Na čele skupiny Judas Priest sa však stal frontmanom celého žánru, oddanosť ktorému sa dá porovnať k náboženskému presvedčeniu. Tá viera sa nazýva heavy metal. Článok je doplnený o výber obľúbených živých nahrávok autora.
Znamenité kapely aj hudobníkov, ktorí v posledných rokoch prekročili prah sedemdesiatky, spája akási zvláštna energia. S príchodom mladších generácií do radov ich publika chytili druhý dych. Okrem toho, že zistili, že o ich tvorbu je stále záujem, nadobudli aj oprávnený pocit, že majú stále čo povedať. Verne sa to prelieva do ich neukojiteľného koncertného apetítu aj nasadenia, ktoré im môžu oveľa mladší kolegovia len ticho závidieť. Výnimkou nie sú ani Judas Priest. Tí svoju rozlúčkovú šnúru príznačne nazvanú Epitaph absolvovali už pred dvanástimi rokmi.
Metaloví bohovia
A nie, nebol to len jeden z marketingových trikov na vypredanie desiatok koncertov. S kapelou aj jej frontmanom Robom Halfordom to skutočne vyzeralo tak, že jedna z najzásadnejších skupín svojho žánru to zabalí. V priebehu krátkeho času sa však stal akýsi zázrak. Medzi starých pánov prišla nová a dravá krv – gitarista Ritchie Faulkner, ktorý kapelu posilnil ešte na spomínanom rozlúčkovom turné. Po trojročnej prestávke nahrali album a odvtedy sú opäť, s výnimkou covidovej prestávky, neustále na cestách alebo v štúdiu. Ich aktuálne koncerty sú prirovnávané k tomu najlepšiemu, čo kapela za päť dekád na pódiu predviedla. Iste mi dajú za pravdu aj tí čitatelia, ktorí v nedávnom čase koncerty Judas Priest navštívili. Či už ten bratislavský v lete 2022, alebo celkom nedávne v blízkej Prahe alebo Viedni. Bolo to tvrdé, nabité, prešpikované energiou a decibelmi, ktoré dvíhali strechy koncertných hál. V mnohom za to mohol aj samotný hlas Roba Halforda. So zatiaľ posledným albumom Invincible Shield sa začiatkom tohto roka vyšplhali na priečky rebríčkov, ktoré okupovali naposledy v osemdesiatych rokoch.
Vráťme sa v príbehu na začiatok. Judas Priest tento rok oslavujú 50 rokov od vydania prvého albumu Rocka Rolla, ktorým naštartovali svoju kariéru. V polovici 70. rokov sa ešte o heavy metale v jeho neskoršej podobe nedalo hovoriť, no príchod dvoch gitaristov na scénu už čo-to naznačoval. Prvotiny Judas Priest dýchajú mixom bluesu, tvrdšieho aj progresívneho rocku. Z tejto kombinácie sa im ako jednej z prvých kapiel podarilo vydestilovať číry britský heavy metal, ktorý vtrhol na svetovú hudobnú scénu na prelome dekád. Sledovať vývoj diskografie a tvorby Judas Priest je najvernejším obrazom o vývoji tvrdej hudby, ktorá sa začala rodiť v nehostinných a tvrdých podmienkach priemyselnej Británie. Judas Priest priamo nadviazali na líniu, ktorú jednoznačne zadefinovali skupiny Black Sabbath, Deep Purple alebo Led Zeppelin. Hoci by sa tento žáner mohol vyznačovať svojou priamočiarosťou a jasne vymedzenými hranicami, Judas Priest sa nikdy nebránili novým vplyvom a vždy mali dostatok odvahy na to, aby robili veci inak. Vo svojej kariére to napokon niekoľkokrát dokázali.
Albumy British Steel, Screaming for Vengeance alebo Defenders of the Faith, ktoré v prvej polovici 80. rokov vydali, ich navždy zadefinovali ako metal gods – metalových bohov. Stali sa z nich klasické albumy žánru a dodnes nestratili nič zo svojej energie. Svoj status rokmi Judas Priest už iba potvrdzovali a medzi mnohými fanúšikmi aj metalovou komunitou figuruje ako najlepšia nahrávka Painkiller, ktorá vyšla na začiatku 90. rokov. Svoju pozornosť si však bezpochyby zaslúžia aj albumy ako Sad Wings of Destiny (1976), Sin After Sin (1977) či Stained Class (1978), na ktorých pomaly brúsili podobu číreho heavy metalu.
Zo všetkého sa vypísať
Je len veľmi ťažké si predstaviť, ako by znel a vyzeral heavy metal bez hlasu a postavy Roba Halforda. Hoci okolo seba nikdy žiaden kult nestaval, postavili mu ho oddaní fanúšikovia aj kritika. Spevák s jedinečným hlasovým rozsahom aj talentom dodal tejto tvrdej hudbe jej charakteristický rozmer, ku ktorému sa rokmi prihlásili generačne aj žánrovo celkom odlišné osobnosti od Lady Gaga až po Metallicu. S Judas Priest navyše položil základy, z ktorých sa zrodili aj ďalšie tvrdšie žánre ako thrash, power či dokonca death metal, v ktorých dodnes počuť odkazy na svoje inšpiračné zdroje.
No za každým veľkým príbehom, autorom aj veľkolepou postavou sa skrýva celkom normálny chlap. Rob Halford v období covidu spísal celý svoj životný príbeh v autobiografii Confess (v českom preklade vyšlo ako Doznání rockera). Z Halforda sa v obsahovo bohatej knihe vykľul nielen vtipný a pohotový rozprávač, ale tiež rozvážny a múdry muž. Jeho životná cesta nebola nijako jednoduchá a hranica kontrastu medzi jeho miestom v žiare reflektorov, na pódiu pred rozvášnenými davmi a súkromným životom, je svojím rozporom bolestná aj pre celkom nezainteresovaného čitateľa.
Jeho život formovala priemyselná štvrť, v ktorej prežil celé svoje dospievanie. Žil a aj chodil do školy hneď vedľa jednej z obrovských tovární na spracovanie železa. „V škole som sedel v lavici a pokúšal sa písať na doske stola, ktorá vibrovala do rytmu obrieho parného lisu vo fabrike oproti,“ spomína na školské časy. Ale vraj prežil v zásade príjemné detstvo, z ktorého si však odniesol zopár rán. Manželstvo jeho rodičov nebolo úplne idylické a ich časté hádky, ktorých bol vzdialeným svedkom, v ňom zanechali celoživotnú traumu, spojenú s vyhýbaním sa akýmkoľvek konfliktom. Keď sa k tomu neskôr pridala jeho dovtedy tušená homosexualita, na odvahe mu to takisto nepridalo. Kraj Black Country, ako sa hovorilo oblasti rodného Birminghamu, bol krutým územím posiatym drsnými ľuďmi aj príbehmi. Mladému Robovi Halfordovi sa nevyhli ani tie. Počas školy a aj neskôr sa stal obeťou sexuálneho obťažovania. Svoje nepochopenie, frustráciu aj utiahnutosť začal veľmi skoro riešiť alkoholom a antidepresívami.
V živote mladého Halforda však zasvietila hudba. Chytila si ho najprv ako fanúšika a chvíľu nato už ako ašpirujúceho speváka. Dar ukrytý v hrdle prejavil už na základnej škole. „(...) bolo to po prvý raz, čo som si povedal, že toto chcem v živote robiť,“ spomína na momenty, keď s veľkým úspechom pred triedou à capella odspieval tradičnú britskú pieseň. Po prvých pokusoch s amatérskymi kapelami prišiel v roku 1973 do Judas Priest, kde s výnimkou desiatich rokov, keď bol na sólovej dráhe, pôsobí dodnes. „Veľmi skoro som si uvedomil, že keď vyleziem na pódium, hneď som sebavedomejší a otvorenejší. Nebol som namyslený, ale veril som si. Ten priestor priamo vpredu medzi gitaristom a basákom mi pristal. Bola to prirodzená voľba, to miesto mi bolo súdené,“ hovorí o prvých skúsenostiach frontmana. Keď si pustíte akýkoľvek záznam koncertu Judas Priest, ani náhodou vám nenapadne, že tento sebaistý, pódium a davy ovládajúci spevák sa po koncertoch schovával vo svojej hotelovej izbe a zapíjal svoju utiahnutosť, smútok a osamelosť.
Coming out aj 38 rokov abstinencie
Halfordov alkoholizmus nadobudol skutočne hrozivé rozmery od konca 70. rokov. Judas Priest dosahovali vrcholy každým jedným albumom a skupina sa tešila neuveriteľnému úspechu. Pre Roba Halforda bol alkohol motorom aj ventilom, ktorý ho súčasne dopoval aj ničil. Prakticky žiaden z vtedajších koncertov neodspieval triezvy, hoci sa to na jeho speváckom výkone s výnimkami takmer vôbec neprejavovalo. Kým koncerty na turné koncom 70. rokov končil s fľašami šampusu a niekoľkými pivami či panákmi, v roku 1984 tvorilo jeho menu niekoľko fliaš vodky. V rovnakom čase sa k tomu pridali aj tvrdé drogy. Závislosti mu však čoraz viac komplikovali život a spolu s nenaplneným partnerským životom to dospelo do bodu, keď sa začiatkom roku 1986 pokúsil predávkovať liekmi. Už po niekoľký raz skončil v nemocnici, no tentoraz to bolo definitívne. Podrobil sa odvykacej liečbe, počas ktorej pochopil, že vrátiť sa späť k drogám by znamenalo jeho koniec. Veľkou výzvou sa stal veľkolepý návrat na pódiá v polovici roku 1986, keď sa Judas Priest po ročnej prestávke ohlásili s albumom Turbo.
„Hlavou mi bežala stále tá istá otázka: Ako môžem vyliezť na pódium a spievať pred tisícmi divákov bez toho, aby som si vypil? Zrútim sa? Ako to zvládnem? Žiadnej odpovede sa mi nedostávalo, iba obavy a bezdôvodná nádej. Pred prvým koncertom som bol klbkom nervov. Stál som v zákulisí vypredaného Tingley Kolosea v Albuquerque a bol som posratý strachom. Desaťtisíc fanúšikov sa dožadovalo Priestov... a ja by som bol najradšej kdekoľvek inde ako práve tam. Svetlá na javisku zhasli a dav hučal. Podišiel som k mikrofónu. A niečo sa stalo. Niečo vzácne a zároveň skutočné. Akonáhle som otvoril ústa a začal spievať, ucítil som niečo, čo som na pódiu nikdy dovtedy nezažil. Nič nestálo v ceste môjmu prednesu: žiaden chľast, žiadna chémia. Cítil som to najintenzívnejšie, najrýchlejšie prirodzené šťastie: tú obrovskú radosť a potešenie z ľudského hlasu. (...) Napojil som sa na tú vec v mojom tele, moju myseľ, moju dušu, nech bola kdekoľvek a ako dlho mi bola upieraná. Po celom vystúpení som mal pocit, že sa vznášam. Bolo to také euforické. A nový, extatický vnútorný príbeh nahradil moje vystresované ja: Bože! Tento pocit mi chýbal po celý čas mojej doterajšej kariéry. Našťastie som ho teraz objavil,“ opisuje v knihe svoje bezprostredné pocity po prvom koncerte v triezvosti.
Na prvých miestach psychologických rád pre abstinujúcich stojí, aby sa vyhli prostrediu, ktoré ich do závislosti dohnalo. Pre Roba Halforda by to však znamenalo opustiť jediný svet, kde sa cítil naplnený. Hudbu neopustil, zbytok kapely síce po koncertoch neprestal flámovať, no na svojho kolegu brali ohľad. „Nedokázal by som Confess napísať, keby som neabstinoval. Nedokázal by som sa pozrieť svojej minulosti do očí a riešiť svojich démonov spôsobom, akým som to urobil. Nepijem už 34 (aktuálne 38, pozn. aut.) rokov, ale napriek tomu svoju abstinenciu neberiem ako hotovú vec. (...) To hlavné, čo mi triezvosť priniesla do života, je úprimnosť. Ukončila klamstvá a predstieranie spojené s konzumáciou alkoholu a drog. Ďalšou udalosťou, ktorá mi umožnila byť k sebe úprimným, bolo priznanie svetu, že som gej.“ V živote Roba Halforda však ostávala naďalej aj ťažoba jeho stále nepriznanej sexuality. Ako frontman jednej z najúspešnejších kapiel 80. rokov bol vystríhaný vydavateľským manažmentom pred coming outom negatívnymi dopadmi na popularitu, akými si prešli napríklad Queen s Freddiem Mercurym. Ani ôsma dekáda 20. storočia totiž v USA či Európe neznamenala pre podobne populárnych hudobníkov žiadne záruky v akceptácii ich sexuality.
Žiadne záruky neposkytovalo byť frontmanom známej kapely ani v osobnom živote. Rob Halford sa v spomienkach vrátil do čias, keď sa musel neustále skrývať, tajiť svoju sexuálnu orientáciu, potajomky a nedôstojne sa stretávať na verejných toaletách či jednoducho ostávať žiť v osamelosti a smútku. Je to verný a pravdivý obraz života a doby, ktorou si ako gej prechádzal. „Keď celý život niečo tajíte, keď žijete v klamstve, ste ako v kazajke. (...) Počas môjho života, a obzvlášť v mladosti, sa museli homosexuáli vysporiadať s homofóbiou a predsudkami v novinách, televízii a všade naokolo v každodennom živote. Museli sme žiť s pocitom, že sme vyvrheli spoločnosti v školách, v práci a dokonca aj v našich rodinách,“ spomína Rob Halford, ktorý sa stal aj módnou ikonou heavy metalu vďaka nezameniteľnému imidžu pochádzajúcemu práve z homosexuálneho prostredia a gej kultúry. Tá bola ako vystrihnutá z ilustrácií podpísaných menom Tom of Finland. Celé roky bol tak Rob Halford považovaný za najväčšieho „mača“ v metale, hoci sám seba tak nikdy nevidel. Svoju sexualitu však po charakteristickom zjave pretavil aj do mnohých textov piesní. K niektorým (Raw Deal, Eat Me Alive, Jawbreaker) sa celkom úsmevne po rokoch priznal aj vo svojej knihe.
Svoj neplánovaný coming out podnikol až v roku 1998. Prezradil to celkom spontánne počas rozhovoru pre MTV. „Otvoril som ústa a povedal zhruba toto: ,Myslím, že väčšina ľudí vie, že som celý svoj život gej.‘ Za sebou som započul hlasnú ranu, ako jednej z produkčných spadol clipboard,“ spomína Halford. Namiesto dlho pestovaných obáv zo svojho verejného coming outu nasledovali nekonečné podporné reakcie a táto všeobecná akceptácia dodnes vyvracia mnohé stereotypy o metalovej komunite. „Keby som mal dnes 21 rokov a začínal by som s novou kapelou, priznal by som sa k svojej orientácii hneď v prvý deň. Svet sa stal iným a lepším miestom, akým bol na začiatku 70. rokov,“ dodáva Rob Halford, ktorý už tri dekády žije šťastným a naplneným partnerským životom. Keď ho nedávno oslovila najväčšia americká organizácia pre ľudské práva a rovnoprávnosť ľudí z LGBTQ komunity s návrhom udelenia vyznamenania, chvíľu váhal. Napokon vyznamenanie prijal aj s myšlienkou na všetkých ďalších ľudí z komunity. „Koniec-koncov, snáď to, že som bol päťdesiat rokov teplým spevákom v jednej z najväčších metalových kapiel, je dostatočným dôvodom,“ povedal.
Úprimnosť aj odkaz
Životný príbeh Roba Halforda, ktorý v lete oslávi 73 rokov, je verným dôkazom nezlomnej sily, ktorú si v sebe nosíme. Jedinými potrebnými zložkami na jej prejavenie sú odvaha a úprimnosť – postaviť sa čelom svojim démonom, slabostiam aj závislostiam. Rob Halford vo svojej knihe vyzýva na triezvosť, vystúpenie z tieňa strachu a apeluje na užívanie si daru života naplno. Jeho ľudský príbeh je zároveň symbolom a odkazom, ktorý sa vinie celým heavy metalom. Jeho slovami to totiž nie je len hlasná či hlučná hudba, ale viera s jedinečnou energiou a nevyčerpateľným nábojom sily.
Článok vyšiel v 25. čísle časopisu .týždeň v tomto roku.
Podporujte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku aj naďalej.
