V posledných dňoch toho na mňa bolo priveľa... Jednoducho akési "blbé obdobie"...
Pod tlakom divných pocitov som to už nevydržala a rozhodla som sa ísť to predýchať večernou prechádzkou... Kráčala som dlho... So slzami na krajíčku... na líčku... i na tričku.... Hlavou mi bežali zmätené myšlienky... Spomienky na uplynulé dni sa opäť vrážali do srdca a ja som miestami už nevládala ísť ďalej... So sklonenou hlavou som podišla k najbližšej lavičke a bezvládne som sa na ňu zvalila... Sedela som tam zopár minút... Len tak... Bez pohnutia... Len život okolo mňa ďalej plynul... Utekal... Smial sa... Zabával... Šantil... Výskal... A prechádzal sa ruka v ruke... Odrazu som si všimla akéhosi staršieho pána, ktorý sa nenápadne motkal v mojej blízkosti... Občas sa na mňa pozrel a potom uhol pohľadom.... Sedela som teda ďalej a pozerala pred seba na útly stromček, za ktorým som sa chcela skryť pred svetom... Odrazu pán podišiel ku mne a niečo povedal... Myšlienky mi v hlave tak hučali, že som to akosi prepočula...
"Prosím?" pýtam sa ho...
"Len či aj u vás bol dnes Mikuláš... Sedíte tu taká smutná," odvetil a podával mi maličkú čokoládku s roztomilým snehuliakom...
Pousmiala som sa a tichúčko poďakovala...
"Čakáte na niekoho alebo?"
"Len tu tak sedím a premýšľam..."
"Taká smutná... Tak vám držím palce..." povedal nádherným láskavým hlasom... Akokeby ma pohladil po duši...
Nevládala som mu už odpovedať tak som sa len opäť pousmiala a ešťe raz poďakovala..
"Musím už bežať na autobus,"povedal a pokojným krokom "utekal" smerom k stanici.
(Ja však viem, že za najbližším rohom vytiahol krídla a odletel :) )
