Rok 1977, o ktorom v prípade albumu Huascaran hovoríme, znamenal vo svete progresívnej a jazz-rockovej hudby mnohé. Za všetko hovorí len tento krátky sumár: Pink Floyd vydávajú album Animals, svoj debut vydáva Peter Gabriel, skupina Yes svoj ďalší album Going For the One. Kanadskí Rush do tejto kolekcie prispievajú dielom A Farewell to the Kings, geniálne trio Emerson, Lake and Palmer v priebehu roka vydáva na pokračovanie dielo Works. Jazz-rockoví Weather Report dopĺňajú mozaiku svojim albumom Heavy Weather a Brand X svoj, priam kultový album Unorthodox Behaviour s nasledovníkom Moroccan Roll...
Na našej domácej scéne sa v tom istom roku pripomínajú plodní zakladatelia slovenského rocku. Pavol Hammel vydáva album Stretnutie s Tichom, Marián Varga sa so skupinou Collegium Musicum v novom obsadení pripomína albumom Continuo. Obaja nestori domáceho rocku zasa v spoločnosti českého gitarového virtuóza Radima Hladíka vydávajú ich spoločný album Na II. programe sna. Z tvorivého ticha sa rodí aj prvý, slovensky spievaný album Deža Ursinyho s textami Ivana Štrpku, Pevnina Detstva. Spoza rieky Morava sa Jazz Q prihovára albumom Elegie a vo vtedajšom poľskom kultúrnom stredisku si slovenskí hudobný nadšenci svoje fonotéky obohacujú albumom Pamięć skupiny SBB...
Nevyhnutnosť cesty ďalej
Vychádzajúcou hviezdou a čoraz viac si priťahujúcou poslucháčsku pozornosť sa už od roku 1975 na domácej scéne stávala skupina Fermata. Jej dvaja zakladatelia – gitarista a multiinštrumentalista Fero Griglák a hráč na klávesové nástroje Tomáš Berka sa vydali na neľahkú cestu hľadania nového hudobného jazyka v našich zemepisných šírkach. Predovšetkým hudobné pozadie mladého Fera Grigláka mnohé napovedalo už v čase, keď ako sedemnásťročný (!) nahráva album Pavol Hammel & Prúdy (1970), kde sa predstavil ako plnohodnotný autor skladieb, ktoré sa v priebehu času stali kultovými. O rok na to ho už môžete nájsť na zadnej strane ikonického dvojalbumu Konvergencie (1971). S Tomášom Berkom, ktorý pôsobil v skupine Ex We Five, kde sa po chopení vedúcej úlohy v kapele začal venovať náročnejším kompozíciám, sa Fero Griglák stretáva v roku 1973. Z tohto stretnutia vzniká ich spoločná skupina Fermata.
Ako spomína Tomáš Berka vo svojej knihe Blumentálske Blues, začiatky neboli vôbec jednoduché. Začínajúca kapela, navyše hrajúca inštrumentálnu hudbu nebola na oficiálnej úrovni fungovania vôbec vítaná. Normalizácia bola v plnom prúde. Po tých najelementárnejších problémoch, akými bola kvalitná zvuková aparatúra či hudobné nástroje, sa však predsa dostali do novovzniknutého, v tom čase ešte provizórneho nahrávacieho štúdia v Hlohovci. Po dlhšom období intenzívneho skúšania a koncertovania sa skupine v roku 1975 konečne darí vydať svoj prvý album. Ako mnohé debuty, aj tento vystihuje proces hľadania, priam vynachádzania svojej hudobnej tváre.
Druhý album skupiny Pieseň z Hôľ, ktorý prichádza o rok neskôr je už o celkom odlišnom prístupe a je to na ňom počuť. Fermata sa týmto albumom zamerala na koncepčnosť nahrávky. „Tie tituly boli vymyslené vždy aj trochu z donútenia, v rámci dramaturgického plánu Opusu, ktorý potreboval mať za tým nejakú ideu, o čom to bude. V tomto smere bol veľmi činný práve Tomáš Berka – a vďaka nemu sa tieto albumy nahrali – lebo to vedel pekne naštylizovať, napísať žiadosť na Opus, na dramaturgiu a oni to schválili, aby sme to mohli nahrať.“, prezrádza Fero Griglák v úvode nášho rozhovoru.
Hudba bola vždy prvá
Album Pieseň z Hôľ sa tak stal prvým krokom k tretiemu dielu Fermaty. Po bohatom využití a rozvinutí folklórnych motívov v dravom mahavishnovskom duchu sa Fero Griglák a Tomáš Berka vydali k jednoliatej a bohato prepracovanej kompozícii. Konceptom albumu je silný príbeh tragického výstupu Československej expedície na Peruánsku horu Huascaran. Skupina pätnástich horolezcov skonala v skalnej lavíne, ktorá sa odtrhnutím masívu po otrasoch pôdy zosypala. Vo svojej mohutnej sile pochovala dve štyridsať tisícové mestá ležiace pod ňou.
Ako však hovorí Fero Griglák: „Hudba bola vždy počiatočná a prvá...“ Nestretávame sa tu tak s procesom tvorby ako pri piesňovej tvorbe, keď je, trebárs, prvý text, ktorý hudobník následne zhudobňuje. Veľa však napovedá sprievodný text na zadnej strane albumu. Rozdelenie na štyri časti slúži iba ako základný ukazovateľ pre orientáciu poslucháča. Zbytok záleží už len na jeho obrazotvornosti a fantázii. Zasvätení poslucháči si celkom určite vo svojej pamäti vylovia pocity, ako ich predstavivosť živená hudbou zobrazovala postupný výstup horolezeckej výpravy alebo ich náhly a dramatický skon.
Pomyselnými refrénmi jednotlivých častí albumu sú hudobné motívy a nálady charakterizujúce jednotlivé časti albumu. „Komponoval som na klavíri, keďže som klavír aj vyštudoval. Tú inštrumentáciu som tiež z časti nahodil do tej formy, ako je na albume, keďže som doma mal aj syntetizátor. Tým pádom bola ľahšia robota na tej skúške, keď sme k tomu vážne pristúpili. Ten celkový výsledok bol jasný už aj tam.“, dopĺňa prípravu albumu Fero Griglák. V čase jeho vzniku mal len dvadsaťštyri rokov, čo iba podčiarkuje jeho výnimočnú skladateľskú zrelosť a invenciu priam svetových rozmerov. Album Huascaran je oproti Piesni z Hôľ rytmicky značne ustálenejší a viacej mieri na, takpovediac, prirodzenú Griglákovskú rockovú dravosť. Tej kontruje Berkova vynaliezavá klávesová reč. Obidva muzikantské elementy tu, koniec koncov, ako na ostatných spoločných albumoch, nachádzajú prirodzenú rovnováhu a súhru v divokých jazz-rockových sólových exhibíciách a aj v tvrdom rockovom nasadení.
Albumu predchádzali náročné skúšky a do štúdia prichádzali autori s ucelenou myšlienkou, no aj tam vznikali nové nápady: „Je to tak. Ale samozrejme, že pri nahrávaní, pri mixáži a nahrávaní playbackov sa vždy niečo dohralo. Na Huascarane je však aj spev, brat Karola Oláha, Peter, ktorý tú časť, ktorú dnes hrám na gitare naspieval. Na nahrávke sa toho zúčastnil práve on kvôli tomu, že mal pekný hlas, bol to taký Beatlesák a fantasticky spieval Johna Lennona. Ten jeho hlas mi to evokoval, chcel som tu jeho farbu hlasu počuť. Aj keď to nemá text, je to len taký polosketch, no myslím si, že to zaspieval veľmi pekne.“
Dobrá rytmika ako pevný základ
Na albume sa okrem dvoch hlavných protagonistov Fera Grigláka a Tomáša Berku predstavil mimoriadne talentovaný bubeník Karol Oláh. So skupinou Fermata nahral všetky nasledujúce albumy až do roku 1984, kedy, bohužiaľ, tragicky zahynul a prvá etapa fungovania skupiny skončila. Jeho fenomenálny hudobnícky talent, ako spomína Fero Griglák, sa však neprejavoval len za bicou súpravou: „Okrem toho hral aj violončelo. Karol si však natoľko vážil svojho profesora violončela, ktorého oslovil, či by nám to na albume nenahral. Karol to následne hrával naživo, aby sme zachovali autenticitu toho albumu.“
V rytmickej sekcii ho doplnil rovnako famózny Laco Lučenič na basgitare. V tom čase sa ako jeden z prvých členov skupiny vrátil do Fermaty s novým nástrojom a aparatúrou. Basová gitara Rickenbaker dodala albumu nezameniteľný zvuk a výnimočné hráčske schopnosti ju povýšili priam na sólový nástroj. "Áno, bol to Yesácky zvuk, on vtedy dosť počúval skupinu Yes a na tom Rickenbakeri dodal presne takéto prvky.", dopĺňa Fero Griglák. (Pozorní poslucháči si môžu tento ikonický Rickenbaker vypočuť aj na albume Faust a Margaréty Pavla Hammela alebo na debutovom albume Modusu.)
Huascaran naživo
Ešte pred vydaním nahratého albumu sa odohrala jeho koncertná premiéra v koncertnej sieni Vládnej budovy v Bratislave. Polovicu vtedajšieho publika, ako spomína Tomáš Berka vo svojej knihe Blumentálske Blues, tvorili skalní fanúšikovia skupiny. Podľa jeho slov dopadla výborne. „Áno, na platni sme boli obmedzení. Jedna strana platne mohla mať maximálne 22-23 minút, aby bola zachovaná kvalita.“, dopĺňa Fero Griglák. „Na koncertoch, v skladbách 80 000 alebo Solidarita sme však mali priestor na sóla. Sú tam gitarové, flautové sóla, ktoré sme robili ad libitum. Boli tam jasné signály, kedy bolo treba končiť. Vrátili sme sa k motívu a pokračovali k ďalšej časti skladby. Koncerty boli samozrejme vždy dlhšie.“, pokračuje. Spomínaná koncertná premiéra spojená s nadobudnutým renomé skupiny určite prispela k úspechu v predajnosti, ktorý sa na tomto hudobnom poli opakoval len po niekoľký raz od vydania dvojalbumu Konvergencie na konci roka 1971, ktorý vydavateľstvo nestíhalo dotláčať. Huascaran dosiahol nedlho po vydaní vyše 150-tísic predaných kópií. Podľa portálu Discogs sa album dočkal v priebehu štyroch rokov ôsmich opakovaných vydaní.
Našou nahrávkou chceme vzdať poctu pevnej vôli, solidarite a humánnosti, píše sa na v sprievodnom texte na zadnej strane albumu.
Zrkadlo rokov
Huascaran teda oslavuje 45 rokov, na čo sa Fero Griglák pri našom rozhovore pousmeje a dodá: „Hrozne rýchlo to ubehlo...“ No aj po rokoch si album udržal svoju dravosť, vitalitu a výnimočnosť. Bezpochyby patrí medzi to najlepšie, čo v našich zemepisných šírkach vzniklo. Celkom určite aj pre nesmiernu precíznosť, s akou bol tvorený, nahrávaný a nakoniec aj prezentovaný.
Album je tiež dôkazom, že kvalitná hudba nepozná hranice. V rôznych skupinách hudobných nadšencov na sociálnych sieťach som Huascaran, v prítomnosti ďalších domácich albumov tých čias, nachádzal v rôznych kútoch sveta. Zberatelia a poslucháči progresívnej hudby ho mali vo svojich fonotékach v Austrálii, Južnej Amerike či Kanade. Azda najväčším dôkazom výnimočnosti tohto albumu je to, že v spoločnosti ďalších diel skupiny Fermata vyšiel pred pár rokmi aj v audiofilnom vydaní v Japonsku.
V novom re-edičnom vinylovom vydaní vydavateľstva Opus sa album Huascaran na pulty dostáva aj v aktuálnom období. Aj takýmto spôsobom pokračuje príbeh albumu ďalej. Neostáva teda už nič iné, len sa vydať v ústrety strhujúcej hudobnej výpovedi, ktorú album ukrýva.
