občas... mi je tak... sivo...
v duši predpoveď hlási
ešte aspoň... kým nestečú mi všetky slzy po tvári...
polooblačno až daždivo... no kráčam ďalej, lebo viem, že
keď dážď prestane kresliť v mlákach kruhy...
ukáže sa kúsok dúhy a slnko opäť zažiari....
ako malá som sa vždy chcela rozutekať ku koncu dúhy, či tam nenájdem poklad...
(aspoň šmolkovia vravievali, že tam je (: )
a hľa, keď sa jedna konečne raz skončila hneď pred mojím oknom,
už som bola bohatá (: ....
...aj tá umelá občas poteší... (:
pomalšie... aspoň kúsok....
nech sa mi v hlave netočí...
pomalšie.... veď občas nestíham vám
už ani hľadieť do očí...
pomalšie... ja nechcem vyskočiť....
len nemôžem za to, že toľko krásy je,
za ktorou oplatí sa otočiť...
je tomu už "zopár" dní...
čo si odišiel...
mama vraví, že som ťa vyhnala...
možno ma len bolelo, že ti u mňa nechutilo...
ja som sa snažila...
no... sto ľudí, sto chutí...
tak som ti otvorila dvere a rozlúčila sa s nádejou, že
ti zachutí inde...
ale bolo nám spolu aj dobre... však?
niekedy až priveľmi...
na to zlé som už zabudla...
a na to dobré nezabudnem nikdy...
ďakujem...
opustený domček... skoro na spadnutie...
pootvorené dvierka
ma priviedli až tam, kde sa ktosi každý večer zakrýval zaprášenou perinou...
a čakal na ráno.. keď lúče slnka prinesú novú nádej...
a na záver autoportrét... myslím, že k tomuto už slová netreba (:
