V polovici augusta uplynul rok od náhleho odchodu hudobníka, skladateľa a neodmysliteľnej súčasti DNA slovenského popu, Vaša Patejdla. Väčšina jeho piesní sa spája s menom textára Ľuboša Zemana. Ich spoločné cesty sa pretli už na začiatku osemdesiatych rokov, prišli tak na svet prvé hity, pod ktorými boli rovnocenne podpísaní obaja autori – Vašo Patejdl a Ľuboš Zeman. V druhej polovici dekády však prešli od piesní k albumom, na ktorých vytvorili celý zoznam hitov, ale aj piesní, ktoré sa do žiare reflektorov nedostali, no o to vzácnejšie je ich podnes objavovať. Albumy Chlapčenský úsmev, Lov na city a Mon Amour, ktoré spolu vytvorili patria k tomu najlepšiemu, čo v slovenskom pope vzniklo.
Kaskadérske cesty k sebe
„Od roku 1969 som pracoval vo vtedajšom Československom rozhlase ako elév v Redakcii tanečnej hudby. Ako bigbiťak som sa postupne zoznamoval so slovenskou hudobnou scénou,“ otvára svoje rozprávanie Ľuboš Zeman. Do rozhlasu nastúpil ako devätnásťročný, spočiatku ako brigádnik a ako sám hovorí, vystriedal tam azda všetky profesie. Z prvotne zamýšľanej niekoľkomesačnej brigády sa stali štyri desaťročia, ktoré na rozhlasovej pôde strávil. „Vtedy to boli belcantoví speváci - Jana Kocianová, Karol Duchoň či Marcela Laiferová a neskôr kapely Prognóza, YPS, a najmä Taktici, ktorí prišli s pôvodnou tvorbou do tanca i na počúvanie. Tí boli predzvesťou pôvodnej skupinovej tvorby a keby neemigrovali do USA, tak by to bolo zaujímavé porovnanie s jestvujúcim Elánom,“ pokračuje. Netrvalo dlho a do slovenskej populárnej hudby vstúpil aj on, a nielen ako rozhlasový hudobný redaktor. Na jeho pozíciu ho pôvodne prijímal hudobný skladateľ, nestor, pamätník a jeden z pilierov, na ktorých stála moderná populárna hudba – Pavol Zelenay. Toto šťastné stretnutie napokon vyústilo aj do úspešných spoluprác. Napríklad do spoločnej piesne Pár nôt pre Janku Kocianovú, ktorá získala zlatú Bratislavskú lýru 1976. A keďže v náruči mladého textára ostalo miesto, z festivalu odchádzal aj s ďalšou, bronzovou lýrou za text k piesni Janka Lehotského Lúčenie naspievanej Věrou Špinarovou.
„Niekedy v roku 1980 som už Elán naplno registroval, ale texty im písal iní bardi. Až raz Julo Kinček na Slovkoncerte spomenul moje meno a kapela poverila práva Vaša Patejdla, aby mi dal na skúšku otextovať nejakú hudobnú nahrávku z ich tvorby,“ spomína na okolnosti osudového stretnutia. Elán mal v tom čase za sebou roky intenzívneho hrania v zahraničí, kde sa partia kamarátov vybrala s jasným účelom – zarobiť si na aparatúru. Po návrate sa koncom sedemdesiatych rokov začali presadzovať aj v éteri, ich hviezdna chvíľa sa blížila a spolu s ňou aj zlatá éra slovenského popu. „Vašo sa usmial a povedal, že tá skladba je vlastne test, či to dokážem otextovať v ich štýle. Povedal, že v téme mám voľnú ruku, len, aby som nezabudol, že je to pre Elán. Mal som trému a tak som v takom zvláštnom rozpoložení išiel relaxovať do kina. Vtedy premietali napínavý príbeh Povolanie kaskadér. Koniec bol smutný a mal som toho plnú hlavu. Doma som si pustil tú nahrávku z pásky a naraz mi tie tri slabiky v refréne zasvietili v hlave. A kaskadér bol na nielen na plátne, ale aj vo Vašovej muzike. Keď si pre to prišiel, vypočul si to, zasvietili mu oči a povedal: „Si v Eláne.“ Chlapci to prihlásili na Bratislavskú lýru a získali sme striebro. Odvtedy som už bol v partii a s Vašom sme si porozumeli aj súkromne, hodnotovo a ľudsky. Vašo povedal, aby som do textov dal niečo zo svojho života, lebo ľudia veria pravdivým príbehom. A tak na jeho hudbu vznikol aj Zlodej slnečníc, pieseň z mojej rodnej štvrte na bratislavskom predmestí.“
To, čo nasledovalo ďalej je už dobre známa história. Elán sa stal fenoménom slovenského popu, ktorý sa s istotou už nikdy nebude opakovať. Nasledovali mimoriadne úspešné nahrávky Nie sme zlí, Elán 3 a Hodina slovenčiny. Naprieč albumami dodnes žiaria Patejdlove hity Ja viem, Zlodej slnečníc, Môžeš ísť, H. Ch. Andersen, Mám, kým nemám či Zvláštny smútok víťazov. Dvestopäťdesiat koncertov ročne a skoro deväť mesiacov z roka na cestách však Vaša Patejdla priviedli k rozhodnutiu opustiť kapelu. Umenie odísť je výsadou tých najlepších, ale nie v momente, keď už nejde skoro o nič. Azda všetci sa zhodnú, že vtedy šlo prakticky o všetko. V roku 1985 bol totiž Elán na svojom vrchole.
Chlapčenský úsmev
„Vašo ako muzikant s najvyšším akademickým vzdelaním, plodný autor a aranžér chcel viac pokojného priestoru pre seba. Prežíval veľký vnútorný boj, až sa odhodlal, že si na chvíľu dá pauzu a povzbudí svoje druhé ja ako sólista. Vtedy za mnou prišiel a spýtal sa ma, či to s ním risknem v sólovom projekte. Súhlasil som a bolo to moje najlepšie umelecké rozhodnutie v živote,“ hovorí Ľuboš Zeman. V krátkom čase sa začal rodiť ich prvý spoločný album Chlapčenský úsmev (1986). V plnej miere mu vládli syntetizátory, sekvencery a automatický bubeník - elektronické nástroje, ktoré, ako sám Vašo Patejdl povedal, slúžili často ako prvotný inšpiračný zdroj. Netreba zabúdať, že polovica 80-tych rokov sa dodnes vyznačuje prelomovými albumami popu a možno smelo skonštatovať, že Vašo Patejdl obstál aj voči vtedajšej najinteligentnejšej svetovej produkcii – napríklad albumom No Jacket Required Phila Collinsa či Songs From the Big Chair Tears for Fears po skladateľskej, hudobnej, zvukovej aj producentskej stránke.
Vlastniť najmodernejšie výdobytky hudobnej techniky znamenalo kráčať s dobou, každý syntetizátor či automatický bubeník znamenal prelom a objavovanie netušených možností. Vašo Patejdl nezaostával ani po tejto stránke a patril k najlepšie vybaveným hudobníkom. „Jeho výhodou bolo, že mal aj technický talent a vzťah k elektronike, čo bolo nesmierne dôležité s príchodom moderných klávesových nástrojov. Už v Eláne si muzikanti odkladali honoráre na nákup nástrojov, ktoré sa zložitými cestami dostávali zo Západu na Slovensko. Aj v období sólovej kariéry Vašo investoval všetky zarobené peniaze do nástrojov a neskôr aj do vlastného nahrávacieho štúdia Relax,“ spomína Ľuboš Zeman.
„Bol to taký spoločný duševný striptíz a hľadanie vlastného štýlu. Väčšina textov vznikala na vopred danú hudbu a tá bola pocitovo taká silná, že zo mňa slová leteli rovno pod noty. Potvrdením správnosti tejto umeleckej cesty bol zisk striebornej Bratislavskej lýry v roku 1985 práve za pieseň Chlapčenský úsmev. V tej piesni bolo veľa z môjho života a Vašo sa s týmito pocitmi identifikoval. Niekedy nás prekvapila fantázia publika, lebo sme sa dozvedeli, že skladbu Garážové sny vnímala časť tínedžerov ako výlet s jointom do garáže a Chlapci z predmestia zasa boli hymnou bitkárov. A tými sme my neboli, lebo Vašo bol človek, ktorý keď niekam prišiel, tak budil polepšenie,“ dodáva. Album Chlapčenský úsmev sa v domácom priestore vymykal aj tým, že ho spájal spoločný koncept. Bola to cesta chlapca, ktorý mení krátke nohavice za dlhé, dospieva, zažíva prvé lásky až nakoniec príde čas oznamujúci „Trištvrte na jeseň“. Zrod tejto epickej piesne a vygradovaného záveru albumu však vôbec nebol jednoduchý. „Na platňu minutážou chýbala jedna skladba a ja som mu vtedy dal na zhudobnenie báseň Trištvrte na jeseň. Trápil sa s ňou niekoľko týždňov, telefonoval mi, že mu to nejde, aby som rozmýšľal o náhrade. Až o niekoľko dní mi večer zavolal s úsmevom v hlase: „Zhudobnil som to, je to dlhé, ale bude to bomba.“ Na koncertoch z toho bolo standing ovation,“ spomína. Dôležitosť textu napokon podčiarkuje aj to, že ho nájdeme na zadnej strane albumu. „Ja som zasa hrozne natrápil s otextovaním jednej jeho skladby, ktorá napokon dostala názov Na rozhraní,“ hovorí Ľuboš Zeman.
Umenie žiť aj tvoriť
„My s Vašom sme boli možno trochu väčší romantici a možno sme do toho pustili viac osobnej intimity a názorovej vyhranenosti. Dvom sa ľahšie smeruje k cieľu. Kým v Eláne texty schvaľovala trojica lídrov, my sme mali len sami seba. Nekonečné rozhovory v aute, pri víne, v hotelových izbách a v nahrávacom štúdiu viedli k úžasnému poznaniu seba i toho druhého. Presne sme vedeli, čo chceme a čo nechceme. Témy boli jasné a jazyk tiež. Ale najväčším stimulom pre nás oboch bola počiatočná nedôvera odbornej kritiky, opatrné očakávanie, čo z nás vylezie a tiež reakcia elánovského publika,“ pokračuje v rozprávaní. V druhej polovici osemdesiatych rokov by sme v Československu len ťažko našli viac vyťaženého hudobníka, akým bol práve Vašo Patejdl. Po úspešnom albume Chlapčenský úsmev stihol pripraviť soundtrack ku kultovému muzikálu Fontána pre Zuzanu a popri tom sa jeho meno začalo zjavovať aj na albumoch ďalších popových hviezd tej doby. Na scéne sa zjavila mladá spevácka hviezda Beáta Dubasová, ktorej do konca dekády vyprodukoval tri albumy a zložil hity, vďaka ktorým sa stala neoddeliteľnou súčasťou éteru. Mimoriadne úspešnou sa stala aj spolupráca s Marikou Gombitovou na albumoch Voľné miesto v srdci (1986), no najmä na albume Ateliér duše (1987), ktorý nesie jeho výraznú producentskú aj hráčsku pečať.
V tomto tvorivom nasadení stihol vzniknúť druhý sólový album Lov na city (1987). „Lov na city som súkromne nazval skúsenostným albumom. Boli tam zašifrované aj naše politické názory, postoj k hodnotám a náčrt filozofie života. Pesnička Mal som rád beatnikov je doslova spomienkou na Allena Ginsberga v Bratislave, na básne Lawrencea Ferlinghettiho a na hnutie hippies. Bola to súčasť nášho dospievania. Umenie žiť bol vlastne protest song a prekvapilo ma, že sme v tom čase s takýmto posolstvom vyhrali zlatú Bratislavskú lýru. Asi v tom mal už prsty aj Gorbačov a jeho perestrojka, takže to zarezonovalo aj v porote. Na tomto albume sú však aj ľahké hitové pesničky medzi ktorými dominovali Voňavky dievčat, lebo Vašo presne vedel, ako má vyzerať hit. A ja mám parfumy, vône a voňavky veľmi rád, lebo mám nos ako pes,“ dodáva s úsmevom.
Hoci Lov na city vyšiel len po vyše ročnom čase od predošlého albumu, je tu počuť výrazný posun po zvukovej aj skladateľskej stránke. Vaša Patejdla v štúdiu vo väčšej miere doplnili aj ďalší hudobní kolegovia a do popredia sa tak viac dostali aj tradičnejšie nástroje. „Skladateľské schémy, kompozičný štýl a postupy sa formujú roky. Vašo mal tú výhodu, že študoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave u profesora Alexandra Moyzesa. Do školy išiel už ako pop rockový muzikant a tak sa tzv. vážna hudba spojila s jeho kapelovými skúsenosťami a malými hudobnými žánrami. Vedel písať partitúry aj pre symfonické orchestre, čo sa mu neskôr zišlo pri tvorbe muzikálov a aranžovaní rozsiahlejších celkov. Možno i preto ako jeden z mála autorov vedel krásne zhudobniť poéziu, či vopred napísané texty. Aj tie, ktoré nemali klasickú piesňovú štruktúru a pravidelný metro rytmus,“ hovorí o výnimočných schopnostiach svojho kolegu.
Pomyselnou bodkou na konci ôsmej dekády sa stal tretí spoločný album Mon Amour (1989), na ktorom Vašo Patejdl svoj skladateľský jemnocit prejavil opäť na novej úrovni. „Myslím, že to bola najerotickejšia kolekcia skladieb, miešala sa v nich láska so smútkom, nádej s beznádejou i spomienky na prežité dobrodružstvá. Pri príprave tohto albumu sme sa veľa rozprávali o jeho koncepcii a chceli sme, aby bol jednoliaty a intímny. Z tohto obdobia je aj moja najobľúbenejšia pesnička Nepriznaná, lebo som mu robil na dosť zložitú hudobnú predlohu a literárne sa podarila. Dodnes má na webe tisíce pozretí a je stále aktuálna. V rozhlase sa zasa chytila Kamarátka nádej, ktorá rezonovala aj na vypredaných koncertoch,“ hovorí Ľuboš Zeman.
Posledná pieseň ešte neodznela
Jeho textárska spolupráca s Vašom Patejdlom osemdesiatymi rokmi nezanikla a pokračovala naprieč dekádami takpovediac do posledných dní. Tesne pred jeho náhlym odchodom v auguste 2023 vznikla aj posledná pieseň Tak ťa milujem, ktorú Vašo Patejdl venoval k životnému jubileu svojej manželky. „Vašo ma pri jednom z našich stretnutí oslovil s tým, že nechcel svojej manželke kupovať prstene alebo drahé šperky, chcel jej darovať pesničku. Narodeniny mala mať o týždeň. Tak to mala byť rýchlovka, ale motivačne ma to naštartovalo. Mal som rozpísanú jednu báseň, na ktorej som začal pracovať. Vznikol text Tak ťa milujem. Vašo to zhudobnil, poslal mi nahraté demo. Svojej manželke tú pieseň daroval a mali s ňou krásny spoločný večer. Tá pieseň ostala nezmixovaná v jeho počítači. Najprv ale musíme počkať na ukončenie rôznych procesov, ktoré prebiehajú a potom, keď sa k tomu bude dať dostať, by som jej chcel dať urobiť master a pustiť ju do éteru. To bola posledná vec, ktorú sme spolu urobili,“ hovorí Ľuboš Zeman.
„Napísal som mu približne šesťdesiat textov a asi boli najlepšie v mojej textárskej tvorbe. Vašo mal veľký úspech a jeho sebavedomiu to prospelo, ale nikdy nespyšnel. Potlesk prijímal s pokorou a ako záväzok do budúcnosti. Bol to hitmaker, ktorý sa vďaka umeleckej všestrannosti, pracovitosti, vzdelaniu a tvorivej fantázii zaradil k európskej umeleckej špičke. Strávili sme spolu v tisícky kilometrov na cestách, veľa času v debatách, v hotelových izbách, po koncertoch v bare. Za celé desiatky rokov som sa s ním nepohádal. Nedostal som šancu na hádku alebo zvýšený hlas, všetko riešil pokojne a vždy hľadal východisko z akejkoľvek situácie. Jediné, čo neznášal bola nepresnosť, ledabolá robota a nepripravenosť. A tom som nemal rád ani ja,“ spomína Ľuboš Zeman na svojho kolegu a pokračuje: „Vašo to napokon všetko na koncertoch vydal zo seba - do poslednej kvapky potu, do zachrípnutia, do poslednej noty, do posledného slova. Každý koncert hral tak, ako by bol jeho posledný. Práve preto boli jeho koncerty pohyblivým sviatkom. A takým zostanú aj jeho pesničky.“
Text vznikol pre portál hudba.sk.
