nie sme celí tak na čo by som ho mala držať pokope.
A ešte rok pred tým bola zima viac ako len plášť cudzinca, čo mi nevie uschnúť na uzimených pleciach. Jablká v karameli, tie stožiare amerických výplní, medoviny a punče čo nás strkali do seba ako marionetky. Roztúžene som hrýzla do výkladov drevených nôr lasičiek, a pri poslednom som nohám vzala cestu, aby ma k nemu nesplietla, lebo hrnčeky mi boli odjakživa blízke. Záchyty odkvapov, čo malomocným bez spánku ponúkali kávu.
Možno si to vedel rovnako ako ja, a tvoje rameno, hrejivé kanape, ma zavolalo k tej prietrži slabosti predavačka sa smiala, lebo som nechcela ukázať prstom, a tak si kmitol k tomu jedinému čo sa mi nepáčil.
Podala mi uzlíček, ako matke podávajú ťarchu čo si odnosila. O niekoľko mesiacov si sa ma opýtal či pri tebe neprespím, omylom si ma nazval láskou, a rozosmiali sme strapatosťou podlahu.
Už nikomu nedovolím, aby ma šteklil. Náš dvojmiestny karavan totiž predali.
Happy yes everyday bejby, opakujem si nápis z trička, aby som nezabudla, že to už neplatí, aby som nezabudla, že je to len dobre, že v noci som vedela povedať nie.

Pod snami.
takto som si predstavovala tvoju smrť leskneš sa vedľa svadobných šiat ako marcipánová figúrka čo raz uschne na polici
a predsa nepredstavovala som si že láska bude analýza dedukcia možností katapult schizofrenika mieriaci priamo k rozhodnutiam
namiesto toho sa leskneš
som plná blenu nezrodím život nezžijem sa s tým čo by mali stehy prerásť novou kožou

svoju smrť som si nikdy nepredstavovala a už ju poznám dopodrobna bielu visiacu vodnatú žilnatú uspatú plynnom prekrvenú
skutočnú
asi som ťa nikdy nestretla
a predsa nikdy som si nepredstavovala tvoju smrť
lesknem sa s váliovou mysľou spiaca

Tulipány.
vtedy pred palacinkárňou, chrchlot chlapa od vedľajšieho stola ma tam vyhnal, keď si mi oznámil, že že zámotok jej ženstva už má svoj tep vtedy sa prievan oprel do našich rázcestí.
Nepočuli sme sa.
Našli ma. Na zemi. Odratú do koženky, lacno a beztvaro aj vzduch ma dral a horkastá melasa mi zviazala jazyk oprela som sa slabo, ináč by som sa nebála.
Neprežilo ani do pondelka. Ja som na moste vyhodila kľúče, ktorými som chcela označiť náš prvý byt, a tiež som zomrela. Vtedy prvý krát.
-
V tú januárovú nedeľu, keď sa to celé začalo, neviním ťa z toho, že si sa chcela striasť a očistiť, sa vykotúľala slnečnicová šťava z predpokladov amerických lacných knižiek, čo som čítavala.
Už také veci nehovorím. No zvyknem utekať a v mojich snoch,mužom vliezajú ženy do členkov a počujem ako praskajú kĺby a kosti, vlasy mi tam vypadávajú, zuby prišívam na svetre, t elá lietajú oblohou, holubice zomierajú vo vákuu
neviním ťa z toho, že si ho chcela preliať do mňa, len z toho, že sa ti podarilo ma na to presvedčiť.
-
Tie červené jarné hlávky, čo tak slastne túžim mať v záhradke, boli záväzok čo nás držal tri roky pri sebe. Ten štvrtý a piaty bol dobrovoľný, a asi preto som verila, že som nevinná.
-
Potrebujem, aby si už odišiel. Aby som mohla spať a konečne nájsť tú putovnú kartotéku svojich hriechov, vyplieť márnicu od poslednej cibulky čo ma sprevádzala týmto šialenstvom.
Nič už nenapraví veci čo sa udiali medzi nami. Strecha je poprehýnaná, zateká nám, no sem tam aj tak nazriem do toho karavanu, čo už nikomu nepatrí.
Chcela som zasterilizovať zopár spomienok, no tam vraj patria len čisté veci. Možno si toto všetko niekedy prečítaš, možno tá rádioaktivita vytriezvie.
Bola som príliš slabá na to, ako silno som ťa dokázala milovať. Nože ma zavliekli do aristokracie. už nad tým nerozmýšľam, len kombinujem zástrčky s uzlami, a verím na vodu v ktorej budem krásna. Tak ako som chcela byť pre teba.
Nič nestačilo. Sú to recyklácie nožnicového tvaru, vedieť, že som nepekná.

http://www.thisiscolossal.com/2012/03/bloom-28000-potted-flowers-installed-at-the-massachusetts-mental-health-center/