Tento rok je ďalším z jubilantov na našej domácej hudobnej scéne. Po osemdesiatnikovi Petrovi Lipovi, o dekádu mladšom Ferovi Griglákovi sa dnes, vo štvrtok 7. decembra dožíva 75-tich rokov spevák, hudobník a skladateľ Pavol Hammel. Všetkých spomenutých spája jedno – sú neodmysliteľne spojení so slovenskou populárnou hudbou od jej prvopočiatkov, no predsa len je s ňou Pavol Hammel spojený ešte o čosi viac.
Spievam si pieseň (už 60 rokov)
Otváram zakladač s archívnymi výstrižkami z novín a nie náhodou vyberám práve tento. Pochádza z roku 1967 a nesie názov Na dvoch koňoch sedieť nemožno... Je malým profilom vtedy len „devätnásťročného, sympatického študenta práva“, ktorý, ako sa v ňom píše, vedie redaktora do svojej izby. Pavol Hammel je podľa autora článku novou hviezdou slovenského speváckeho neba: „Bratislavská protest-songová skupina Prúdy si vydobyla pevné miesto v povedomí priaznivcov modernej hudby. Čoraz častejšie zaznievajú z rozhlasu ich nahrávky ako Postavím múr, Chlapec menom Ján, Čierna ruža, Sivá holubica... Prúdy sa stali pojmom.“, píše sa v úvode článku.
Bolo to však ešte niekoľko rokov predtým, kým sa Pavol Hammel aj Prúdy dostali do povedomia domáceho publika. Bol to tvorivý a do veľkej miery aj protestný výbuch mladej povojnovej generácie, ktorý neobišiel ani Československo. Duch šesťdesiatych rokov prekonal hranice aj železnú oponu a jeho vône sa nadýchla celá práve dospievajúca generácia. Prvý rock´n´roll naštartoval masívne prestupy v tímoch. Z tých športových sa prestupovalo do hudobných. Hokejky a futbalové lopty sa menili za gitary a bicie, nielen v Bratislave sa spoza pivničných okien, z garáží začali ozývať prvé rámusy kamarátskych skupín. Tie vznikali tak rýchlo, ako aj skončili. Nachvíľu vo svojich malých vesmíroch zažiarili a opäť zhasli.
Boli však aj iné prípady. Napríklad, keď jedna partia kamarátov v železničiarskom umeleckom súbore začala uvažovať rovnako a husle, fagot či klarinet vymenili za gitaru, basu a bicie. Pavol Hammel tam začal chodiť ako študent ľudovej školy umenia na husliach. „Bol to veľký orchester s dirigentom, spevákmi a tanečníkmi. Pamätám si, že to bola ohromná zábava, pretože sme na vystúpenia cestovali špeciálnym vagónom, ktorý bol pripojený k riadnemu vlaku. V cieľovej stanici nás odpojili, odstavili do depa a tam sme aj spali. Tam som sa prvý raz stretol s gitarou, tam sme začali hrať a spievať pesničky anglických a amerických spevákov, ktoré som počúval doma.“, spomína v knihe Slovenský bigbít (Ľuboš Jurík, Dodo Šuhajda, Slovart, 2008)
Článkom sprevádzajú slová a spomienky Tomáša Berku zo skupiny Fermata
"Prvý raz som ho videl a najmä počul na živo pomerne dávno. Niekedy začiatkom roku 1964, mi zavolal krstný, že v divadielku „Za rampami“ sa chystá bigbítový koncert novej skupiny Prúdy. Jasné že idem! Bolo natrieskané, ale stálo to za to. Prvý krát som videl „skutočné“ gitarové aparatúry s červenými svetielkami a parádnym zvukom. Dovtedy sa totiž bežne hralo na veľkých rádiách. Okrem iných sa tam predvádzal aj nenápadný a vychudnutý gitarista v bielej košeli a v kravate – Pavol Hammel. Vtedy ešte bez okuliarov aj bez fúzov. „Prúdy“ vtedy hrali pomerne známe, anglické gitarové inštrumentálky, a keď si v závere Peter Saller sadol na stoličku a odpálil krkolomný „Pomarančový expres“ od švédskej skupiny The Spotnicks, publikum naopak zo stoličiek vyskakovalo. Pre mňa to bol vtedy prvý ozajstný beatový koncert v živote a riadne so mnou zamával. Keď som vtedy po koncerte vyšiel do mrazivého večera, ešte som netušil, že s tým nenápadným gitaristom Hammelom ma v budúcom živote pospája viacero spoločne prežitých udalostí."
Vznikla tak kamarátska kapela The Jets. Prvý koncert odohrali krátko po založení, v roku 1964 a ohúrení skupinami The Shadows, Ventures, Spotnics alebo Kinks hrali práve ich prebraté piesne. „Aparatúru sme si vyrábali sami. Brat Petra Sallera bol maniak do elektroniky, kupoval odpory a elektrónky, skladal zosilňovače. Vlado Kaššay bol zase zručný stolár, urobil skrinky, ktoré sme obtiahli koženkou. Každý gitarista mal ten svoj a neskôr sme mali aj Regent 60, to bolo úplná bomba, s tým sme utiahli aj PKO.“, spomína na časy začiatkov. Sú to slová pamätníka dokazujúce, že technické podmienky vtedajšej doby boli s dnešnou dobou neporovnateľné. Popri nich však v Pavlovi Hammelovi zrel a dozrieval veľký zmysel pre pôvodnú, domácu tvorbu. Odlíšiť sa od ostatných skupín hrajúcich zväčša prebratý repertoár bolo viac než potrebné – napríklad už len zmenou názvu skupiny na Prúdy.
Po dvoch rokoch amatérskeho vystupovania postupne prišli prvé nahrávky v rozhlase. Žiadne iné nahrávacie štúdio v tých časoch totiž neexistovalo. Bol to čas, kedy sa Pavol Hammel začal realizovať ako autor ovplyvnený najmä folkovou tvorbou dvoch zvučných mien. Ale to sa opäť vráťme k výstrižku z novín: „Donovan. Azda najviac Bob Dylan. Vynikajúco spieva a zobúdza... Človeka v človeku. Tiež sa mi veľmi páči tzv. liverpoolska poézia. Proti bielym košeliam a naškrobeným konvenciám.“, odpovedal na otázku o svojich vzoroch v roku 1967. Prišli prvé autorské piesne Balada o smutnom Jánovi, Spievam si pieseň ale tiež cover Bee Gees Tam v Massachusetts, ako jediná z možností dostať sa do vtedajšej televíznej súťaže. Autorské skladby sa prebojovali aj do rozhlasovej hitparády legendárneho hudobného publicistu Jiřího Černého Dvanáct na houpačce, ktorá dopomohla ich federálnej sláve.
V rovnakom období prišiel do skupiny aj Marián Varga. Priniesol svoju ničím nezaťaženú skladateľskú invenciu a nezameniteľný rukopis, ktorý doplnil Pavol Hammel svojim civilným speváckym prejavom a vcelku obyčajným pesničkárstvom. Prúdy sa tak stali jednoznačnou a svojbytnou skupinou, jednou z mála, ktorá obstála aj súťaž skupín prvého Beatového festivalu v pražskej Lucerne a získala cenu za najlepšie texty k vlastným skladbám. Boli to obdobia úplných začiatkov toho, čomu sa hovorí popularita. Prúdy totiž úspešne vystupovali aj v televízii a stali sa napríklad aj súčasťou programu Lasicu a Satinského Bumerang.
Toto obdobie vyvrcholilo vydaním dnes už kultového albumu Zvoňte, Zvonky. Dvanásť skladbová zbierka vznikla z vyše dvadsiatky nahrávok a piesní, ktoré skupina nahrala. Stal sa z neho prvý bigbítový album u nás a dodnes si drží svoje prvenstvo. Je prvým pevným bodom, od ktorého meriame stále nekončiaci rodokmeň domácej populárnej hudby. Ich sila aj náboj neutícha ani po päťdesiatich piatich rokoch od vydania a je štartovacou čiarou na viacerých úrovniach. Silné obdobie „prvých“ Prúdov sa však skončilo priateľským rozchodom. Marián Varga si založil Collegium Musicum a Pavol Hammel tak stál pred novou výzvou a etapou.
,,Už ako muzikant, som Prúdy zažil znova o pár rokov neskôr – niekedy v roku 1969 vo Véčku. Po prvom albume „Zvoňte, zvonky“ bola kapela známa z rádií aj z televízie, a na našej hudobnej scéne okamžite zaujala poprednú pozíciu. Môj spolužiak z „Vazky“ – Marián Varga – sa však rozhodol pre samostatnú cestu, a Hammel nelenil, a siahol po mladých. Sólovú gitaru mal na starosti, vtedy ešte veľmi mladý Fero Griglák. Hammel mal už v portfóliu veľmi slušný piesňový repertoár, a kapela odpaľovala jeden hit za druhým. „Čierna ruža“, „Zaklínač hadov“, „Koče plné ruží“ a desiatka ďalších – fičali Véčkom vo veľmi plnom zvuku, doplnené skvelými Griglákovými sólami. Veľmi som vtedy spozornel. Tým skladbám nič nechýbalo a mali na svoju dobu nefalšovaný rockový drive. Že to bude práve Griglák, s ktorým sa zakrátko vydám na spoločnú hudobnú púť, som vtedy ešte netušil. Pali Hammel mi veselo vstúpil do života aj po skončení našich štúdií, keď sme sa stretli – pre zmenu v uniformách. Vo VUS-e sme si odslúžili vojenčinu, keď som s ním a jeho hitmi, ako „varhaník“, vymetal kasárne po celej republike. Báječný život spojený s bujarými večermi po koncertoch, dokonca v civile a na slušných hoteloch. No neodslúžte si takú veselú a úžasnú vojnu! Tá bujarosť mi však trochu zavarila v rodinnom živote, takže – rozvod, prvý syn a druhá svadba. Pali mi, tak trochu „za trest“, išiel za svedka, a ako svadobný dar, mi daroval krásnu mosadznú trúbku „poľnicu“, ktorou sa trúbi do útoku. Niekedy aj na ústup. Ani nie o päť rokov neskôr, som tú druhú možnosť akútne využil. Za to však už Pali ozaj nemôže. Ako s obľubou hovorí – Život je jeden z najťažších.“
Generačná výpoveď
Naprieč celou vtedajšou generáciou mladých sa tiahne dodnes viditeľná jazva augusta 1968. Po rokoch sa s ňou vysporiadal každý ináč. Vtedajší náhly nádych slobody a uvoľnenia zadusili okupačné vojská. Na zlomové momenty tohto obdobia si zaspomínal v spoločnom rozhovore aj Pavol Hammel: „V tom čase sme už nahrávali a aparatúru, ktorá bola pre nás veľmi vzácna, sme mali vo vtedajšom rozhlase. Prvé, čo bolo obsadené boli médiá a najmä rozhlas. Vojak so samopalom nás tam nechcel pustiť, hoci sme mu vysvetľovali, kvôli čomu tam ideme. Dostali sme sa tam až po týždni, samozrejme, nič nebolo dotknuté, ale na polovicu sme sa s ňou aj rozlúčili, pretože keď na Vás niekto mieri so samopalom, asi nie je vhodné pýtať si aparatúru (smiech)“. Odpoveďou sa stal album Pokoj Vám, ktorý napokon ani nevyšiel. Po rokoch by bolo zaujímavé hodnotiť a držať v rukách pôvodnú platňu, ktorú od vydania delilo jediné rozhodnutie. Na popud a dobré odporúčanie vtedajšieho šéfa vydavateľstva Panton sa od vydania albumu upustilo. Po Zvonkoch by sme dnes mali o jeden artefakt doby viac, pretože ho tvorili dva veľmi autentické, monotematické textárske celky Borisa Filana a Kamila Peteraja. Album bol takpovediac akustický, piesne spájalo hovorené slovo. Bol priamou reakciou na tvrdú okupáciu a jeho zreštaurované torzo napokon vyšlo až tridsať rokov po jeho nahratí.
Vstup do sedemdesiatych rokov, azda najtvorivejšej a najzvučnejšej dekády v tvorbe znamenal aj v autorskom živote Pavla Hammela príchod, vtedy len sedemnásťročného gitaristu, vyzretého a svojbytného hudobníka Fera Grigláka. Hoci sa z tých čias v éteri uchovala všetkým známa Medulienka, album Pavol Hammel & Prúdy (1970) je svojou kompaktnosťou ojedinelým zjavom tých čias. Navyše, po zavedených populárnych menách tej doby sa Prúdy aj Pavol Hammel dostali hneď na niekoľko festivalov populárnej piesne v Brazílii, Chile či Mexiku. „V Mexico City už Pavol Hammel ani zdaleka nepřipomínal onoho tichého ztratence z Ria. Hostitelé hned mluvili o deskách a Kráľ slnečných hodín se objevil na výběrovém festivalovém albu. Porotě předsedal okrem jiných i černý jazzman Quincy Jones nebo Sinatrův takřka osobní skladatel Sammy Cahn. Ti všichni přikřkli Hammelovi šesté místo.“, napísal v dobovom článku legendárny český publicista Jiří Černý.
Tento tvorivý rozlet pokračoval ďalej a napriek – alebo vďaka - meniacemu sa obsadeniu Prúdov to dokázal Pavol Hammel vždy premeniť na svoj prínos. Do rockovej hudby vniesol aj také zaujímavé prvky ako saxofón či elektrické violončelo. Dokazuje to napríklad aj „rozprávkový“ album Šľahačková princezná. Tento rok oslávil päťdesiatku od svojho vydania. „Boli sme ešte stále trochu frustrovaní z nevydaného albumu Pokoj Vám, ale potom sme sa pozviechali a spravili nové, iné veci, vrátane Šľahačkovej princeznej. Bol to nápad Kamila Peteraja a je to album, kde má každá nota a takt svoje miesto.“, zhodnotil v marci tohto roka jeho autor.
Prišli známe a úspešné albumy Hráč, na ktorom sa ozývali ešte prvotné folkové prejavy a so stále plnším, rockovým zvukom aj Stretnutie s tichom, ktorý patrí aj k jeho osobne najobľúbenejším. Do štúdia pozval skupinu Fermata. Spoločne tak nahrali jeden z azda najlepších albumov domácej hudobnej scény. „Práve s touto kapelou sme nahrali azda môj najlepší album Stretnutie s tichom. Fero Griglák tam hrá suverénne naprieč všetkými skladbami krásne sóla.“, vyzdvihol nedávno prínos svojho kolegu. Osemdesiate roky však na domácej hudobnej scéne znamenali istý obrat a zmenu. Na dovtedy, aj Pavlom Hammelom či Jankom Lehotským vyšliapané popové cesty nastúpila mladšia generácia zosobnená v Marike Gombitovej, Mekym Žbirkovi či skupine Elán. Jeho meno si však v éteri udržalo svoje postavenie aj naďalej a potvrdzoval to ďalšími zaujímavými albumami Faust a margaréty, Čas malín, Dnes už viem alebo Verejná lyrika s dodnes ukrytými perlami skladieb, ktoré sú v nich uložené.
Popri tom vzniklo niekoľko spoločných albumov s Mariánom Vargom. Bol to dôkaz tvorivosti a umeleckého nasadenia oboch protagonistov. Už v roku 1971 sa Pavol Hammel zhostil vokálov na Piesňach z kolovrátku dvojalbumu Konvergencie. Tie sa stali akousi predohrou kultovej Zelenej pošty, ktorá vyšla o rok neskôr. Do konca siedmej dekády vydali v podobnom duchu aj album Na druhom programe sna a hlavne fantastický soundtrack prvého rockového muzikálu Cyrano z predmestia. Túto jedinečnú sériu albumov doplnil z časti experimentátorský album Všetko je inak a napokon skvostné Labutie piesne.
Neodmysliteľnou súčasťou piesní sú ich texty. „Mám v živote takú šťastnú, vzácnu náhodu a priateľstvo, že mne ako interpretovi vyhovovali tieto životné výpovede mojich priateľov, ktoré som zhudobnil a keď tá kombinácia hudby, textu a interpretácia spolu súvisí, tak výsledok sa musí dostaviť.“, povedal o svojich textárskych kolegoch. Dlhé desaťročia nimi boli najmä Boris Filan a Kamil Peteraj, ktorí niekedy spoločne a niekedy jednotlivo otextovali celé albumy. Tie majú jednu spoločnú vlastnosť – sú jednoliate, názorovo a obsahovo bohaté, kvalitné a čo sa cení azda najviac, vo svojich poslucháčoch rezonovali a rezonujú dodnes. Celá generácia fanúšikov s touto hudbou dospievala, dospela a sprevádzala ich ďalšími rokmi životov. Rokmi sa napokon vyvíjali aj samotní autori. Od obrazotvornej poetiky Kamila Peteraja na albume Stretnutie s tichom alebo tém spomienok dospievania Borisa Filana na Čase malín sa texty neskôr zaoberali bilanciou rokov života a vlastne všetkého, čo sa s ním a rokmi spája. No súčasne treba povedať, že textári mali šťastie aj na svojho interpreta, pretože ten je v tomto celom trochu čarovnom procese vyjadrovania správ a posolstiev ukrytých v textoch najdôležitejší.
Život je na to, aby sa žil (už 75 rokov)
Nie sú to však len staré a overené diela minulosti, ktorými Pavol Hammel potvrdzuje svoju povesť žijúcej hudobnej legendy. Toto označenie háji naďalej a v uplynulých dvoch desaťročiach vydal niekoľko zaujímavých albumov Nočná galéria či Z pekla šťastie, koncertný záznam Déjà vu s Radimom Hladíkom, ale tiež hudbu k baletnému predstaveniu Slovenského národného divadla Everest. Jeden zo svojich tvorivých vrcholov však bezpochyby dosiahol albumom Srdce bez anjela. Zasvietil neobyčajným spôsobom v tmavom covidovom období novembra 2020. „Je to skutočne výrazná výpoveď, čo sa týka nielen textov ale aj hudby, interpretácie a vôbec celkovej súhry. Dôkazom sú najmä koncerty. Hráme to zásadne v triu, v menších priestoroch, aby tá intimita výpovede bola zachovaná. Tá odozva je veľmi silná a pre mňa až prekvapivá.“, prezrádza.
Pomyselným mottom či refrénom albumu je názov jednej z piesní. Život je na to, aby sa žil je myšlienkou, ktorú Pavol Hammel prebral za svoju nielen v piesni ale v celom svojom živote: „Treba hlavne vychádzať z toho, že život je skutočne na to, aby sa žil. A pod žitím myslím – v každom zmysle slova žitie, nemyslím tým iba prežívať či iba sa trápiť, sužovať sa alebo riešiť nejaké problémy, ktoré už v tomto veku ani nechcem riešiť. Čiže recept je veľmi jednoduchý – uchovať si aj vopred optimizmus, nastaviť sa tak, že sa človek teší, usmieva. Tá pohoda je veľmi dôležitá. K všetkému však dodávam, že iba ak je to možné, lebo, samozrejme, ľahko sa to hovorí...“ Tento postoj a názor sa na novinke vinie od začiatku do konca a opäť sa tu potvrdzuje, ako som už v niekoľkých iných prípadoch spomenul, že vek a všetko, čo s ním a poznaním, skúsenosťami aj názorom prichádza, sa skrátka nedá ničím nahradiť.
,,S Palim Hammelom sme sa pracovne stretli aj na muzikáli Cyrano z Predmestia, a o pár rokov zase pri vzniku jeho koncertného programu v Štúdiu S, v réžii Borisa Filana. Naposledy sme spolu vyberali obkladačky do reštaurácie – ale to sa neráta. Vtedy sme však zašli aj k nim do domu v Devíne. Nemohol som si nevšimnúť, že pri bazéne bolo rozložené maliarske náčinie a rámy s plátnom. Pali Hammel sa, podobne ako viacero jeho kolegov, začal veseliť maľovaním. A treba povedať, že sa vybral jednou z najťažších ciest. Maľuje abstraktné obrazy. Pri tých treba trochu viac premýšľať – nestačí len maliarska zručnosť a pozorovací talent. Dovolím si povedať, že mu to ide viac než dobre. Len by som ubral trochu tej červenej. S tou mám celoživotný problém. S čím však problém nemám – je radostná skutočnosť, že Pali Hammel s gitarou v ruke – je tu s nami, na hudobných pódiách – už rovných šesťdesiat rokov! Nedávna reinkarnácia Zelenej pošty a vypredané koncerty svedčia o tom, že značka Hammel je ešte stále v kurze. Jeho hláška – „Všade doma, dobre najlepšie“ – už takmer zľudovela. Navyše, keď ty si vďaka svojim pesničkám – beztak „všade doma.“ Takže, s pohárom červeného Ti, Pali, želám čo najviac „dobrého, najlepšieho“.
Článkom sprevádzali slová a spomienky Tomáša Berku zo skupiny Fermata
„Ono je to tak, že kým zatiaľ funguje tá spätná väzba, že prídu ľudia, kúpia si lístky a sála je vypredaná a koncert akceptovaný, tak je to úžasné a je to to najviac...“, hovorí o svojom stále aktívnom koncertnom živote. Ten je skutočne bohatý a po mimoriadne úspešnej sérii koncertov minuloročnej päťdesiatky albumu Zelená Pošta a spomienke na svojich kolegov, sa budúci rok predstavia Prúdy niekoľkými koncertami k výročiu založenia skupiny. „Nechcem vravieť, že to bude naše posledné turné. Ale človek nikdy nevie ako to bude... (smiech)“, dopĺňa. V súčasnosti takisto pracuje na novom albume, ktorý pomaly dostáva svoje prvé kontúry: „Štádium je momentálne tvorivé. Nikam sa hlavne neponáhľam, rád by som to však dokončil koncom budúceho roku. Každé dve piesne budú nahraté v nejakej inej zostave a určite by to nemala byť veľká hráčska nuda. Ale hlavne čakám na texty, lebo tie sú pre mňa vždy prvoradé a zásadné.“, uzatvára svoje rozprávanie.
