Počas mojich „mladších“, ešte učiteľských rokov sme mali v jednej triede žiačku. Volala sa Boženka. Bolo to neskutočne milé dievča. Nielen že sme ju my učitelia mali radi (a poviem to úprimne, aj jej šikovnosť a ochotu využívali na rôzne „papierové“ práce, bohužiaľ tak zaťažujúce, spoločensky prospešnú prácu učiteľa), ale bola aj akýmsi dobrým duchom celej triedy. Vždy keď bol v triede nejaký problém, tak sa všetky zraky neupreli nikam inam ako na Boženku a jej slovo a múdry návrh riešenia bol zákon, ktorý sa neodvážil nikto nerešpektovať. Jej empatia bola taká obrovská, že som mal niekedy pocit, že aj my učitelia sme ju brali ako rovnocennú, ako niekoho s kým sa nám podarí vždy ten malý problém, ktorý sa v kolektíve mladých ľudí raz za čas vyskytne, vyriešiť.
Čo myslíte, bola dobrá žiačka? Nie, nepatrila medzi najlepších žiakov. U mňa z nemčiny bola vždy medzi dvojkou a trojkou. Vravíte si, že to nebolo až také zlé, ale moji žiaci boli priam ukážkovo vzorní. Vyhrávali olympiády z nemčiny (darilo sa im však aj v iných predmetoch) a v týchto triedach na priemyslovke som už pokladal trojku za zlú známku.
Prečo som si spomenul na Boženku? Ten dôvod je prostý. To dievča, všetkými rešpektované a milované, s tak širokým srdcom, nepatrilo práve medzi krásavice. Dokonca by sa dalo povedať, že malo miernu nadváhu. Bola žiarivým príkladom toho, že krásna duša je omnoho viac ako telesný výzor. V očiach nás učiteľov, ale aj jej spolužiakov, bola vtedy bezpochyby krásnym človekom.
Márnivosť nie je cnosť
V niektorých diskusných príspevkoch, ale hlavne v súkromnej pošte, čo mi chodí, sa často stretávam s obrovskými problémami, ktoré majú ľudia ohľadom svojho výzoru. Ja som si tak trocha zažartoval a napíšem „ohľadom ich zrkadla“, ktoré nie vždy hovorí pravdu, zvykne klamať a zavádzať. Nemusí to byť len konkrétne zrkadlo a ich predstava o sebe samých, ktorú v ňom vidia, ale aj zrkadlo, ktoré nám nastavujú iní ľudia a obraz v ňom nemusí byť pravdivý. Dali by sa dokonca takéto „klamlivé“ zrkadlá rozdeliť do dvoch skupín.
Zrkadlo utešiteľ
Takéto majú najmä ľudia s nadváhou. Je to zrkadlo, ktoré zoštíhľuje. Pozrú sa doň a povedia si: „Ako mi tie kilečká pristanú“. Nikto v ich okolí nehovorí o nich inak, ako len o moletnom fešákovi alebo moletnej kráske. Nie žeby ich kilečká navyše netrápili, ale načo ich zhadzovať, keď sa ľuďom tak páčia. Je tu však jedna otázka. Nakoľko je správanie ich okolia naozaj úprimné? Nie je to náhodou vynútené správanie? Nepatrí človek, ktorý nepochlebuje, automaticky medzi nepriateľov, v lepšom prípade neobľúbencov, takéhoto moletného krásavca alebo moletnej krásky?
Alibizmus
Ak je už obezita väčšia a človeku s takýmto „zoštíhľujúcim zrkadlom“ povie lekár alebo niekto úprimný z jeho okolia, že ohrozuje jeho zdravie, ten má poruke hneď niekoľko svojich argumentov.
a) Necítim sa zle. Dokonca sa cítim výborne a lepšie sa už cítiť ani nemôžem. Načo teda chudnúť, keď som zdravý?
Odpoveď je jednoduchá. Obézny človek nemôže posúdiť, ako je to cítiť sa lepšie, lebo nemá s čím porovnávať. Väčšinou to trvá celé roky, kým človek priberie a ľudská pamäť sa v období keď je človek štíhly a cíti sa dobre, nad týmto pocitom ani nepozastaví. Berie to totiž ako normálny stav. Naše spomienky sa teda netýkajú nášho stavu psychickej a fyzickej pohody, lebo naša myseľ to nepokladá za dôležité a hodné zapamätania si. No aj tak sa dá spomenúť na to, ako to bolo, keď sme sa chôdzou do kopca toľko nepotili a nefučali pri tom. V skutočnosti si každý, komu sa podarilo schudnúť, svoj zdravotný stav pochvaľuje a vidí zlepšenie. Samozrejme až dovtedy, kým má s čím porovnávať. Po čase sa stáva aj obezita spomienkou a pocit z dobrého zdravia a vitality začneme časom vnímať ako normálny stav a nie je dôvod ho s niečím porovnávať.
b) Jednou z hlúpych výhovoriek môže byť aj taká, že na obezitu sa nezomiera no na anorexiu áno.
Nikto od obézneho nechce, aby sa zmenil na anorektika. Pravda je taká, že obezita, naša verná kamarátka, nás naozaj nezabije. Len nás odprevadí, držiac za ručičku, až na okraj priepasti, do ktorej nás už hodí niektorý z jej verných druhov – infarkt, porážka alebo cukrovka. Ťažko sa už z tejto priepasti, na dne ktorej číha smrť, lezie von.
Zrkadlo, ktoré nás klame a ktoré zoštíhľuje, nesmieme počúvať. Treba sa poobzerať po takom, ktoré hovorí pravdu.
Zrkadlo – nepriateľ
V diskusiách pod mojimi článkami sa dá nájsť snáď všetko. Ľudia nemajú zábrany napísať hocičo, čo si myslia a je im jedno či ma urazia. Vďačný som však za všetky príspevky, lebo ma nútia sa pozrieť na vec aj z iného uhla pohľadu. Presne ako povedal Nietsche: „Čo ma nezabije, ma posilní.“
Je však jedna skupina mojich čitateľov, ktorá sa do diskusie bojí písať. Títo čitatelia mi posielajú niekedy aj veľmi dlhé e-maily a prosia o pomoc. Nie, nie sú to ľudia s veľkou nadváhou a ktorým sa nedarí schudnúť. Práve naopak. Sú to ľudia, ktorých vlastné zrkadlo sa stalo ich nepriateľom, klame ich a priam nechutným spôsobom sa zahráva s ich psychikou. Čo vidia títo ľudia pri pohľade do zrkadla? Namiesto vycivenej tváre s vpadnutými lícami a nezdravou sivastou farbou pokožky a obličaja, z ktorej sa na vás pozerajú vypúlené veľké oči, vidia obrovského tučniaka, ktorý si nezaslúži nič iné ako odpor a zavrhnutie svojho okolia. Anorektici.
Je to však tak závažný problém, že som sa rozhodol, venovať mu minimálne jeden dlhý článok
Keď píšem články o chudnutí, tak sa musím zmieriť aj s faktom, že ich čítajú aj ľudia so sklonmi k anorexii alebo bulemii. Nemôže im to nik zakázať a snáď v niektorom z mojich budúcich článkov o životospráve nájdu aj radu, ktorá im pomôže, spoločne s pomocou lekárov a svojho okolia, túto chorobu „krivých zrkadiel“ úspešne zvládnuť.
Nikdy sa nepýtajte zrkadla, aký ste
Pýtajte sa ľudí vo svojom okolí, ktorých si vážite a ktorí vás majú úprimne radi. Nepýtajte sa ich na to, ako vyzeráte, ale na to aký ste v skutočnosti.
Zrkadlo slúži na to, aby nám prezradilo, či sme oholení, učesaní alebo vhodne ustrojení.
Moje skúsenosti s ľuďmi ukazujú, že aj ten najkrajší človek s pokrivených charakterom sa môže javiť svojmu okoliu ako príšera a naopak, aj človek so svojimi chybičkami krásy (hoc aj s obezitou alebo anorexiou) môže byť svojim okolím nadovšetko a úprimne milovaný.
