Sú albumy, ku ktorým sa vraciame častejšie, iné sa na tanieri gramofónu otáčajú len výnimočne a v ušiach sa neudržia dlho. To však nie je prípad spoločného albumu Mariána Vargu a Pavla Hammela Zelená Pošta. Ten uzrel svetlo sveta na konci roka 1972. Čas ho zaradil medzi to najlepšie, čo u nás kedy vzniklo. Je to rodinné striebro slovenského art rocku a tvorí jeden zo zásadných pilierov slovenskej populárnej hudby, ku ktorému sa po rokoch stále radi vraciame a odkazujeme naň.
Zelená Pošta je albumom skutočne kompletným, teda so všetkým, čo k hudobnému dielu priamo aj nepriamo patrí. Nachádzame tu jedinečnú hudobnú stopu, ktorú Marián Varga a Pavol Hammel zanechali v bohatých desiatich skladbách. Tie sú absolútne dokonalým a melodickým pesničkárstvom obohateným o bravúrne inštrumentálne schopnosti a výkony jednotlivých hráčov. Celkom neodmysliteľne tu významnú úlohu hrajú texty, či, lepšie povedané, poézia Kamila Peteraja, Borisa Filana a Miroslava Válka. Tým môžeme veriť – a prirodzene aj veríme - každé jedno slovo interpretované jedinečným speváckym podaním Pavla Hammela. Do tretice ním je ikonický obal z dielne Tibora Borského na návrh filmového režiséra Juraja Jakubiska, ktorý sa ľahko uloží do pamäti. Dvaja vlasatí mladíci opretí o biliardový stôl, okolo nich stromy a cválajúci kôň sa stali bránou, ktorá poslucháča vpúšťa do celkom jedinečného sveta, ktorý album ukrýva. Je to svet plný emócií, lásky, radosti, smútku ale aj nadšenia. K tomuto všetkému môžeme pripočítať aj čas a miesto vzniku. Po spoločnej pesničkovej tvorbe Pavla Hammela a Mariána Vargu bol skrátka oprávnený dopyt. Keď na konci roka 1969 konečne vyšiel debutový album Prúdov, ktorý svoju päťdesiatku oslávil už pred tromi rokmi - Zvoňte, Zvonky - s piesňami, ktoré akoby pochádzali z iného sveta, Marián Varga a Pavol Hammel sa už vydali svojimi vlastnými cestami. Ako sa však už nedlho na to ukázalo, autori sa museli rozísť, aby sa, v skutočnosti, nerozišli nikdy...
Dopĺňaná odlišnosť autorov
Obaja protagonisti sa svojho času o ich spoločnej tvorbe vyjadrili celkom obdobne. Mariánovi Vargovi chýbal spev a tradičná piesňová tvorba, Pavlovi Hammelovi zasa Vargova hudobná prítomnosť. Slovo však už prenechajme Pavlovi Hammelovi, ktorý si zaspomínal na prvý impulz vedúci k vzniku ich spoločného albumu: „Tak ten impulz nastal, keď ma prizvali zaspievať piesne na albume Konvergencie. Vtedy som býval blízko rozhlasu, kde sa nahrávalo, na dnešnom Jakubovom námestí a skúšali rôznych spevákov, pretože Marián tam chcel mať aj spievané veci. Prišli za mnou a ja som to naspieval, pretože som tie jeho niektoré piesne poznal. Tak sme si nakoniec povedali, že dávno sme síce rozídení, každý poďme svojou cestou, ale urobme niečo spoločné, nejaký nový projekt. Každý bol ochotný do toho ísť. Nakoniec to takto vyšlo... Nevedeli sme, že robíme niečo prevratné. Samozrejme, bolo to niečo nezvyčajné. Čas nakoniec ukázal, že to bolo zaujímavé už vtedy, ale aj teraz. To nakoniec naštartovalo aj tú budúcu spoluprácu, keď sme sa k sebe v periódach vracali na albumoch Na II. Programe Sna, Cyrano z Predmestia alebo Labutie Piesne.“
Legendárny dvojalbum Konvergencie Collegia Musica, na ktorom spomínané Piesne z Kolovrátku nájdeme, vychádza na konci roku 1971. V tom čase bol Marián Varga so svojou skupinou ešte len v pokročilom úvode ich ohromnej, federálnej slávy, ktorá trvala, de facto, niekoľko rokov. Albumu Zelená Pošta tak predchádzali, ako hovorí Pavol Hammel, mesiace príprav: „To trvalo aj trištvrte roka. Vždy niekto niečo mal. Dokonca mal Marián Smutnú rannú električku pripravenú už skôr, ale nechcel to dať na album Collegia Musica. Obdobne to bolo aj u mňa. Vždy som mal nejaké skladby, ktoré som nedával na albumy Prúdov. Nikdy to nebolo tak, „že chalani, teraz poďme tvoriť...“ Ani v štúdiu sme neboli v jednom kuse. Bolo to napríklad raz za tri dni, keď sme sa stretli na štyri hodiny a potom na druhý deň tiež a ďalšie dva týždne sme si dali prestávku. Takto sa to rodilo. Nechcem ani používať ten výraz, ktorý nemám rád – byť zavretý v štúdiu – lebo jednak sme v tom čase žiadne štúdio nemali a tiež sme boli radi, že nás prichýlili do rozhlasu.“ Vtedajšiu zostavu skupiny tvoril okrem Mariána Vargu a basgitaristu Fedora Freša, gitarista Rasťo Vacho a bubeník Dušan Hájek. Svoju úlohu tu zohráva aj Bratislavské dychové kvinteto a Sláčikový orchester Československého rozhlasu v Bratislave. Hviezdnu zostavu tiež doplnil hosť, česká gitarová ikona Radim Hladík so svojou nezabudnuteľnou účasťou v sólach skladieb Smutná ranná električka a Slnečnice.
Zelená Pošta po prvý raz
Zelená Pošta bola prvý raz uvedená v celku až v roku 2012, po štyridsiatich rokoch od svojho vydania. Medzičasom sa zo skladby Smutná ranná električka stala kultová skladba, ktorá na koncertných pódiách nikdy nechýbala. Na konci roka 2012 sa stalo oživenie albumu označené za kultúrnu udalosť roka. Opäť zaúradoval čas a miesto a na pódiu sa stretli veľké mená... Prečo sa však album dočkal svojej premiéry až po štyridsiatich rokoch? „Nám sa to zdalo nehrateľné. Boli tam niektoré veci, ktoré sa dali predviesť len v štúdiu. Ku koncertom sme sa ani nedostali. Keď sme tieto spoločné albumy nahrávali, neuvažovali sme o ich živom prevedení. Bola to skrátka štúdiová záležitosť. Pred desiatimi rokmi však prišla iniciatíva od Jozefa Luptáka, priateľa Mariána Vargu, aby sme tento album zahrali naživo. Po štyridsiatich rokoch sa nám to zapáčilo. Tak sme sa na to nechali nahovoriť (smiech). Urobili sme vtedy niekoľko veľmi úspešných koncertov.“, odpovedá Pavol Hammel.
Spomienka na celoživotných kolegov
Čas je, bohužiaľ, neúprosný a v priebehu uplynulých piatich rokov sa na nebeské koncertné pódiá odobrali Marián Varga a v priebehu niekoľkých mesiacov aj basgitarista Fedor Frešo. Viac približuje Pavol Hammel: „Teraz som to oživil ja spoločne so synmi Fedora Freša. Ináč, Fedor junior hrá na base veľmi dobre. Takže boli tiež takýmto hnacím motorom, ako kedysi Fedor. Je to pripomienka 50-tich rokov od vydania albumu a taktiež pripomienka nedožitých 75-tich rokov oboch chalanov, Mariána Vargu aj Fedora Freša."
V aktuálnej zostave koncertnej skupiny Prúdy nájdeme okrem gitarovej stálice Fera Grigláka aj verného hráča na klávesové nástroje Petra Preložníka, ktorý je s Prúdmi spojený už vyše 25 rokov. Na Hammond organe ho dopĺňa Vladislav Šarišský. Ten má s interpretáciou skladieb Mariána Vargu taktiež bohaté skúsenosti. Zostavu dopĺňa bubeník par excellence, Martin Valihora, ktorý si s Prúdmi zahral už ako 22 ročný. Rytmickú sekciu dopĺňa na basovej gitare syn Fedora Freša, Fedor Frešo mladší. A ako vyzerali prípravy súčasnej koncertnej zostavy? „Konkrétne v tejto kapele sú štyria členovia, s ktorými sme tento album hrali už pred desiatimi rokmi. Stretli sme sa vlastne len na dvoch skúškach, aby sme to dali dokopy. Dokonca Martin Valihora, bubeník, priletel z New Yorku. Priamo z Viedenského letiska, kde ho čakalo auto aj s bubnami, pricestoval, aby mohol prísť na skúšku. Videli sme sa ešte na druhý deň, znova na dve hodiny a už to tam bolo...“, prezradil Pavol Hammel.
Rozhodujúcou skúsenosťou sú, nepochybne, koncerty, ktoré sú naprieč celým Slovenskom vypredané. Na veľký záujem bol v Bratislave pridaný ešte ďalší koncert. A aké sú? Jedným slovom - fenomenálne. Už dlho platí, že mená ako Pavol Hammel či Fero Griglák, spoločne či osve, znamenajú nespochybniteľnú kvalitu. Každým jedným vystúpením či projektom, v ktorom sa predvedú iba dokazujú svoje výnimočné a osobité muzikanstvo, emóciu, jedným slovom kvality, ktoré už niekoľko desaťročí na scéne predstavujú. Je nutné dodať, že ani po 50-tich rokoch od naspievania albumu sa pôvodné tóniny skladieb neznižovali. Pavol Hammel tu dokazuje svoje, podľa môjho názoru, nedocenené spevácke umenie. Pri dvojhodinovom vystúpení ho predvádza so známou, sebe vlastnou ľahkosťou a civilnou citlivosťou. Nemôžeme však opomenúť ani ďalších, spomínaných členov koncertnej zostavy. Keďže je synonymom tvorby Mariána Vargu Hammond organ, na ktorom aj Zelená Pošta stojí, celkom oprávnene je po speváckom výkone kladený pohľad na Vladislava Šarišského, ktorý sa odvážne podujal na túto celkom neľahkú úlohu. Jeho interpretácia organových partov Mariána Vargu je však bezchybná. Jeho interpretácia obsahuje dušu, je v nej presne to, čo do nej zakomponoval samotný Marián Varga - emóciu, osobitosť a postoj, ktoré prezentuje svojráznym spôsobom a štýlom. Omladzujúcu rytmickú sekciu okrem známeho bubeníka Martina Valihoru dopĺňa Fedor Frešo ml., ktorý svojmu menu, otcovi, muzikantskému velikánovi vzdáva poctu každým jedným tónom jeho dokonalej hry na basovej gitare.
Repertoár a dramaturgia koncertu je zložená z kompletnej, pôvodnej a úplnej podoby albumu Zelená Pošta. Skladby zaznievajú len s minimálnymi pauzami a presne za sebou - ako keď sa len na malú chvíľu ocitne ihla prenosky v tichej pasáži vinylovej platne. Znejú tu však aj pôvodné zvuky, ktoré na albume tiež nájdeme a ku skladbám neodmysliteľne patria. Nechýba modulované odrážanie tenisovej lopty v úvode skladby Tenis, krik páva v skladbe Páví ples alebo prechádzajúci voz ťahaný koňmi v závere skladby Pošta. Stíšenie v strednej časti vystúpenia tvoria akustické skladby Pavla Hammela zo 60-tych rokov, s ktorými sa vraciame v čase ešte o pár rokov do minulosti. Túto hudobnú mozaiku následne dopĺňa bravúrna dvojica pôvodných kompozícií Collegia Musica. Výber toho najlepšieho z ďalšej spoločnej tvorby Mariána Vargu a Pavla Hammela zasa tvoria skladby Na druhom programe sna, Labutie Piesne, S rukami vo vreckách alebo Zvoňte, Zvonky, ktoré tvoria krásny a klenutý záver koncertného večera.
Keďže som nemal možnosť zažiť koncertné stvárnenie Zelenej Pošty v roku 2012 v zostave s Mariánom Vargom a Fedorom Frešom, aktuálne koncerty sa pre mňa stali vrcholným koncertným zážitkom. Počuť a doslova sa stretnúť so živým prevedením albumu, ktorý radostne a s láskou vyberám spomedzi bohatej fonotéky už niekoľko rokov a ukladám na tanier gramofónu, je bezpochyby ďalšou úrovňou hudobného zážitku, ktorý som si z lásky k tejto hudbe a hudobníkom doprial rovno dva razy - v Banskej Bystrici a Košiciach. Bolo to krásne, dojemné, aj s nádychom istého smutno-krásna, ktoré tento album v sebe nesie.
Po desiatich rokoch možno túto sériu koncertov bez obáv opäť označiť za kultúrnu udalosť roka a to nielen pre samotný fakt toho, že po päťdesiatich rokoch oslavujeme jeden geniálny a životaschopný album. Protagonisti a srdcoví fanúšikovia si spoločne s týmito koncertami pripomínajú aj životné diela hudobníkov, ktorí položili základy slovenskej populárnej hudby a vytvorili v nej niečo, čo aj po polstoročí znie, ako keby vzniklo len včera. Dámy a páni, to je (večne) Zelená pošta!
(Celý rozhovor s Pavlom Hammelom nájdete v aktuálnom čísle vydania časopisu Nový Populár)
