Predstavte si, že je krásny slnečný deň. Vy si idete užiť obednú prestávku do parku a chcete si vychutnať sendvič na čerstvom vzduchu na lavičke. Zrazu si k vám prisadne človek a prihovorí sa vám:
- Ja vás poznám. Vy ste ma učili na základnej škole matematiku. Skoro ste ma nechali prepadnúť.;
Vy vidíte, že je zle a človek, ktorého tvár medzitým očervenela od zlosti pokračuje ďalej: - A teraz to poprite a priznajte si svoju chybu a že ste sa mýlil!
Vy sa to snažíte predýchať a slušne sa ho spýtate:
- V čom mýlil, že som vám dal štvorku?
- Nie, že ste nás učili bludy. Učili ste nás, že 2x2 sú 4. Poprite to, už konečne!
- Ale 2x2 sú naozaj 4. Prečo by som to mal popierať?
- Ale 2+2 sú predsa 4. Odpovedzte rýchlo! Ako môže byť 2+2 =4, keď 2x2=4. Ste hlupák a klamár pán učiteľ, lebo keby ste mali pravdu, tak aj 2:2 by bolo tiež 4. Popierate to snáď? Ale odpovedzte rýchlo!
Vy sa zamýšľate nad výzorom mladíka a snažíte sa rozpomenúť, ktorí zo žiakov to mohol byť. Nemohol by to byť váš žiak, lebo ste si istý, že by neprešiel ročníkom. Snažíte sa k nemu správať slušne a v duchu vám ho začína byť ľúto. Spýtate sa ho:
- O čo vám ide? Chcete môj sendvič?
Na to sa on, celý červený v tvári, rozvrieska:
- A čo vás je do toho? Vy ste ale nejaký zvedavý... O pravdu. O pravdu mi ide! Viete kto ja som teraz?! Ako môže niekto ako vy učiť malé deti. Niekto ako vy, ktorý tvrdí, že 2:2 sú 4! Takýchto hlupákov a klamárov zamestnávame v školstve. Poprite to už konečne a priznajte si to! Odpovedajte rýchlo! Neklamte a nezavádzajte! Popierate snáď, že netvrdíte, že 2:2 sú 4!?
Vám medzitým prestal sendvič chutiť a pozeráte sa do malých a zlostných očí tohto človeka:
- Na ktorú školu ste chodil?, - pýtate sa ho, kráčate parkom nazad a viete podľa krokov, ktoré vás nasledujú, že sa ho tak ľahko nezbavíte.
- Nevravte, že to neviete. Na Devínsku pán učiteľ, na Devínsku!
- Tak tam som v živote neučil., - poviete mu v chabej nádeji, že vám dá pokoj a on naozaj ostane stáť. Na rozlúčku však za vami zvrieskne:
- Aj tak viem, že ste to boli vy. Mám na to dôkaz. Aj na Devínskej nás učili, že 2 + 2 sú 4 a 2 x 2 sú 4. A to sú predsa vaše tvrdenia! To sú vaše slová! Popierate to snáď? Logika pán učiteľ! Ste obyčajný hlupák! Odhalil som Vás! Povie tu už niekto konečne pravdu a zatočí s týmito klamármi?! Dám to do novín! Ako môže niekto, kto tvrdí že 2:2 sú 4 učiť na škole!
Vy kráčate smerom k bufetu a sendvič zahodíte do koša. Objednávate si držkovú polievku. Predavačka vám podá riedku vodu a ohradíte sa:
- Slečna, v tej polievke nie sú držky.
Predavačka na vás vypleští veľké, prekvapené oči a krúti nechápavo hlavou:
- Určite sa mýlite pane, tá polievka sa volá držková a musia byť v nej teda držky. Mám na to dôkaz. Je to napísané na kanvici, v ktorej nám ju dodávajú.
Po pár minútach nenajedenia sa platíte pri pokladni a pýtate sa milej pokladníčky:
- Čo som dlžný?
Tá vytiahne zlaté stránky. Chvíľu v nich listuje a s milým úsmevom odpovie:
- Za 10 minút pol tretej.
Dávate jej päťdesiatkorunu a s pozdravom: „Ďakujem, nefajčím.“ rýchlo opúšťate podnik.
(Príbeh je fikcia k 1. aprílu. Nikdy sa nestal a ak niekomu niečo pripomína, tak podobnosť je čisto náhodná.)
