Nie, cieľom evolúcie zrejme nemohlo byť splodenie inteligentného tvora. Keby tomu tak bolo, bolo by sa to už v histórii našej planéty, počas stoviek miliónov rokov, odkedy tu vznikol život, udialo skôr. Evolúcia si kladie oveľa skromnejší cieľ, prežitie druhu. Postupuje pritom veľmi pragmaticky. Šetrí všade, kde sa len dá. Ak sú nejakému druhu živočícha plutvy už zbytočné, tak buď zaniknú, alebo sa pretvoria na nohy a živočích má výhodu oproti ostatným tvorom, ktorá pomôže jeho druhu prežiť. V boji o prežitie ide všetko bokom. Víťazí väčší, mocnejší i keď s malým mozgom, ako napríklad krokodíl, ale aj malý, bezbranný, no schopný sa rýchlo množiť, ako je napríklad myš. Počas miliónov rokov nebola inteligencia považovaná za niečo hodnotné, čo by mohlo nejakému živočíšnemu druhu významnejšie napomôcť v tejto súťaži o prežitie.
Inteligencia – omyl prírody
Človek, ak by sme ho brali ako „živočíšny druh“, je na zemi príliš krátko, aby sme mohli usúdiť, či je inteligencia jeho výhodou a či mu dokáže zabezpečiť podobne dlhé prežitie, ako je to u niektorých zvierat, ktoré túto planétu obývajú s úspechom už milióny rokov. Inteligentný človek má totiž, doposiaľ v prírode nevídanú, schopnosť. A tou je schopnosť zničiť samého seba.
V čom presne sme iní?
Náš mozog, väčší oproti mozgom iných tvorov, bude pravdepodobne produktom nejakého genetického omylu, akým je vlastne aj všetka tá rozmanitosť, s ktorou sa v živočíšnej ríši môžeme stretnúť. No na šťastie oproti minulosti, nie sme dnes už len odkázaní na teoretické úvahy. Nové poznatky v genetike nám dávajú na niektoré otázky konkrétne odpovede.
Gény nášho priameho zvieracieho predka skúmať nemôžeme, no môžeme porovnať ľudské gény s génmi nášho najbližšieho zvieracieho príbuzného a tým je šimpanz. Na rozdieloch v týchto génoch vidíme, ako si s nami zahrala matka príroda. Môžeme posúdiť o čo sme prišli a naopak, čo sme získali.
Čo hodila evolúcia človeka do koša ako nepotrebné?
Tím vedený Jianzhi Zhanbenom z University of Michigan našiel u človeka až 80 chybných génov, ktoré sú poškodené a nepracujú, kým u šimpanzov sú plne funkčné. Okrem génov zaisťujúcich imunitnú obranu nášho organizmu, to boli aj gény zodpovedné za náš čuch a za našu schopnosť rozlišovať horkú chuť. O tieto gény sme neprišli, len sú nefunkčné, poškodené a nepracujú. Znamená to, že z evolučného hľadiska prestali mať význam. Je to pochopiteľné. Spôsob života šimpanza sa veľmi odlišuje od spôsobu života človeka. Jednou z najväčších výhod prvých ľudí oproti iným tvorom nebola len ich inteligencia, ale aj „všežravosť“ a schopnosť sa adaptovať v najrozličnejších podmienkach. Tieto gény prestali mať význam. Horká chuť, ktoré upozorňuje zvieratá na toxíny v strave už nebola taká dôležitá. Človek objavil tepelnú úpravu jedla, pri ktorej sa toxíny odbúravajú. Človek už nebol tak závislý na rastlinnej strave a naučil sa byť lovcom.
Evolúcia nemala zľutovanie ani s nami
V praxi to znamená jedno. Silne sa nám oslabili tie zmysly, ktoré nás majú upozorňovať horkou chuťou na to, že sa v našej strave sa nachádzajú toxíny. No uvedomme si, prečo by mala byť v našom prípade urobená výnimka. Evolúcii predsa vždy išlo o prežitie druhu a jedy, vznikajúce pri tepelnom spracovaní potravín sú hlavne karcinogénne, teda ich účinok sa prejavuje po veľa rokoch, spravidla až po 40. roku života. S tak dlhou dĺžkou života príroda u človeka nerátala. Svedčí o tom aj náš chrup, ktorý by bol, bez starostlivosti zubných lekárov po štyridsiatke v žalostnom stave. Príroda neplytvá. Štyridsať rokov je dostatočná doba na to, aby človek splnil svoje hlavné evolučné poslanie – a tým je splodenie potomkov, zabezpečenie prežitia druhu. Tak isto nepokladala za nutné, aby nás nejaký náš zmysel upozorňoval na akúkoľvek inú potravinu, ktorej „jedovatosť“ a škodlivosť sa prejaví až po veľmi dlhej dobe.
Ako by vyzeral náš svet s „funkčnými“ génmi?
Veľa reštaurácií by skrachovalo, ak by napríklad vyprážalo na prepálenom tuku alebo inak podvádzalo. Gurmáni by vypľúvali kúsky do chrumkava upečenej kačice, lebo by bola horká a len pár dní starý chlieb s takmer neviditeľnou plesňou, tak podobnej múke, by sa zmenil na potravu, nehodnú prasiatka a len trochu nahnité ovocie a zelenina by tak „zaváňali“ na diaľku, že by sa nepoctivému obchodu zákazníci oblúkom vyhýbali. Bol by to svet plný čudesných pachov a chutí.
No evolúcia to zariadila inak a my samy ešte nevieme, či inteligencia a schopnosť človeka ničiť samého seba potravou a schopnosť zničenia sa ľudstva vo vojnách a ekologických katastrofách, nie je to isté – obrana prírody proti tvorovi, ktorý sa jej vymkol spod kontroly a užíva si nebývalého rozmachu na úkor všetkého živého, čo pred ním stvorila.
Je to však trúfalá úvaha a vyžadovala by si predpokladať, že nad evolúciou stojí ešte nejaká "vyššia moc" alebo iná inteligencia. No nevieme, či tomu tak je a pre nás vyplýva z toho len jediný záver: Žijeme nad plán a tam, kde nás príroda nevybavila zmyslami, by mala nastúpiť jediná evolučná výhoda, ktorú oproti zvieratám máme. Náš mozog.
