Skladby života
Keď si na sitá svojho srdca vysypem všetky skladby môjho života, preosejem ich, z celej kopy ich ostane len niekoľko. Možno desať alebo dvadsať skladieb... To často preverí až samotná situácia, pri ktorej budú cez sito srdca prepadávať. Alebo sa na ňom udržia. Ak ním prepadnú, je to dobré. Ak sa na ňom udržia, je to výborné. Takéto skladby sú ako najbližší priateľ, ktorý nie je práve nablízku, je to odpoveď na vyslovené aj nevyslovené otázky, je to mágia, akú má v sebe len hudba. Dočítal som sa, že ak sme v dobrej nálade, pri počúvaní sa sústreďujeme na hudbu samotnú. Ak sa nad našimi hlavami zídu sivé a ťažké mračná, sústreďujeme sa na texty skladieb. Viem však, že minimálne dve či tri, ktoré by cez sito neprepadli, by patrili práve Stingovi. Iste, nie je to veľa, no stáva sa, že v jednej skladbe je obsiahnuté všetko. Všetko, a to v jedinom jej zásahu.
Dobrá pieseň, skrátka musí poslucháča zasiahnuť. Dennodenne na nás strieľajú svojimi nábojmi, sme pod ich paľbou a celým telom a dušou sa vrháme do dráh ich striel s tou najúprimnejšou a ešte silnejšou nádejou, že nás zasiahnu. Ideálne, čo najintenzívnejšie a hlboko, ako sa len dá. Zasahujú nás do hlavy, do uší, do srdca, do duše. Prinášajú potešenie, radosť, smútok, poznanie aj súcit. Sú katalyzátormi našich pocitov, túžob, radostí aj sklamaní. Strelivo dodávajú skladbám ich autori, akýsi zázrační, niekedy trochu podozriví obchodníci s nedostatkovým tovarom. Sú to obchodníci s tým, čo im nadelili tam hore. Aj podľa miery ich darov sú skladby slabé, priemerné, výborné a potom také, ktorým sa dostáva označenie skladby života. V nich sa nachádza akási záhadne namiešaná esencia toho, kým sme boli, kým sme a kým sa hodláme stať. Vystihujú našu podstatu aj príbeh. Prežijú v našich ušiach roky aj napriek všetkým vonkajším a vnútorným zmenám. Dlho predtým a dlho potom som nepočul krajšiu myšlienku, ako túto: Vypočuj si moje obľúbené piesne a zistíš, kým som.
Presný strelec piesní
Gordon Matthew Thomas Sumner, celému svetu známy pod jednoznačným menom Sting dodáva skladbám priam neuveriteľnú presnosť ich zásahov. Len sa správne uložte, posaďte alebo hoďte, každý podľa chuti, do dráhy ich striel! Zasiahnú vás a ani neviete ako a kedy sa to vlastne stalo. A ani kedy to stihli... Hádžem sa do dráh jeho striel už niekoľko rokov. Stále viac a viac sa učím ich vzácnemu účinku, ktorý na mňa pôsobí. Je v nich kus vrúcnej romantiky, hĺbky, lásky, pravdy aj poznania. Sú odťažité, veselé, seriózne aj celkom vážne. Sú zošité geniálnou muzikálnosťou, originálnymi nápadmi, častokrát nezvyčajnými postupmi a vyznačujú sa nadžánrovosťou. Dominuje v nich výnimočná Stingova textárska výpoveď a najmä jeho jedinečný hlas a spevácky prejav. Nad každým spevákom visí tá najnáročnejšia úloha a skúška. Nie je ňou nič iné, len to, či mu poslucháč uverí. Stingovi verím každé jedno slovo.
Vždy ma fascinovalo preniknúť do myšlienkového sveta svojich obľúbených hudobníkov. Vyplýva to zo samotnej podstaty toho, ako na mňa pôsobia. Keď som pred časom sledoval dokumentárny film, ktorý vznikol počas príprav jeho prvého sólového albumu, dostala ma táto myšlienka: „Viete, pred desiatimi rokmi som vedel presne, kam sa môj život bude uberať. V tom čase som ho videl na presných desať rokov dopredu. (...) No dnes nevidím za jeho najbližší roh, a to sa mi na ňom najviac páči...“ . Azda nič lepšie neilustruje jeho celoživotnú nutnosť hľadania a nachádzania nového. To už len dopĺňa jeho spomínanie na celoročné budovanie ohromných zámorských lodí v miestnych dokoch Newcastlu, kde sa narodil. Tie sa z ničoho stali neuveriteľnými kolosmi, ktoré nakoniec vyplávali po svojich a nikdy sa tam už nevrátili. Koľko takýchto lodí by ste v sebe narátali? Vo mne ich je minimálne desať a všetky už-už aby sa vydali na svoju púť.
Prvá platňa
Som vášnivým zberateľom vinylových platní. Ich veľkosť, vôňa, vzhľad aj zvuk ma opantali už pred desiatimi rokmi, hoci až o niekoľko ďalších rokov som dostal svoj prvý gramofón. Mám rád hudbu v jej fyzickej podobe. Práve preto má každý album v mojej zbierke svoje miesto aj príbeh. Prvým albumom, ktorý mi vošiel do zbierky sa stal jeho druhý sólový...Nothing Like the Sun z roku 1987. V jednom z letných chicagských platňových obchodov mi táto platňa vošla do rúk – a tiež neviem ako! Možno aj kvôli tomu, že jedinou piesňou, ktorú som z neho poznal, bol jeden z jeho najväčších hitov Englishman in New York. Za päť dolárov som sa stal majiteľom albumu, ktorý sa nezmazateľne zapísal do mojej duše. Má svoju silnú atmosféru, má v sebe niečo, čo človeka priam priťahuje pustiť si ho znova a znova. A nie je to len pre skladby a hudbu samotnú. Vinie sa za nimi čosi neopísateľné. Ale uzavrieť to môžem aj tým, že je, skrátka, výborný a prvý, ktorý som od Stinga počul. Rokmi sa stal hudobnou kulisou mnohých momentov života. A to sa v živote ráta ako prvé hodinky, prvá prečítaná kniha alebo prvý bozk.
Nepochopený album a (ne)pochopené obdobie
Miestami je až neuveriteľné, ako dokáže hudba človeka ovplyvniť. Viem o tom svoje. Treba sa jej však otvoriť a stretnúť sa s ňou. Totiž všetko, čo za niečo v umení naozaj stojí, nejde do uší, očí, do hlavy ani do duše ľahko. So Stingovým tretím albumom to mám veľmi podobné. The Soul Cages som sa učil a nakoniec aj naučil počúvať pred vyše troma rokmi. Neviem, či to tak máte aj vy, ale vek devätnástich rokov je, podľa mňa, hrozný. To ročné medziobdobie medzi osemnástkou a dvadsiatkou som dodnes nepochopil. Stál som na prahu dôležitých krokov, trochu zmätený a falošne sebaistý. Vždy však bola pri mne hudba, ktorá všeličo usmerňovala.
Zaujímavé je, že aj Sting označil tento album za nepochopený. Skúste si ho vypočuť. Je naozaj iný. Nájdete na ňom Stinga v pomerne zložitom období, kedy sa vyrovnával so stratou oboch rodičov v priebehu dvoch rokov. Vrátil sa v ňom do svojho detstva a do všetkého, čo ho v tom čase formovalo. Do tvorby pretavil svoj smútok a stratu. Skladby ako Island of Souls, Wild Wild Sea alebo When The Angels Falls nenájdete na žiadnom inom albume. Vybočujú už len svojou dĺžkou, sú to vyše sedem až osem minútové skladby. Ich hĺbavosť, pomalosť a výpoveď v nich ukrytá je priam neuveriteľná.
Keď sa minula tá spomínaná devätnástka, k albumu The Soul Cages som sa dlho zámerne nevracal. A ak, tak len nachvíľu. S každou skladbou sa mi pripomínalo čosi, čo som sám v sebe odmietal. Až v posledných mesiacoch som sa k nemu dostal naplno späť. Niektoré udalosti našich životov, skrátka, nejde preskočiť. Treba ich len prežiť a následne na nich dozrieť. Aj niektoré albumy ich vedia pomôcť pochopiť.
Dva koncerty behom jedného mesiaca
Lístok na košický Stingov koncert som si kúpil 6. februára 2020. Mal sa odohrať o pol roka na to, v októbri. Lenže na scénu nastúpil celosvetový a nepochybne najhorší manažér menom Covid-19. Nevyznal sa do ničoho a zároveň do všetkého. Nikto ho nevolal ani nepozýval, chopil sa veci a behom niekoľkých týždňov prevrátil svet naruby. Ani neviem koľkokrát sa koncert presúval a s hlavou v smútku som strácal nádej, že sa koncert vôbec uskutoční. Z času na čas prichádzali e-maily od organizátora ohľadom ďalšieho neistého termínu. Nakoniec, ten trocha istejší termín predsa nadišiel. Perom som si na lístok, pre istotu, dopísal dátum 28. 9. 2022. Nebol som tomu ochotný uveriť, pokým som nestál v prvej rade pod pódiom. Ten prekliaty manažér narobil toľko smútku, sklamaní a paseky, že musel zlomiť aj tých najpevnejších optimistov.
Keď sa po netrpezlivom čakaní v naplnenej Steel Aréne zhaslo svetlo a do tmy sa ozval hlboký basový tón, uveril som. V tom istom momente vyšla na pódium kapela a za ňou nasledoval Sting. Je to skutočne on? On existuje? Je to naozaj on? Je to on! Sting! Celkom živý, rovnaký, ako na všetkých záberoch, fotografiách a obaloch platní, ktoré som doposiaľ videl. Spievajúci, hrajúci... A ako spievajúci a hrajúci! Božsky.
Práve som sa pristihol, ako sa smejem a telom sa mi rozbehli poslovia šťastia, napätia a blaženosti. Všetky tieto zážitky kolujú v mojej DNA. Koncert je najväčšia oslava hudby, je to vrcholný zážitok prítomnosti s hudbou. Navyše, keď po rokoch sledovania obľúbených hudobníkov na obrazovke počítača, počúvania albumov a snívania o ich stretnutí, pred vami zrazu naozaj objavia, chvíľu neviete, či to je naozaj skutočné. Sú to krátke momenty, v ktorých sa nachvíľu ocitám akoby mimo bežného vnímania, mimo vlastnej reality, som vlastne úplne mimo... Až mi to po chvíli, v tých sladkých vlnách decibelov zrazu dôjde! Áno, je to skutočné. A je to len tu a teraz...
Som elektrizujúco priťahovaný pódiom. Chcem byť k nemu čo najbližšie a najdlhšie. Státia v prvej rade sa vzdávam až po náročnom a ťažkom boji. V živote to niekedy vzdávam predčasne, no v tomto prípade som nekompromisný. Našťastie, väčšinu koncertov vo svojom živote som zažil práve v nej. Som najbližšie k zdroju, najbližšie k hudobníkom, ktorým vidím na hmatníky gitár, na akordy, ktoré na nich držia a počujem aj kliknutie gombíkov na pedáloch efektov. Vidím im do tvárí, sledujem komunikáciu medzi členmi kapely a hudbu počujem ako prvý v celej sále. Kým v Košiciach som koncert sledoval z úplného boku pódia, v Bratislave som bol už bližšie k zdroju, k stredu pódia, k tomu energickému a nesmierne sympatickému mužovi s basgitarou a mikrofónom pri ústach.
Sledovať hudobníka pri hraní je ako sedieť pri dravej rieke alebo sledovať blčiaci oheň. Prechádza ním neuveriteľná sila a energia, ktorú vedia rokmi skrotiť a držať pod kontrolou a zároveň sa ňou nechať, z časti ovládnuť. Sting nie je naživo iným. Po vyše štyridsiatich rokoch aktívnej hudobnej kariéry v naplnených a vypredaných štadiónoch ním stále lomcuje dravosť, ktorú vie šarmantne skrotiť. Svoju basgitaru len tak hladí, drsne a pritom romanticky sa s ňou mazná a hrá. Popri tom všetkom spieva, svoje publikum obdarúva svojou prítomnosťou a všetko znie tak hodnoverne, akoby ste ho počúvali z dokonalo zvládnutej štúdiovej nahrávky. Nepredvádza sa, počas niektorých skladieb si dokonca sadne a akoby len tak, mimochodom, odspieva ďalšiu zo svojich piesní. Až nakoniec zabudnete, že sledujete sedemdesiat jeden ročného mladíka.
Ako vyzerá hudba?
V tomto prípade by bola lepšia otázka: aký tvar má hudba? Na prvý pohľad je to kúsok ľahkého plastu. Sivý, na svojom vrchu oválny a spodok, ako taký ukazovák zvyčajne držaný medzi prstami udiera a hladí struny gitary. Tvarov a obrazov hudby je veľa. Okrem hudby samotnej a nástrojov sú to brnkátka či trsátka (už ako chcete), bubenícke paličky, sláky ale aj odreté prsty a ich otlačené a boľavé brušká. Sú zvyčajne voňajúce potom a oceľovou pachuťou. Sú to spotené čelá, prepotené tričká aj boľavé a vykričané a vyspievané hrdlo.
Dominic Miller stojí verne po Stingovom boku už vyše tridsať rokov. Zastáva funkciu gitaristu, cez ktorého prechádza väčšina prvotných aj iných hudobných nápadov jeho geniálneho kolegu. Ako však povedal v jednom nedávnom rozhovore, „Nie som len Stingovým hard diskom...“, no samotný Sting so smiechom zasa inde dodáva, že je to práve Dominic, ktorý ho niekedy učí hrať jeho vlastné skladby. Všetko mohlo byť inak, keby na ich prvej spoločnej skúške Sting stratil trpezlivosť. Dominic Miller si, ako správny gitarista, nachystal celý svoj aparát, zapojil všetky efekty, no v zápale nervov a stresu z toho, u koho sa hodlá skúsiť prejsť skúškou, zabudol na jednu maličkosť. Keď došlo na samotné hranie, gitara sa z jeho gitarového komba neozvala. Začalo hľadanie problémov v celej technike, až kým po poriadne dlhom čakaní neprišiel pokojný a uvoľnený Sting a Dominicovi neotočil hlasovým gombíkom gitary. Teda tým prvým a základným, ktorým sa hlasitosť ovláda. Potom si už, vraj, spolu len dobre zahrali a zajamovali. Nakoniec je z toho vyše tridsať rokov úžasnej spolupráce.
Skutočne, mohlo to byť všetko celkom ináč. Nestal by som sa totiž šťastným majiteľom tohto brnkátka, ktoré mi Dominic Miller počas štvrtej skladby venoval. V tom kúsku plastu je riadny kus magickej energie hudby. Cítim to. Je to elektrizujúce. Má vôňu potu a gitarových strún. Každý člen dvojice má v sebe kus toho druhého. V tom kúsku plastu je teda aj kúsok toho skvelého a milovaného Stinga.
