Ak by sme mohli túto schizofréniu k niečomu porovnať, tak má snáď napadá len kresťanská dogmatická náuka. Aj ľudia, čo sa snažia schudnúť majú svoje nebo a peklo, svoje hriechy a rozhrešenia. V nebi tróni ich krásne, štíhle a atraktívne JA a v ruke drží miesto kráľovského žezla mrkvu pokvapkanú olivovým olejom a v druhej ruke miesto kráľovského jabĺčka kus tofu moreného v sójovej omáčke. To príjemne a obdivované štíhle JA má hlavu v oblakoch a prísne sa mračí z tej výšky na svojho tučného lenivého dvojníka smažiaceho sa v pekelnom ohni. Ba čo v ohni, skôr v pekelnej rúre nastavenej na najvyšší stupeň teploty a vedľa hriešnika samé tie škvariace sa dobroty – koláče, klobásy a maškrty od výmyslu sveta. Dogmy chudnúcich majú jasný názov. Nad rajským nebom sa tkvie nápis „Zelovoc“ a nad hriešnym peklom „Cukráreň“. A medzi nebom a peklom len lož a faloš všedného dňa, v tomto prípade prezentovanými rôznymi zázračnými náušnicami a akupunktúrnymi vložkami do topánok, či rôznymi zázračnými pilulkami a mastičkami na tučné partie tela.
Veľmi ma mrzí, ak počujem z úst nejakého chudnúceho slová: „Zlyhal(a) som a včera som prepadol (la) záchvatu chute na sladké a pojedol (la) som to a to." Dokonca sú ľudia, čo čakajú buď niečo ako rozhrešenie, alebo dokonca trest za zlyhanie svojej vôle. Potom sú tu aj ľudia, čo sa po zjedení krémeša už vidia v pekle a na celé chudnutie sa vykašlú a preklínajú svoje hriešne a nenažrané telo. Čakajú, že sa nájde nejaká autorita na výživu a dá sa im pomodliť 10 Zdravasov a oni opäť sfúknu a ocitnú sa v štíhlom nebi. Sú ochotní prijať aj trest, v podobe stredovekého trestu za porušenie pôstu. Rok o vode a chlebe, no radšej v miernejšej podobe, ako napr. 40 dní o ryži a vode (ryžová kúra).
No neexistuje nebo ani peklo a nie je ani dôvod aby sa človek cítil hriešnym len za to, že má slabú vôľu. Ľudia sa na seba veľmi podobajú, len ciele ich chúťok sú iné. Ak niekto neodolá čokoláde, iný zase peknej brunetke a je medzi nami len pár vyvolených, čo nemôžu nosiť klobúk, lebo im v tom prekáža svätožiara.
Chuť na sladké je prirodzená
Príslovie, že zakázané ovocie najviac chutí je každému známe. Čím viac sa človek vyhýba jedlám so sladkou chuťou, tým má väčšiu šancu prepadnúť nestriedmosti v jedení sladkostí. Nemá význam si namýšľať, že vy ste práve ten hrdina, ktorý to zvládne. Pevná vôľa sa dá cvičiť aj na niečom užitočnejšom a svoju myseľ môžete zamestnať aj niečím praktickejším, čo bude pre váš život aj prínosom (napr. učením sa cudzím jazykom), ako len myslením na jedlo a trápením vlastnej mysle a možno aj tela. Je oveľa rozumnejšie, pri chudnutí rátať s našimi slabosťami a nerobiť zo sacharidov strašiaka. Dá sa to. Existuje kvantum skvelých sladkých dezertov s prijateľnou energetickou hodnotou. Pri takejto diéte nemá telo pocit, že si niečo odrieka a chudnutie je len radosťou nad ubúdajúcimi kilami.
Chudnutie ako liečba metabolizmu
Náš mozog potrebuje energiu a tou je krvný cukor – glukóza. Akonáhle sa mozgu nedostáva „palivo“, drasticky sa spomalí metabolizmus, teda telo začne energiou šetriť a chudnúci má opak toho, čo chcel. Síce hladuje a trpí nedostatkom, no kilá sú ako zamrznuté a aj pri zníženom energetickom príjme nie je vidieť výsledok. Sacharidy v našej strave sú niečo ako batérie (dodávatelia energie) v elektrospotrebiči. A nadváha môže byť len výsledok nevhodného výberu batérie. Ak ste doteraz dávali telu energiu z batérii s krátkou životnosťou (sacharidy s vysokým glykemickým indexom), tak sa nečudujte, že ste ich museli častejšie dopĺňať (teda jesť). To je pri chudnutí neprijateľné. Treba sa úplne orientovať len na tie sacharidové jedlá, ktoré sú schopné dlhodobo uvoľňovať energiu. Vyhnete sa tým krátkodobému prebytku energie (a jej ukladanie vo forme telesného tuku) a aj jej následného nedostatku (hladu). Pokiaľ vaša hladina inzulínu v krvi počas celého dňa sa bude skôr podobať miernym pahorkom na Slovenských Kopaniciach a nie končiarom a dolinám Vysokých Tatier, tak to bude práve váš mozog, ktorý rozkáže telu, že energiou, uloženou vo forme tuku, je načase začať plytvať a zvýši vašu „spotrebu“.
Nie je to také jednoduché ako sa zdá. Nie všetko čo chutí sladko musí mať vysoký glykemický index. A aj tie sladkosti čo ho majú, netreba hádzať ešte do koša. Tam, kde je vysoký výdaj energie musí byť aj jej vyšší príjem. Len hlupák, ak ide na celodennú túru do hôr, by si nepribalil do batohu čokoládu alebo nejaké horalky.
Chudnutie nie je teda dilema slabého smrteľníka o voľbe medzi nebom a peklom (nejedením a prejedaním sa), ale nachádzanie a nájdenie systému, ktorý bude vyhovovať konkrétnemu človeku, čiastočne aj jeho zvyklostiam, aby dokázal plnohodnotne žiť ako počas chudnutia, tak aj po schudnutí.
