Nesmelé pokusy sa ale dejú a mne najviac smiešna pripadá hlúpa nadutosť predstaviteľov KDH, ktorí sa snažia medzi pojem porážka komunizmu a pojem víťazstvo katolíckeho konzervativizmu vložiť znamienko „rovná sa“. No podobné znamienko sa snažia vložiť aj medzi dva tak rozdielne ideologické prúdy akými sú socializmus a liberalizmus, nerešpektujúc, že tieto prúdy stoja na opačných koncoch politického spektra. V tomto ich postoji treba hľadať aj príčinu ich volebného neúspechu a v ich neústupčivosti a neochote spolupracovať s inými pravicovými stranami, zase tohtoročnú volebnú prehru pravice ako celku.
17 rokov v živote sa staršiemu človeku nezdá veľa, ale pre mladého to je vlastne celý jeho život. A v tomto živote si utvára názory (aj politické) a pretože túto dobu temna nezažil, nemá inú možnosť len čerpať z literatúry alebo rozprávania starších.
Týmto článkom by som rád vyvrátil mýty o reálnom socializme alebo tiež nazývanom komunizme a tiež o tých, ktorí by sa dnes radi privlastňovali morálnu zodpovednosť za lepší chod sveta a aj hlavnú zásluhu na porážke komunizmu.
Všeobecný blahobyt
Ak by sa mal označiť v Európe nejaký štát, o ktorom by sa dalo napísať, že v ňom panuje všeobecný blahobyt, bolo by to Dánsko. V ňom sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými najmenšie a chudobní, v tom našom ponímaní tam vlastne neexistujú. Nič také ale za socializmu u nás nebolo. Aj vtedy boli rozdiely medzi chudobnými a bohatými, len neboli také priepastné ako je tomu dnes. Komunistickí kádri mali oveľa viac peňazí a kupovali to isté dvojkorunové mlieko ako napr. početná rodina, ktorá koľkokrát musela tvrdo kalkulovať s peniazmi, aby si to mlieko mohli kúpiť každý deň. Takže chudoba sa k nám nedostala s kapitalizmom, ale prešla zo socializmu. Sú veci ktorá sa dajú vyriešiť revolúciou a sú veci, na ktoré treba veľmi dlhý čas, aby sa zmenili.
Niekto môže namietať, že aj komunisti zdedili chudobu z predchádzajúceho režimu. Iste, ale nikdy sa ju nesnažili skutočne riešiť t.j. hľadať jej skutočné príčiny, lebo ako sa to aj zdá divné, ani dostatkom peňazí sa chudoba vyriešiť nedá, jej problém je oveľa zložitejší a má sociálne korene. Za socializmu som videl rodinu o piatich dospelých ľuďoch, kde činil príjem na hlavu 5 – 10 000 korún (čo boli v tej dobe obrovské peniaze), no napriek tomu žili v chudobe a naopak, aj rodina s oveľa menším príjmom si dokázala zabezpečiť slušnú životnú úroveň.
Takže komunisti chudobu neriešili, len sa snažili obrúsiť jej hrany, aby vznikol dojem, že je problém riešený, alebo ako sa radi chvastali vyriešený. Mali úplné iné ciele ako sociálne. Komunistom vždy išlo o moc o ovládanie ostatných ľudí. Nepáchali sociálnu spravodlivosť ako to radi o sebe hlásali, ale naopak krivdy, utrpenie a strach.
Je pravda, že Československo patrilo k najbohatším komunistickým štátom, ale bol to len dôsledok jeho priemyselnej vyspelosti z predkomunistického obdobia. Situácia so zásobovaním bežného tovaru sa v posledných rokoch komunistického panstva stále zhoršovala a to dokonca z týždňa na týždeň. Bežní občania to dávali za vinu občanom iných komunistických krajín, v ktorých už bola bieda taká veľká, že nás chodili vykupovať. Urobenie bežného nákupu vyžadovalo odstátie si nekonečných radov pred každou predajňou a častokrát bol luxusom aj taký tovar ako boli zemiaky alebo kapusta. Veľké mestá a vidiek boli nerovnako zásobované.
Je viac ako pravdepodobné, že ak by sa komunistický režim udržal o niečo dlhšiu dobu, tak by nebolo ani to mlieko, ani chlieb ako bolo tomu napr. v Rusku, ktoré nám v tej dobe dávali za vzor po každej stránke života.
Reálny socializmus nebola ľavicová ideológia
Bolo to náboženstvo s jediným bohom – Leninom. Ideológia predpokladá rozmýšľanie a náboženstvo vieru. Občanom východnej Európy však bolo slobodné rozmýšľanie odopierané a neustále boli presviedčaní, že raz sa budú mať lepšie, raz až sa niečo vybuduje. Aj odchýlky od všeobecne propagovaných názorov boli trestané ako kontrarevolučná činnosť a všeobecne propagované názory sa často menili. Bežný človek musel obracať kabát súčasne s komunistickými pohlavármi, ak chcel žiť život v relatívnom pokoji. Tieto deformácie sa netýkali len „vysokých“ kruhov ale sa prenášali aj do bežného pracovného života. Komunista mal vždy pravdu, aj keď nemal skončených ani 5 tried ľudovej a keď jeho nekvalifikovaným rozhodovaním vznikali hospodárske škody v malom, či veľkom rozsahu. Jediné, čo sa od obyčajného človeka chcelo, bolo veriť.
Komunizmus nebol proti náboženstvu
Síce sám seba predstavoval ako ateistickú ideológiu, v praxi išlo o veľmi harmonické súžitie. V každej komunistickej krajine bola zaručená sloboda náboženského vyznania a veriaci i komunistickí veriaci túto slobodu aj využívali. V období stalinizmu boli medzi inými spoločenskými skupinami obeťou aj predstavitelia cirkvi, ale obeťou boli všetky triedy, vrátane robotníkov a komunistov, ktorí si dovolili prezentovať vlastný názor. Islamské krajiny, hlásiace sa ku komunistickej ideológii túto európsku chybu nezopakovali a náboženstvo zahrnuli súbežne k svojej ideológii, čo bol veľmi rozumný ťah, pretože nebol žiadny dôvod pokladať náboženstvo za ideologicky neprijateľné.
Komunistické náboženstvo síce pozeralo závistlivým okom na svoju staršiu sestričku a neposkytovalo jej prostriedky propagandy, ktoré samo využívalo, no svoju chybu si uvedomilo priveľmi neskoro, až pred samým koncom svojej krutovlády, keď už pyšná cirkev nemala o bratríčkovanie sa s komunistami záujem a zametala za sebou stopy po kolaborácii niektorých jej členov.
Disidenti a šašovia
Ak by sa mohlo socialistické zriadenie k niečomu prirovnať, tak len k určitému hybridu feudalizmu. Neslobodné masy a čiastočne slobodní hradní páni sediaci vo svojich okresných a krajských výboroch a povinovatí dušou svojou a svojich nevoľníkov svojím nadriadeným. Na samom vrchole tejto hierarchie sedelo vypasené prasa v Kremli, tak ako stredoveký pápež na svojom stolci.
Tak ako mali hradní páni v stredoveku svojich šašov, tak ich mali aj komunistický papaláši. Skutočných nepriateľov na svojom panstve netrpeli. Tí museli opustiť hranice panstva. Len disidenti-špicľovia boli schopní mapovať nálady v podhradí, boli schopní zistiť o čom podaní rozmýšľajú a tiež zbierať klebety na ostatný disidentov – nešpicľov.
Tak ako stredovekí trubadúri si užívali v stredoveku, pre poddaných nebývalej slobody pohybu, no vedomí si rizika bezcennosti ich života, na ktorý mohol hocikto siahnuť, tak aj v komunizme boli zabávači, ktorým bola na rozdiel od ostatných ľudí dopriata väčšia sloboda prejavu. Len cena, ktorou za to platili bola u každého iná.
Ľudia nedozreli na komunizmus
„Je to jasné, komunizmus bol dobrý, to ho len ľudia nepochopili a preto stroskotal.“ Báchorka stará ako náboženstvo. Tak ako cirkevní pastieri nikdy nebudú spokojní so svojimi ovečkami, tak aj komunisti mali pocit, že by si zaslúžili lepších poddaných. Stále sa im zdalo, že málo pracujú a nútili ich prekračovať plán. Zvyšovali im normy a usporadúvali pre nich verejné stranícke schôdze, aby im svoju nespokojnosť s nevoľníkmi mohli dať aj najavo. Pár krát do roka na svätého VOSR a svätého 1. mája urobili pre chamraď veselicu, aby mali aj oni niečo zo života a nechali obdivovať svoju chatrnú telesnú schránku na tribúne.
A ľudia pod tribúnou zase predstierali, že tomu veria, nosili v rukách obrázky svätého Lenina, Marxa, Brežneva a mávali svojim chlebodarcom stojacich a vysmiatych tam vo výške nad ich hlavami.
Komunizmus v podobe ako sme ho zažili nikdy nemal šancu na úspech. Nikdy nemal šancu prežiť, pretože (ak by sme to mali povedať slovníkom K. Marxa a V.I.Lenina) nevznikla u nás evolučná potreba (v r. 1948) k zmene spoločenského zriadenia revolúciou. K tej ani u nás (podobne ako v iných východoeurópskych krajinách) nedošlo. Vznik východoeurópskych komunistických štátov bol neprirodzený a bol to dôsledok politickej hry najväčších mocipánov sveta v tej dobe, nového povojnového usporiadania Európy.
Spoločenské zmeny, ktoré prišli s novým spoločenským zriadením, nepriniesli pokrok, ale naopak úpadok už zabehnutých hospodárskych a spoločenských štruktúr. Už krátko po zmene spoločenského zriadenia (60-te roky) vznikla potreba vrátiť tento stav do normálu, čo však vzhľadom na násilnú povahu režimu nebolo možné.
Reálny socializmus bol dokonca v rozpore s ideológiou ku ktorej sa hlásil. Nešlo o spoločenské zriadenie, ktorého ciele by boli sociálne a šlo tu hlavne o deštrukciu ducha a pošliapanie ľudských slobôd. Ide o jeden z najväčších klamov v histórii ľudstva a je aj v záujme prežitia civilizácie aby sa tejto „ideológii“ rovnako ako náboženstvám nikdy nedostala do rúk taká politická moc, aby mohli pretvárať svet podľa svojich predstáv.
A to by bolo všetko, čo by som chcel mladým povedať. Som si vedomý toho, že 90% ľudí so mnou nebude súhlasiť, ale aj vďaka 17. novembru sa nemusím obávať, že by som šiel za svoj názor do väzenia. A to je fantastický pocit žiť v takej dobe a ešte fantastickejší pocit je, že mladí ľudia tento pocit nepoznajú. Neoslavujú 17. november a komunizmus v tejto krajine sa ocitol tam, kde predtým 40 rokov posielal ostatný svet. V zabudnutí - na smetisku dejín.
