Do kín prišla dokumentárna snímka Karel zachytávajúca posledný rok života Karla Gotta. Priznám sa hneď na úvod, že návšteva a videnie tohto filmu má za následok môj vlastný hudobný prerod, ktorý vo mne prebieha už celé dva uplynulé roky. Je to predovšetkým chuť vnímať hudbu v jej celistvosti, so všetkým, čo k nej patrí, čo ju tvorí - a najmä kto. Dokumentárny film ako taký mi bol, koniec koncov, vždy veľmi blízky a mám ho ako filmový žáner najradšej. Zanechal vo mne nebývalo hlbokú emóciu, ktorú sa vynasnažím čo najlepšie opísať v nasledujúcich riadkoch.
Karel Gott je bezpochyby fenomén, ktorý sa už celkom určite nebude opakovať. Bol v našej domácnosti, takpovediac, vždy prítomný. Predovšetkým najmä vďaka starej mame, ktorá bola jeho fanúšičkou. A hoci nerád generalizujem, bolo by asi zbytočné sa pýtať, ktoré dievča ňou v čase narastajúcej a nebývalej slávy Karla Gotta nebola. Avšak okrem bežného, povedal by som, povrchného počúvania z rádií či zahliadnutia v televízii som postavu Karla Gotta príliš nevnímal. Spočiatku, z akéhosi snobizmu, ktorým som istý čas trpel, som populárnou hudbou dokonca pohŕdal. Karla Gotta som však začal intenzívnejšie vnímať vďaka mimoriadnemu hudobnému skladateľovi Karlovi Svobodovi. Mimochodom, vrelo Vám odporúčam minuloročnú dokumentárnu snímku Šťastná léta (rež. Petr Klein Svoboda). Ten dokázal takmer na počkanie svojmu kolegovi ušiť pieseň, či lepšie povedané hit, na počkanie. Ani v jednom z týchto dokumentárnych filmov nie je vynechaný priestor venovaný týmto dvom pánom. Nie je prekvapením, že v obidvoch spomínaných prípadoch sa stretnutia odohrávajú za klavírom, skladajúc a spievajúc jednu z mnohých piesní, ktoré ešte len čakali na svoju chvíľu slávy.
Film Karel, to je vyše dvoch hodín intenzívneho spomínania, bilancovania, ale nie len toho. Je to predovšetkým vychutnávanie si prítomného momentu a žitia toho, čo život prináša do cesty. Prekvapením je pre mňa najmä prítomnosť kamery v každom momente spomínaného obdobia, počas ktorého dokumentárna snímka vznikala. Nemálo momentov je priam neskutočne silných a celkom súkromných, ba až bytostne citlivých. Od pobytu v nemocnici podstupujúc liečbu, ktorá strácala na svojom účinku, cez úbytky sily a zdravotné ťažkosti pred vypredaným koncertom až po odmietnutie ďalšej liečby akútnej a mimoriadne ťažkej choroby. Protiváhu týchto náročných situácií však dopĺňa a určite prevažuje najmä naplno strávený čas s najbližšou rodinou, stretnutia s fanúšikmi a predovšetkým hudba ako taká, a to v podobe vypredaných koncertov. Práve odtiaľ pochádzajú, pre mňa najsilnejšie momenty filmu. Sú to chvíle pred koncertom a spomínané zdravotné ťažkosti, kedy Karel Gott na slová svojej manželky Ivany, či sa koncert bude rušiť, rázne, zbierajúc všetky sily hovorí nie. Posledný koncert svojho života, ktorý sa odohrával v Brne, Karel Gott odspieva bez akejkoľvek známky slabosti a zožína búrlivé ovácie niekoľko tisícovej koncertnej haly.
Spomínam si na leto 2019, keď som jedno z nedeľných predpoludní trávil pri počúvaní relácie Milana Lasicu a Pavla Danišoviča :Dvojbodky, kde, okrem iných, zaznela aj vtedy čerstvá skladba Karla Gotta v spoločnosti svojej dcéry Charlotte s názvom Srdce Nehasnou. Neskromne si myslím, že nech vyznávame akékoľvek hudobné štýly a to ostatné, na čom v tomto prípade absolútne nezáleží, pekná, dôstojná a najmä dojemná pieseň, navyše s príbehom, aký je ukrytý za touto, zasiahne každého. Mňa nevynímajúc. Dojala ma mimoriadnym spôsobom. O dva alebo tri mesiace na to, prvého októbra, stojac v kuchyni a sledujúc za oknami záhradu v pomaly nastupujúcej jeseni toho roku, z poludňajšieho Rádiožurnálu sa ozvala správa o úmrtí Karla Gotta. Pred vyše mesiacom, keď sa v kalendári rátalo druhé výročie jeho odchodu, spätne som vo svojich zápiskoch listoval a hľadal zmienku, avšak márne. Priznám sa, že som bol zo seba mierne sklamaný. No emócia tej chvíle mi však v pamäti, nevediac (či vediac?) prečo, zostala.
S mocnými údermi zvonov Chrámu Sv. Víta v Prahe, ktoré sa kinosálou ozvali, boli spoločne so zábermi z poslednej rozlúčky smutným vyvrcholením filmu. Je to dôkazom sily života na jeho sklonku, pretože napriek predchádzajúcemu príbehu, ktorý bol pretkaný postupujúcou chorobou, smrť a odchod, sa akoby celkom stratili v prúde intenzívneho žitia a krásnych chvíľ. V momente mohutných ozvien zvonov, sa ozývali tiché kropaje sĺz a to najtichšie dojatie celej kinosály.
Sám pre seba som tento film, spoločne s autobiografickou knihou, ktorá nedávno Karlovi Gottovi vyšla a stihol ju dokončiť pred svojim odchodom, nazval životnou synchronicitou. Fascinuje ma to predovšetkým predurčením všetkých udalostí života, ktoré sa spájajú v niečo, čo po istom kratšom, či dlhšom čase možno opísať mocnou mantrou takto to malo byť. Každopádne, je to čosi, čo vie iba nositeľ a hlavný aktér, nie len filmu a knihy, ale života. Karel Gott cítil, že sa jeho koniec blíži a to ho robilo ešte živším, prítomnejším, úprimnejším a otvorenejším. Aj preto sa všetky udalosti a procesy zlúčili v jednej nádherný, smutno krásny, dôstojný - predovšetkým dôstojný - obraz a záznam o bilancovaní, o žití a odchádzaní jedného, dovolím si povedať, naplneného života muža, ktorý šiel za šťastím.
Celoživotne inklinujem k starším umelcom, ktorých dielo sa, bohužiaľ uzatvára alebo sa už uzavrelo. Ich vplyv považujem za mimoriadne vzácny a nesmierny vklad životnej skúsenosti, múdrosti a napokon aj krásy a ľudskej dôstojnosti. Film Karel, ako píšem v úvode, vo mne zanechal hlbokú emóciu, v ktorej je zúročené všetko vyššie spomenuté a inšpiroval ma k ďalšiemu hudobnému objavovaniu, k ďalšej, doteraz nepoznanej hudobnej skúsenosti.
