Som však ateista. Táto téma ma však príliš láka, aby som sa jej dokázal vyhnúť. Nie však z pohľadu viery ale niečoho, čo by som nazval psychohygienou. Ako takmer každý človek, aj ja mám svoje problémy a pocit, že sa tieto v mojom živote neustále opakujú a vracajú. Vravím si, túto chybu už nesmiem nikdy zopakovať a naozaj sa predchádzajúcich chýb dokážem vyvarovať. Mám pocit, že som z roka na rok múdrejší, no problémy ktoré mám s okolím sa vracajú a sú tie isté. A preto tá otázka. Ak by som veril budhistickému učeniu, pýtam sa - ako by vyzeral človek z môjho predchádzajúceho života? A pretože neverím, tak sa pýtam, ako vyzerá človek, ktorý by bol mojim opakom a podobné problémy by nemal?
Aká je moja karma
Môj kamarát z vojny mi raz povedal: - „Ivan, teba každý bude chcieť celý život oklamať.“
Celkom to nie je pravda, pretože si nemyslím že je to každý, ale jednou vetou by som to ani ja nepovedal lepšie.
Som si vedomý svojej karmy. Karmy človeka, ktorý ma na čele napísané, že je ľahkou obeťou rôznych pochybných existencií a klamárov. Človeka, o ktorom si ostatní myslia, že je príliš naivný a dôverčivý a budú mať z neho nejakým spôsobom úžitok.
Idem napríklad do mesta nakupovať. Prvý „otravovák“ ma stretne pri kostole a spýta sa koľko je hodín. Poviem, že neviem, ale ak zdvihne hlavu tak si to môže pozrieť na kostolnej veži.
Teraz si pomyslíte, že som riadny idiot a prečo si hneď myslím, že mi chcú ľudia len to zlé. Ale ja si to nemyslím, len som už alergický na ľudí, čo stále odo mňa niečo potrebujú.
O desať metrov vyššie spočinie na mne zrak nejakého mladíka z davu. Netuším, prečo si zo všetkých ľudí vybral práve mňa, kráča ku mne a len hádam, čo bude asi chcieť. Pýta sa ma na zastávku MHD, lebo je vraj z Kubína. Keď mu to vysvetlím, vzápätí si vypočujem srdcervúci príbeh o tom, ako bol zaviesť mamku do nemocnice a ako mu už neostali peniaze na spiatočnú cestu domov. Dávam mu nejaké drobné, lebo netuším, či bol jeho príbeh nepravdivý. Čo ak?
Cestou do mesta sa snažím vyhýbať predavačom určitého časopisu. Nie moc úspešne. Nejaký pán po 40-tke si zaumienil, že to budem práve ja, ktorý si ho musí kúpiť a rozpráva mi, ako si všetci martinskí bezdomovci žijú svoj nový život vo svojej kolónii v nejakom kempe a ako sú už všetci noví ľudia. Kupujem. Nie je to moc peňazí a rád podporím dobrú vec.
Železiarstvo má však otvorené až od deviatej a tak si sadám do kaviarne a objednám si čaj. Čítam článok na titulnej strane, lebo ma zaujal. „Spoveď bezdomovca.“ Nejaký mladík píše svoj príbeh. Píše o alkoholizme, o tom ako okrádal svojich rodičov (dokonca ich fyzicky napádal) a tí ho nakoniec vyhodili z domu. Potom sa pretĺkal po uliciach. Po čase si ale našiel priateľku, oženil sa s ňou . Bývali spolu u svokrovcov, mal prácu a vo voľnom čase hrával automaty. Raz mu dali peniaze na nábytok a on ich prehral v automate. Vyhodili ho z domu a už je aj rozvedený. Chľastal a prišiel aj o prácu. Teraz je však z neho nový človek. Spolu s ostatným bezdomovcami žije v kolónii a pracuje na svojom lepšom osude a má veľkú vieru, že to dokáže zmeniť. Na celom článku mi však niečo vadilo. Tá strašná ľútosť. Ľútosť nad svojim osudom, nad sebou samým. Skutočne by ma to chytilo za srdce. Keby... Ani slovíčko o tom, že by ľutoval svojich rodičov, svokrovcov alebo manželku. Však boli to oni, ktorí mu roky dávali šancu zmeniť svoj život. Musel padnúť až na samé dno, kým si uvedomil, že treba niečo zmeniť? Alebo to je jeho karma, že sa bude celý život len odrážať od dna?
Pred kaviarňou stretávam toho istého predavača, ktorý ma nespoznal a znova mi núka ten istý časopis. Nekupujem, namiesto toho mu vraciam ten prvý, so slovami, že už som ho čítal a nech si ho predá ešte raz.
- No a? Čo na to povieš?
V očiach má veľkú otázku. Príbeh na prvej strane bol skutočne veľmi dojemný a zrejme čaká, že mu skočím okolo krku a spolu sa rozplačeme nad zlým osudom martinských bezdomovcov.
No to sú len také banality, ktoré si moc neberiem k srdcu. To najhoršie, v čom sa moja karma prejavuje je využívačnosť ľudí v mojom okolí.
Príde kamarát a hodinu mi rozpráva o nejakom kšefte a potrebuje aby som mu urobil nejaký grafický návrh reklamy. Dve hodiny nad tým sedíme, x-krát si vypočujem jeho urážlivé poznámky o tom, ako je on ten mozog a ja len ruka, ktorá kreslí. Že on má tvorivý nápad, ale bohužiaľ nemá počítač (na ktorom by aj tak nevedel robiť), aby si to spravil sám a že ako je dobré mať kamaráta, ktorý je síce bez nápadov, ale je zručný.S odporom mu nahrám na disketu už hotový návrh a vravím mu, že som šťastný, že sa pod taký gýč nemusím podpísať.Čakám koľko mi za to ponúkne peňazí a som aj zvedavý, na koľko si ocení moju prácu. No on miesto toho si odo mňa ešte vypýta peniaze na pivo, lebo vraj nemá ani fuk. Odchádza odo mňa s pocitom, že je sám Salvator Dalí a aká česť to bola pre mňa s takým géniom spolupracovať.
No sú aj iné príklady. Raz niekto potrebuje preklad, alebo vybaviť cudzojazyčnú korešpondenciu a všetci si myslia, že odmeniť ma peniazmi by bola pre mňa urážka. Volajú ma na pivo a celé hodiny počúvam, akú veľkú hodnotu znamenám v ich živote. Keď čašníčka donesie účet, tak vždy s prekvapením v očiach zistia, že práve dnes si zabudli peňaženku doma, ale zajtra tomu bude inak a bude sa piť až do rána. No to je pasca. Nezaprieť sa (nevyhovoriť sa na neodkladnú prácu) na druhý deň, by znamenalo, že takto by sa to opakovalo každý deň a ľudí, čo sa nudia a dokážu prežiť celý život v krčme je neúrekom.
Sú aj kuriózne príklady využívania. Raz som robil jednej „kamarátke“ reklamu do výkladu. Keď už bola hotová, pohoršila sa, že si za to pýtam peniaze a že vzhľadom na naše kamarátstvo by som mohol od nej žiadať aj protislužbu. No verte mi, že ju poznám celý život a viem, že by to nebol dobrý kšeft. A logika mi hovorí, že by to bola aj z mojej strany služba navyše. (Neviem prečo si len ženy môžu namýšľať, že sú žiadané.)
Podobné sa mi stalo aj s kamarátom, ktorý potreboval odo mňa grafické návrhy na obaly porno kaziet. (Ktoré jeho firma a firma jeho nemeckého priateľa natáčala. K realizácii tejto zákazky ale nedošlo.) Potreboval tiež nejaké preklady. Síce platil poctivo a aj za tú najmenšiu prácu mi peniaze nanútil, raz mi povedal, že to nemusia byť len peniaze, ktorými sa mi môže revanšovať a že sa mu už dlhý čas páčim. Moja odpoveď bola, že keby to bolo obojstranné, už dávno by som mu to dal vedieť.
Na druhý deň, keď som ho stretol v meste, ma neodzdravil a už so žiadnou robotou za mnou neprišiel.
Aj keď sa zdá, že je to len o peniazoch, vôbec tomu tak nie je. Je to o ľuďoch, ktorí ma oberajú o veľmi veľa času a majú zvrátenú logiku. Rád robím ľuďom bútľavú vŕbu a dokonca rád ľuďom pomáham. Musím mať však pocit, že je to vzájomné. 10 rokov som pomáhal kamarátke, ktorú bil manžel - alkoholik. Teraz je už rozvedená a odsťahovaná od neho. Pred pár týždňami som jej volal, že sa idem k nej „zašiť“, lebo ma stále otravuje nejaký „blbec-kamarát“, čo chce odo mňa spraviť preklad a ťažko sa budem večer zapierať, že nie som doma, keď svietim a som sám. Povedala mi, síce slušne, ale v takom význame, že je to môj problém a ju to nezaujíma. Vypla si telefón. Pritom ona stále na návštevy ku mne chodí a zveruje sa mi so svojimi starosťami.
Aj príbuzní sú taká istá kapitola. Akoby príbuzenský vzťah bol základným predpokladom k tomu, že človek je zaviazaný niekomu nezištne pomáhať celý život. (Hovorím aj o vzdialenej rodine.)
Bojujem proti svojej karme. Ľudia, ktorých posielam permanentne do riti sú pohoršení, že odmietam ich vzácne priateľstvo. Ohovárajú ma a ich sympatie ku mne sa menia na nenávisť.
Priznám sa, že by som nedokázal ich podrazom a ohováraniam čeliť, keby som nemal spokojný súkromný život. Keby pri mne nestáli ľudia, ktorí sú mi oporou.
Možno som slabý a nedokážem svoju karmu zmeniť, no ľudia, ktorých som si vybral sám (v súkromnom a pracovnom živote) a ktorí mi neboli vybratí osudom, mi túto silu dávajú.
Choré na tom všetkom je to, že práve vypočítaví ľudia ma pokladajú za egoistu, sebca alebo lakomca.
Tak nech! Nech som naozaj taký, akého ma vidia. Nech naozaj majú pocit, že hranica, ktorú som si ku nim stanovil, a ktorú im nedovolím prekročiť, im bráni ku šťastiu.
Mám právo sa stýkať iba s tými ľuďmi, ktorí mi vyhovujú!
Mám právo odmietnuť zákazku, ktorá sa mi zdá podozrivá, alebo jej zadávateľ nepôsobí na mňa dôveryhodne!
Mám právo byť neúctivý k ľuďom, ktorý nerozumejú slušnému odmietnutiu!
Mám právo si vážiť samého seba!
Vo veciach šťastia som rád egoistom, lebo je to môj život a dá sa žiť aj tak, že sa obetujem pre druhých, na úkor seba.
No ja nie som veriaci a na rozdiel od nich si nemyslím, že mi bude daná iná šanca si tento život zopakovať, alebo prežiť nejaký iný na onom svete.
Preto som sviňa!
