Príbeh Raskoľnikova ma natoľko opantal, že som tú knihu čítal podobným spôsobom ako niekto číta detektívku. Nemohol som sa od nej odtrhnúť. Tajne som si ju brával na vyučovanie a keď sa učitelia nepozerali, tak som si z nej čítal pod lavicou. Čítal som ju v električke, ale aj vo vlaku, keď som sa vracal na víkend domov.
Raz sa mi stalo, že som čítal túto knihu vo vlaku, bol som unavený a zaspal som. Prisnil sa mi krásny sen. Možno sa teraz budú moji čitatelia smiať a budú robiť predčasné uzávery o mojej posadnutosti čítaním, ale ten sen bol o tom, že som čítal knihu. Bola to samozrejme kniha "Zločin a trest" od Dostojevského.
Takže to zhrniem. Zaspal som vo vlaku nad knihou "Zločin a trest" a snívalo sa mi, že čítam knihu "Zločin a trest". Viem, že to znie bláznivo a niekto by možno namietal, či to bol vôbec sen, a ak bol, prečo ho považujem za krásny.
Nuž, bohužiaľ som si tým bol istý, že to bol len krásny sen, pretože to, čo som v tom sne v tej knihe čítal, bolo síce pokračovaním toho, čo som čítal tesne predtým ako som zaspal, ale s dobrým koncom. Moje podvedomie v spánku dalo tomuto príbehu šťastné a spravodlivé pokračovanie. V mojom sne už Raskoľnikov netrpel a celá dilema sa nejakým zázračným spôsobom vyriešila.
Po prebudení som sa znova zahĺbil do čítania o ocitol som sa v bezútešnom Dostojevského svete utrpenia a bolesti.
Vtedy som pocítil niečo k tejto knihe, čo by sa dalo prirovnať k nenávisti. No nebola to určite nenávisť, len určitá bezmocná zlosť nad tým, akí sme my ľudia slabí a nepatrní oproti svetu okolo nás a nástrahám vlastnej duše a svedomia.
Teraz vás určite napadlo, čo má nadpis článku spoločné s týmto mojim zvláštnym čitateľským zážitkom. Pokúsim sa to vysvetliť.
My ľudia sme si veľmi podobní. Sú situácie a pocity, ktorým neunikne nikto z nás a aj problémy, ktoré riešime sú si veľmi podobné. Ak čítame o niekom, s ktorého myšlienkami sa stotožníme, čítame súčasne aj náš príbeh života a chceme sa dopátrať budúcnosti, šťastnému koncu, ktorý v čase v ktorom sa momentálne nachádzame v našom živote nevidíme. Je to základná otázka v každom z nás, o zmysle našej existencie, o zmysle utrpenia a zmysle lásky. Hľadáme konkrétne odpovede na veľa abstraktných otázok a jediné, čo si nepripustíme je to, že neexistuje žiadna odpoveď, alebo ak aj existuje, nikdy sa ju nedozvieme. Toto hľadanie pravdy o nás samých je nám spoločné.
Som presvedčený, že vás moja úvaha upútala, no je načase sa vrátiť na zem. To o čom som chcel písať je schopnosť stotožniť sa s niekým, s niečím, čo nás v tomto poznaní, posunie ďalej. Ak nájdeme v nejakej knihe samého seba a odpovede (alebo aj snahu o odpovede) na tieto otázky, stávame sa zároveň posadnutými. Podobne ako som bol aj ja posadnutý Dostojevského knihou v tej dobe, že sa mi dokonca aj v spánku snívalo o tom, že ju čítam a som si dával odpovede na tieto otázky o zmysle, i keď kniha samotná tieto odpovede neposkytuje.
Je možné, žeby schopnosť oddať sa myšlienkam autora mala takú veľkú silu, že človek upadne do podobného stavu akým je hypnóza? Niečo ako autohypnóza čitateľa? V prípade Dostojevského knihy som o tom presvedčený. Bol to na môj mozog zrejme veľký nápor, príliš veľa úvah na rovnakú tému, veľa textu a málo deja, až tento text navodil stav spánku a v mojom sne sa tento geniálny príbeh od geniálneho spisovateľa zmenil na gýčovitú telenovelu so šťastným koncom.
Aj tá najlepšia kniha môže obsahovať pasáže, ktoré nás nudia a ak aj priamo nad knihou nezaspíme, môže navodiť stav spánku podobný, kedy je znížená naša vnímavosť, pozornosť a schopnosť kritického myslenia.
Či naša zahĺbanosť nad myšlienkami autora a pozastavenie sa nad nejakou pasážou nemôže spôsobiť niečo podobné ako je fixácia pri hypnóze? Stav, v ktorom cítime relaxáciu, uvoľnenie a pokoj, sme nevnímaví voči vonkajším podnetom, naša súdnosť je oslabená a cítime sa bezpečne a príjemne? Môže mať slovo až takú veľkú moc?
Môže, a biblia je toho najlepším príkladom
Čo však vyčítam tejto knihe je to, že to robí príliš priehľadne. Kým pri väčšine autorov predpokladám, že nešlo o ich zámer, oslabovať pozornosť a schopnosti racionálnej úvahy čitateľa, a skôr je to spisovateľovou hanbou, sú aj spisovatelia iní, ktorí svoju schopnosť "zhypnotizovať" čitateľa postavili o stupienok vyššie a dá sa to už prirovnať k frakciálnej metóde, alebo k metóde nesprávnej inštrukcie pri hypnóze. (Napr. Däniken.) Tento autor napríklad stavia na logiku a bystrý úsudok čitateľa, podobne ako hypnotizér koná so svojim pochybovačným subjektom, až ho svojimi logickými závermi dostane do stavu, keď už mu je čitateľ schopný "zožrať" každú hlúposť. (Paradoxne sa v práve takom štádiu nachádzate teraz aj vy, moji milí čitatelia, ak ste moju úvahu čítali pozorne. Len s tým rozdielom, že žiadne zázraky sa konať nebudú. Žiadne UFO, ani duch svätý na vás z mojich riadkov nevzlietne.)
Ako teda čítať bibliu
Myslím si, že som vás už unudil dostatočne a ukážeme si len jeden jednoduchý a priehľadný príklad. Niektorí ale budú namietať, že pisatelia Nového zákona, nemohli byť až takí naivní, aby verili tomu, že im na tento "podfuk" nikto nepríde. No uvedomme si, že v začiatkoch kresťanstva bola táto kniha určená k jeho šíreniu a väčšina ľudí v tej dobe bola negramotná a nepoznali iné diela. Druhým dôvodom prečo to nemuseli robiť komplikovanejším spôsobom, bolo to, že ľudia k biblii pristupovali s absolútnou dôverou. Bola to kniha, ktorá im dávala odpoveď na všetky otázky ich doby a práve táto posadnutosť po pravde a v presvedčení, že ju nájdu v tejto knihe, z nich urobila ľahký subjekt "hypnózy".
Uvediem známy príklad z Matúša, z 1. kapitoly (kurzívou budú uvedené moje poznámky)
Rodokmeň Ježiša Krista
1Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho: 2Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jákoba, Jákob splodil Júdu a jeho bratov; 3Júda splodil z Támary Fáresa a Záru; Fáres splodil Esroma, Esrom splodil Arama; 4Aram splodil Aminadaba. Aminadab splodil Násona, Náson splodil Salmona; 5Salmon splodil Rachaby Bóza, Bóz splodil z Ruty Obéda, Obéd splodil Jeseho; 6Jese splodil kráľa Dávida, Dávid splodil z manželky Uriášovej Šalamúna; 7Šalamún splodil Roboáma, Roboám splodil Abiu, Abia splodil Azafa, 8Azaf splodil Jozafáta, Jozafát splodil Joráma, Jorám splodil Oziu, 9Ozia splodil Jóatama, Jóatam splodil Achaza, Achaz splodil Ezechiáša, 10Ezechiáš splodil Manasesa, Manases splodil Amosa, Amos splodil Joziáša, 11Joziáš splodil v babylonskom zajatí Jechoniu a jeho bratov.
12Po odvlečení do babylonského zajatia Jechonia splodil Salatiela, Salatiel splodil Zorobábela; 13Zorobábel splodil Abiuda, Abiud splodil Eliachima, Eliachim splodil Azora; 14Azor splodil Sádoka, Sádok splodil Achima, Achim splodil Eliuda; 15Eliud splodil Eleazara, Eleazar splodil Máttana, Máttan splodil Jákoba, 16Jákob splodil Jozefa, muža Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, menovaný Kristus.
17Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo teda štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť pokolení, a od babylonského zajatia až po Krista štrnásť pokolení.
(Ak ste tieto riadky preleteli len zbežne a nečítali ich, tak sa vám vôbec nečudujem. No pisateľ rodokmeňa vedel čo robí. Takto vlastne dokazuje historickosť Ježiša. Však veci takto popísané sa dajú overiť. Každý je niečí syn a takmer každý niečí otec. Je to jednoduchá sedliacka logika, aby sme vedeli, kam dotyčného človeka zaradiť. Dôsledkom pre čitateľa je ale fakt, že má tak zmätenú hlavu z toho, kto je čí syn a otec, že sa už nezamýšľa nad obrovskou logickou chybou, ktorá sa podsúva jeho "domotanej a unavenej hlave" v nasledujúcom texte hneď ako prvá veta.
Všimnime si tiež, že neustále opakovanie, "ten splodil toho a ten zase hentoho" a nestále dookola, má nastoliť určité uspanie nášho vedomia, oslabenie našej pozornosti, podobne ako sa v určitom náboženstve neustále dookola omieľa "Hare Krišna", snáď so snahou navodiť stav podobný eufórii.)
Narodenie Ježiša Krista
18Ježiš Kristus narodil sa takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom, a skôr, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého.
(Takže skôr ako sa Mária zišla z Jozefom, už bola v požehnanom stave. Tiež Vás napadlo, že je to potom rodokmeň Jozefa a nie Ježiša a Jozef nemohol byť teda Ježišovým otcom a teda, že ani Ježiš nemohol pochádzať z rodu Dávidovho, keď sa Jozef stretol s Máriou až potom, čo už bola tehotná? Alebo potom, ak bol Jozef skutočným otcom Ježiša, a teda aj rodokmeň platí, znamená to, že ako klamstvo platí veta, že bol počatý z Ducha svätého a že Máriu nepoznal ešte predtým ako bola tehotná?
Paradoxne hneď už v prvom nadpise, prvej kapitoly prvého evanjelia je klamstvo a snaha o zavádzanie čitateľa.)
Následky nekritického čítania svätého písma
Sú horšie ako si myslíme. Človek v hypnóze sa stáva robotom, len s jednou výnimkou - neurobí nič, čo by poškodilo jeho samého. (Neplatí to ale na každého. Sú ľudia, ktorí nemajú ani tento pud sebazáchovy a túžia po mučeníckej smrti. Napr. islamskí fundamentalisti.)
Preto sú možno aj rozdiely vo vnímaní biblie. Kým tí sugestilnejší jej veria bezvýhradne, u ateistov prevláda skôr kritický prístup a nachádzajú veľa pasáži, ktoré sú v rozpore s oficiálnym učením kresťanstva.
No to nemusí platiť len na bibliu. Niekedy mám pocit, že niektorí ľudia by potrebovali niekoho, kto by ich prebral z umelého spánku.
Akoby títo ľudia netušili, že len zaspali nad knihou a snívajú síce krásny, no stále len sen.
