Len málokomu sa za viac ako polstoročie trvajúcu umeleckú kariéru podarí udržať štandardy a latku svojej kvality na tak vysokej úrovni. Básnik a textár Kamil Peteraj, ktorý vo štvrtok 18. septembra oslávil významné životné jubileum – 80 rokov, medzi takýchto autorov patrí.
Presvedčil nás o tom už pred niekoľkými dekádami. Hoci do vývoja slovenskej populárnej hudby zasiahol Kamil Peteraj najmä ako autor textov piesní, ktoré oslovujú generácie, jeho prítomnosť bola a je oveľa väčšia a zásadnejšia. Nenapísal totiž len priehrštie textov piesní, ktoré sa stali nesmrteľnými hitmi, ale doslova napísal aj tie najúspešnejšie príbehy slovenského popu.
O šťastných náhodách a začiatkoch
Ako veľmi a či vôbec náhodný alebo nenáhodný je náš život? Koľko šťastných náhod viedlo k ešte šťastnejším príbehom? Túto otázku si môžeme položiť aj v prípade Kamila Peteraja, o ktorého začiatku písania pesničkových textov sa inak ako o šťastnej náhode ani nedá hovoriť.
Keď ho v prelomovom čase leta 1968, len tri týždne pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, zobral Marián Varga na skúšku skupiny Prúdy, ešte netušil, aký osudový okamih to bude. Skladba Čierna ruža, ktorú mu Marián Varga pustil, ho úplne očarila.
"Život je určite aj o náhodách, bolo by trochu fatalistické povedať, že sme v rukách osudu, ale do veľkej miery asi sme. Otázka je, ako človek zareaguje vo chvíli, keď sa tá náhoda objaví. Ale chcem veriť, že to, čo robíme, čo tvoríme, máme v rukách my. Stretlo ma v živote viacero šťastných náhod, okrem mojej manželky, detí a rodiny, je to aj to, že som sa dal na niečo, čo sa volá poézia, ale odtiaľ som odskočil do popu a k písaniu textov. Veľa vecí som sa musel naučiť, ani náhodou nie som ten, ktorému sa z rukáva sypú hity," otvára svoje rozprávanie Kamil Peteraj.
Jeho prvé zhudobnené texty Jesenné litánie a Dám ti lampu nájdeme na kultovom albume Zvoňte, zvonky skupiny Prúdy. Málokto si to vtedy uvedomoval, no stal sa jedným zo základných kameňov, od ktorého sa začala merať história modernej slovenskej populárnej hudby. Popri výnimočnej hudobnej výpovedi, ktorá ani po rokoch nestratila na svojej sile a hodnote, je album aj miestom, kde sa zrodilo moderné slovenské piesňové textárstvo.
"Medzi poéziou a textami, medzi ich písaním, je veľmi veľký rozdiel. Mne trvalo dosť hodnú chvíľu, kým som našiel kľúč k tomu, ako sa píše text. Vtedy som si tiež uvedomil, aký som vlastne akademizovaný básnik, ako píšem niektoré veci, ktoré boli verbálne možno efektné, ale v tom texte pôsobia prázdno a neautenticky. A tak trocha som sa ocitol aj v rozpore sám so sebou. Jednoducho, texty som sa musel naučiť písať. Dostať do nich viac reality a autentickosti."
Vtedajšia populárna, kedysi nazývaná dokonca aj tanečná či zábavná hudobná scéna, na Slovensku výrazne zaostávala za tou Českou. Slovenské texty boli považované za zlé a spievanie bigbítu po slovensky bolo skôr výnimkou. "Vtedy som pochopil, že sa rodí mestský žargón, mestské témy a navyše, Prúdy boli prvou kapelou, ktorá chcela programovo spievať slovenské texty. Teda aj vďaka Mariánovi Vargovi a Pavlovi Hammelovi sa rozhodli robiť beatovú produkciu hudbu v jazyku, ktorý sa mnohým zdal vidiecky či nevyspelý. Tvrdilo sa totiž, že bigbítová hudba sa nedá spievať po slovensky. To bol naratív, ktorý sa šíril, vraj je bigbít čisto anglo-americký žáner a slovenčina sa na tento pop nehodí. Pekná blbosť! Lenže vtedy všetky slovenské kapely spievali šialenou angličtinou šialené hlúposti. Takéto podceňovanie slovenčiny som zažil v živote viackrát."
Jazyk je živý organizmus, neustále sa vyvíja a premieňa. Inak tomu nebolo ani na konci šesťdesiatych rokov, keď začali vznikať prvé piesňové texty pre bigbítovú hudbu. Slovenčina však v tom čase mladým autorom ani zďaleka neposkytovala také možnosti, aké nová podoba textárstva vyžadovala. Hudobní textári tak mali zásadný vplyv aj na formovaní modernej slovenčiny.
"V tom čase bola slovenčina takpovediac panenským a nepoškvrneným jazykom, neexistoval mestský žargón. Dostať do nej niektoré slová z ulice chvíľu trvalo. Dnes sme ale úplne inde, už žiadne slová či výrazy nikomu netrhajú uši, môžete v nej spievať, čo chcete," hovorí Peteraj.
O alchýmii úspechu a dobrej dramaturgii
Vklad a prínos Kamila Peteraja od začiatku jeho vstupu do populárnej hudby nespočíval iba v písaní textov. Pevný základ jeho úspechu totiž tkvel aj vo vzdelaní, ktorým bolo absolvovanie divadelnej dramaturgie. V kontexte vtedajšieho obrazu populárnej hudby by sme to mohli označiť priam za novátorské, pretože dramaturgia v nej takmer úplne absentovala. Tento obraz sa začal na domácej scéne pretvárať až s príchodom legendárnych a zásadných albumov Konvergencie, Zelená pošta či Šľahačková princezná, na ktorých sa ukázalo, že úspech nespočíva iba v kvalitnej hudbe a textoch.
"Väčšinu života sme prežili v dobe albumovej, naším ideálom bolo urobiť skvelý album. Keď robíte album, sú len dve možnosti – v štandardnej, spotrebnej pop music sa vybralo dvanásť pesničiek rozličných autorov a nejako sa to zoradilo na album. Bez ohľadu na úroveň či témy – to sú všetky tie slovenské albumy, o ktorých dnes už ani neviete, že vychádzali. My sme sa snažili tvoriť tie naše albumy ako celky s nejakou výpovednou a logickou líniou."
Nedávny návrat vinylových platní spôsobil, že opätovného vydania sa dočkali albumy, ktoré sa na pultoch obchodov objavili po dekádach. Aj to je jedna z možností, ako si všimnúť silu dramaturgie, ktorá je v nich ukrytá. Opätovný návrat je však aj pripomienkou toho, v čom úspech týchto albumov spočíval – a to nielen v čase ich pôvodného vydania, ale aj dnes. Albumy Hráč a Stretnutie s tichom Pavla Hammela, Dievča do dažďa a Slnečný kalendár Mariky Gombitovej alebo Sezónne lásky a Roky a dni Mekyho Žbirku dodnes nestratili nič zo svojej sily.
"To, že sa práve tieto albumy zachovali a žijú, je aj kvôli tomu, že je v nich cítiť čosi ako koncepcia. Jednak vo vnútri albumu, ale aj priebežne, ako vychádzali, ako sme ich nahrávali jeden za druhým. Dá sa to tam vypozorovať, že je to štýlovo zviazané, že to má nejaký rukopis, štýl, vývoj – od albumu k albumu."
Kým v úvode sedemdesiatych rokov sa tento dramaturgický vklad prejavoval najmä v art-rockovej tvorbe Pavla Hammela a Mariána Vargu, ku koncu dekády, v čase výraznej premeny tváre slovenského popu, Kamil Peteraj koncepčne a dramaturgicky zarámcoval aj mimoriadny nástup skupiny Modus a ešte úspešnejšie sólové dráhy Mekyho Žbirku a Mariky Gombitovej. Takýto umelecký predobraz a štýlová čistota nielenže vytvorili podmienky pre úspešný začiatok, no najmä rokmi vytvorili pevný základ ich identít, ktoré sú dnes označované ako legendárne.
Ako však sám hovorí, sú to veci, ktoré pri písaní samotných textov nevidieť. "Veľmi rýchlo som pochopil, že nemôžem iba tak napísať text a dať ho hocikomu. Pri Paľovi Hammelovi, pri Mekym Žbirkovi, pri Marike Gombitovej to jednoducho nešlo. Je to totiž súčasť imidžu, postoja, ich umeleckej originality. Keď oddelíte text od týchto prvkov, tak to tam nie je vidieť, no je to tam. A keď sme už spomenuli tie šťastné náhody, tak je to presne o tomto – tiež musíte stretnúť takýchto ľudí," dodáva.
O metodike života
Pri spätnom pohľade na život a dielo Kamila Peteraja možno hovoriť o množstve úspešných projektov. Spolu s ním sa však na jazyk derie aj ďalšie slovo – práca. Za všetkými úspešnými skladbami, albumami aj celými umeleckými kariérami je tvrdá, no najmä premyslená práca. Zárodok takzvanej metodiky práce a neskôr aj života získal mladý Kamil Peteraj už ako študent hry na husle od svojho nemeckého profesora.
"Prvé, čo bolo pre mňa najdôležitejšie, bolo preanalyzovať, čo idem robiť a akými prostriedkami to chcem dosiahnuť. Samozrejme, keď máte 17-18 rokov, tak triafate napravo, naľavo. Ale potom príde chvíľa, keď si poviete, že spontánnosť je síce veľmi pekná, ale treba ju niečomu podriadiť. V pope vás úspech môže ukolísať. Od majstra sveta a vesmíru je k nafúkanému hlupákovi blízko. Život ma naučil začínať vždy od nuly. A vždy treba rátať s tým, že aj to, čo robíte s najväčším nasadením, vôbec nevyjde. Bohom popu je publikum a to vám vždy ukáže svoju pravdu. A tá platí."
Výsledkom tejto premyslenej práce sa napokon stali desiatky albumov, stovky textov piesní a mnoho hitov, pod ktorými je Kamil Peteraj podpísaný. "Niekedy sa na to pozerám zhovievavo, ale častejšie kriticky. Je to zákon šoubiznisu, že máločo má to šťastie, že akoby zanikne a potom sa opäť nečakane vynorí. Osud piesní je, že majú, obrazne povedané, žiť od rána do večera. Väčšina zanikne skôr, než stihne byť slávna. Dnes už prišla éra TikTokov – to sú len pár sekundové úryvky a tie úplne 'dorazí' AI. Ale dosť ich aj zostane. A dúfam, že aj slovenských. Z tých okolo 1400 textov si budúcnosť vyberie niečo, ale čo to bude, to si netrúfam hádať."
Úspech Kamila Peteraja je bezpochyby súhrou prirodzeného básnického talentu a tvrdej práce. "Ide to ruka v ruke. Talent bez práce je nič, a rovnako to platí aj opačne. Keď nemáte talent, môžete sa nadrieť, nič z toho nevylezie. V nejakom bode sa to musí stretnúť. Ten svoj pomer neviem pomenovať. Musím však povedať, že mňa to celé doslova až fanaticky bavilo a dosiaľ baví."
Cesty k textom a piesňam sú rôzne a aj pri ich písaní existuje mnoho možností, ako vzniknú. Nie je práve málo takých, ktoré vznikli náročne a prácne, iné sa takpovediac zjavili pred svojím autorom na papieri skoro samé. "Tu nefunguje žiadne pevné pravidlo. Ale predsa je tam čosi, jeden moment. Spontánnosť. Takmer ako v ľudových piesňach, ktoré vznikali spontánne. Alebo inak – nápad. Nápad je veľký pán – buď príde, alebo nie. Bez neho sa v pope nepohnete. To primárne zaiskrenie. Niektorí to volajú vznešene – inšpirácia. Ja tomu hovorím, že je to odmena za nasadenie. Zároveň v tom musí byť istá ľahkosť, niečo objavné. Čo pred vami nikto nevyslovil. Ale pozor na nápady! Niekedy prídu aj dosť hlúpe! Treba mať v sebe istú colnicu, cez ktorú nepustíte tie, ktoré pašujú do pesničiek aj hlúposti."
O pohľade vpred a nespomínaní
Dielo, tvorba a texty Kamila Peteraja sú stále živé a prítomné. Dá sa povedať, že sa doslova zapísali do našej kultúrnej DNA. Tento mimoriadny záujem dokazuje aj televízny seriál Textári, ktorý bežal počas prvých mesiacov tohto roka na obrazovkách. Premiérový diel venovaný práve Kamilovi Peterajovi dosiahol najvyššie čísla sledovanosti.
Popri legendárnych menách sa na televíznych obrazovkách zjavili aj ďaleko mladšie spevácke hlasy, pre ktoré Kamil Peteraj stále píše texty. Sú nimi speváčky Kristína a najnovšie aj Karmen Pál-Baláž, vďaka ktorým nestráca kontakt ani s najmladším publikom a novými generáciami.
Jeho významné životné jubileum pripomenie Zlatá kniha v spolupráci s výtvarníkom Martinom Augustínom, ktorá vychádza v Luxusnej knižnici Ikaru. Chýbať nebude ani výberový dvojalbum vydavateľstva Opus, ktorý prinesie výber piesní s jeho textami.
Hoci Kamil Peteraj v týchto dňoch oslavuje 80 rokov, je stále mimoriadne aktívnym, činorodým a tvorivým človekom. Ako sám priznáva, najdôležitejšie je pre neho dívať sa viac dopredu ako za seba, a svojím životom to aj dokazuje. Vždy zostával na tepe doby, dokázal vystihnúť jej podstatu aj udávať smer. Táto filozofia ho neopúšťa ani dnes a je zážitkom to cítiť.
"Spomínanie je v mojom veku dosť obvyklé, za ním sa šuchce v papučiach skleróza či iné choroby, lenže ja nemám rád uspomínaných ľudí. Keď niekto začne hovoriť v rámci zabúdania už tretiu či štvrtú verziu nejakej spomienky, tak ho preruším, poviem mu, že lepšie by bolo spomínať dopredu a spýtam sa, aké má plány. Samozrejme, človek bez spomienok by bol ako prázdny smetný kôš, to rešpektujem. Anglický producent Mackintosh však povedal, že človek je mladý dovtedy, kým si myslí, že to najlepšie má ešte len pred sebou. Neviem, neviem. Mám dve svoje životné heslá, obe vo svojich knihách. Život je na to, aby sa žil, zo všetkých slabostí, zo všetkých síl. A druhé – tak krátko sme živí a tak dlho budeme mŕtvi. A preto nech žije pop! A môj odkaz? Žite tak, aby ste boli scenáristi svojho života a nie iba pasívni účinkujúci v tomto cirkuse, kde vás obsadzuje do úloh niekto iný."
Článok vznikol pre portál www.hudba.sk.
