LETO
Dvere na sprche na Sylviu vyplazovali jazyk. Niekto do nich totiž spravil dieru a tak ich vždy musela zapchať ponožkou, alebo nohavičkami. Dvere by totiž nemali mať oči.
Tie Alicine mátoživo hľadali okuliare. Dýchla do nich a malá miestnosť bola plná mlieka. A to si vždy hovorí, že si na to už dá pozor.
Na malom balkóne, čo im vlastne ani nepatril, jej duša chrčala hrdzou, akoby sa zabudla zapínať. Zmena neprichádzala ani keď poskakovala, alebo pretláčala do koberca kĺby na palcoch v márnivej snahe dostať zo seba emóciu.
Z kohútika v izbe kvapkala voda. Neón skučal. Na poschodí sa ozývalo pravidelné klopanie hojdacieho kresla.
„ Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“ Povedala do prázdnej izby. Zrazu si všimla, že hrebeň je plný chuchvalcov vlasov. Strčila doňho a drevená rúčka podpichla zvukomalebnosť kachličiek.
„ Opadala som ako stromy. Kto ma zhrnie?“ Klop, klop, klop, člup, zzzzzz, klop, klop, klop, klop, klop...
-
„ Bola som rozhodnutá, že už pôjdem spať:“
„ O takýchto veciach nerozhoduješ.“ Vypliešťala sa žena v zrkadle a perami obkresľovala Sylviino obočie.
„ Od dnes sa rozhodujem.“
„ Rob ako chceš. Aj tak ti to nevydrží.“ Cvakla zubami a Sylviine uši odpadli do čajového pohárika.
„ Nemám rada sladký čaj.“ Skonštatovala a čakala na reakciu ženy oproti.
„Tak sa nauč počúvať ľudí Sylvi.“ Fľochla na ňu a s dramatickým gestom odkráčala do strany.
-
Našla balenie žiletiek po Petrovi. Spomenula si, ako sedávali v starej vani na vrakovisku a dohadovali sa akej farby budú mať v kúpeľni obkladačky. Obhadzovali sa plechovkami od piva, ktoré tam nechávali po víkende decká z internátov. Zostalo po ňom ticho, klavír zapadol prachom a zubnú kefku ani po niekoľkých XY nebola schopná vyhodiť. Dúfala , že si spomenie, že ju zabudol. Vráti sa a všetko to zvieranie zastaví.
Všetky črepiny zhrnula do veľkého plastikového vreca a odniesla na vrakovisko kde sa spoznali. Posadila sa na starú pneumatiku. Všade penil moč. Pozrela sa doprava na prázdnu priehlbinu vedľa ryšavého boilera. Odniesli ju. Ktovie kam.
Miesto, ako tieto, vždy vzdychali plastom. Zem bola veľké zrkadlo, na ktorej tancovali nohavičky a stehná márniviek. Čo by sa stalo keby sa Sylvia vyzula ?
„ Som rada, že si prišla, dlho som ťa nevidela.“ Privítala priateľku Sylvia. Renáta si ju supovito prezerala
„Tiež. Tiež. Dala by som si kávu.“ Vyštekla na čašníčku, ktorá zakorčuľovala podnosom na dlani.
„ Dva krát. S mliekom.“ O niečo vľúdnejšie zapípala Renáta.
„ Ako pokračuješ s prácou?“ Vybrala z tašky lesklý rúž na pery.
„ Snažím sa. Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“
„ Mne sa stále snívajú nejaké kraviny. Minule, že som prala uteráky s babičkou. Netreba sa nad tým ani zamýšľať.“
„Tak trošku sa v tom strácam.. nerozlišujem to..“ šťukla zapaľovačom. Cigareta zaprskala. Vzduch zmliečnel.
„ Z toho si nič nerob. Podľa mňa to ani ten chlapík tak celkom nechápe. Ale ľudia to zožerú. Veľká avantgarda !“
„ Nemyslela som divadlo..“ Sylviine zorničky sa rozšírili. Potiahla si rolák vyššie.
„ Posledne, keď som ťa videla, mala si iné vlasy.“ Skonštatovala a odložila rúž do kabelky.
„ Jeseň..“
JESEŇ
-
„ Myslela som si, že všetko zmením. Celý svet.“ Sucho skonštatovala Sylvia.
„ A čo si čakala?“ zahuhlala zo zrkadla, s ústami plnými čokoládových šišiek.
„ Ani neviem. Písali to v tej knihe.“
„ Tam toho dnes napíšu.“
„ Nie je to naivné?“ Pozrela sa na ženu za sklom.
„ Nie je naivné myslieť si, že som časťou teba len preto, že ma vidíš v zrkadle?“
„Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“
„ Vymysli niečo nové, nebaví ma pozerať sa na túto zvráskavenú izbu.“ Oklepala si práškový cukor z brady.
-
Prišiel ku mne a vytiahol mi z temena hustý prameň vlasov. Položil na stôl a potom mi do úst strčil ruku akoby tam vždy patrila.
Za hrsť! Ako lentilky ! Vysypal ich pred seba.
Všetky som prišila.
Na zimu nesmú byť svetre plantavé. Musíš sa zapnúť až ku krku.
Stála nad umývadlom a rukami si prechádzala od korienkov až ku koncom. Kefa sa nadychovala ako para nad hrncom. Po zemi bola kopa ďalších. Červených. Bielych, hnedých, čiernych. Zhasla neón. Kohútik dobiedzal. Prešla po chodbe. Cítila ich pod nohami.
Vybrala zo skrine krabicu. Dnu. Všetky dnu. Až po vrch.
Do rána jej tvár lemovali také, ako si ich pamätala Renáta.
Pod plachtou našla slizkú gumenú napodobeninu človeka. Ochabnuto sa šmýkala po zemi. Maslová, na tenko. Ako keď nie sú peniaze. Zložila ju do ďalšej krabice a postavila ich ku skrini. Otvorila okno a vyhodila z neho topánky priamo na ulicu.
Čas sa zmenil na noc, iné z neho nevnímala.
Renáta jej pochválila vlasy. Vraj to má takto lepšie. Pýtala sa na značku peelingu čo používa.
„ Pozri sa doma kto to vyrába. Je to geniálne!“ Prechádzala jej po predlaktí a užasnuto ani nemrkala.
„ Jasne.“ Zamumlala jej na to.
„Dnes som videla Petra. Kupoval zmrzlinu nejakému dievčaťu.“ Sylvia pustila na zem šálku s kávou. Mladučká čašníčka, ktorá sa jej z ničoho nič vyskytla za chrbtom len zašvitorila.
„ To nič zlatíčko. Črepy nosia šťastie.“ Renátino obočie sa zazubilo.
„ Bola si s ním?“ Strkala do uhnaného zvieraťa otázkou.
„ Ešte je skoro.“ Klapla prstami po stole. Vzduch bol čistý. Tak si zapálila.
ZIMA
-
Sylvia zatvárala ďalšie krabice a zasúvala ich nohou do kúta k ostatným. Čiernou fixkou na nich bolo napísané len vnútro.
„ Toto nevyzeralo príjemne.“ Ozvalo sa od zrkadla opretého o stoličku.
„ Na to, že nie si skutočná, máš odhad dobrý.“ Rozkašlala sa a z hrdla jej vyliezla posledná boliestka, plná krvi a žilnatá. Schmatla kus mäsa do ruky a šmarila ho do kúta.
„ A čo ťa utvrdzuje v tom, že nie som ?“ Zasmiala sa. Sylvia sa načiahla k zrkadlu a rukou narazila na sklo.
„ Nedotknem sa ťa. Nie si.“ Vydýchla a unavená spadla na zem.
„ Podľa teba telo je podmienkou života ? Viem o prípadoch kedy to neplatí.“ Vľúdne sa usmiala a odišla. Videla ako sa zmenšuje, kým z nej nebola bodka, a potom nič.
-
Miestnosť sa začínala ozývať teplom a bublotaním, ktoré vystupovalo v hustých návaloch pary zo Sylviiných predlaktí. Posteľ ju kŕčovito oblievala nehybnosťou a na okenných tabulách sa začali zjavovať malé praskliny a kvapky rosy. Telo si opatrne vyniesla z postele. Cítila ako sa jej pod nohami roztápa podlaha, čakala ako každou chvíľou prídu klopať susedia.
Zobrala žiletky čo po ňom zostali položené na umývadle, a zrazu sa všade vsiaklo dýchanie ozveny. Zápästie položila nad vaňu, rýchlo zátkou zaistila odtok, a zniesla sa popri nej na zem.
Uvedomila si, ako hlúpo dúfa, že sa po ne zastaví. Žena v zrkadla mala ruky založené na prsiach a krútila hlavou.
„ Teraz som ja tá viac živá. Pozri sa na seba!“ Sylvia si oprela hlavu o obkladačky a vydychovala. Vzduch začínal byť čistejší. Namiesto rosy, začalo pršať. Do rána, bola vaňa plná.
Oblohou preletelo telo bez krídel. Zastalo tesne pred oknami a z očí sa ešte poslednýkrát vylialo nenásilné zbohom. Všetci o tom hovorili. Ženy nosili v igelitkách hlavy, ktoré potom zabúdali na lavičkách detských ihrísk a tak sa o tom postupne dozvedelo celé mesto.
Ženy ľútostivo hladkali Sylviu pohľadmi. Suseda jej ráno doniesla na plechu detské dupačky.
„ Odlož si na horšie časy srdiečko!“ a potom šla vyniesť smeti. Hlava v igelitke si ju premeriavala a opakovala:
„On už nepríde!“
„Nemala by si s tým ísť k doktorovi? Zápal stredného ucha nie je sranda.“ Kričala na ňu Renáta cez stolík.
„ Doma mám kvapky.“ Šepkala jej Sylvia a stále si stláčala sluchy.
„ Je tu hluk, nepôjdeme ?“ Renáta prebehla pohľadom prázdnu kaviareň. Prehrabala kabelku a vytiahla z nej kúsok papiera, na ktorý napísala meno a číslo. Posunula jej ho po stole.
„ Takého doktora nepotrebujem.“ Stolička vykríkla do skla a Sylvia za sebou nechávala stĺpiky očí. Renáta zobrala papierik a vyfúkla jej trochu dymu na cestu.
-
Sylvia cítila ako sa jej tá para obmotáva celú cestu okolo členkov. Telefón každú chvíľu zobúdzal ticho. Hmla guľatila rohy, a skrývala do seba jej nábytok. Mále svetlo v miestnosti vychádzalo zo zrkadla. Žena v ňom sedela v tureckom sede a pozerala sa na Sylviu.
„ Čo je ?“ Vytlačila zo seba otázku.
„ Čakám.“ Odpovedal jej stroho a ďalej ju sledovala. Na Sylviu padala hustá hmla. Cítila, že má myseľ ťarchavú, akoby ju zvierali predpôrodné kŕče. Akoby sa chystala porodiť smrť, čo tu po sebe nechal Peter. Z krabíc v rohu sa ozývalo silné praskanie a výkriky. Počula šepot a videla husté kŕdle peria vyletovať z perín. Veľký alabaster jej sadol na hruď a stlačil ju ostňami čo v sebe nechcela privoliť. S presnosťou povrazu stisol jej očné jamky, a nad izbu natiahol markízu ťažkú a lepkavú ako asfalt.
-
Mikrobus sa chystal nabrať do seba vodu ako vedierko dievčatka čo sa kedysi hrávalo so Sylviou na dvore, keď boli ešte deti.
„ Nesmieš sa báť. Musíš sa nadýchnuť. Potom to vraj nebolí.“ Spomenula si. Okolo bolo ticho. Nikto nekričal. Všetci pustili svoje veci, nepotrebovali ich strážiť, voda ich aj tak zrovnoprávni na tak čistých ako bývali.
„Len sa nebáť.“ Otvorila ústa a chystala sa nabrať do seba ako vedierko. V ruke ešte stisla Petrovu zubnú kefku a potom ju vyhodila von oknom.
Po nejakej dobe sa zrazu ozvalo narazenie nohy na podlahu. Niekto chytil Sylviinu ruku, z veľkej výšky, ako by bola na povrázku. Jedným trhnutím sa rozsypala po podlahe ako vrecko sklenených guličiek. Posledné čo videla, bolo viečko krabice a jej dlane, ktoré ju tlačili do rohu izby. Zrkadlo bolo prázdne, tmavé. Alabaster spokojne sedel nad skriňou. Spoza okna sa ozýval štebot vtákov. Prišla jar.
JAR
Svet sa skryl do vlčích makov. Krajina je bodkovaná. Do rána možno oslepne.
http://i-f-kobjelska.blogspot.sk/2012/11/prestala-som-verit-na-cudne-veci.html
