Osemdesiate roky sú jedinečným pop kultúrnym fenoménom. Zrodili v sebe jeden celý svet, ktorý dodnes púta pozornosť svojou farebnosťou. Na mnohé sa dnes – po štyridsiatich rokoch od začiatku tejto dekády – nadväzuje a aj úspešne hľadá inšpirácia hneď v niekoľkých smeroch. „Osemdesiatky“ však vo väčšej či menšej miere kraľujú bežným rádiovým playlistom do dnešných dní. Tak ako v každej dobe, aj v osemdesiatych rokoch vzniklo nepreberné množstvo braku, ktorého púšťanie by sa mohlo považovať za trestný čin. Avšak každý rok populárnej hudby ôsmej dekády dvadsiateho storočia znamenal minimálne desiatku zásadných albumov. Jednou z nich je aj album The Hurting, ktorý dvojica Tears for Fears vydala v marci 1983.
Kamaráti z rozpadnutých rodín
Rolanda Orzabala a Curta Smitha spojil na konci sedemdesiatych rokov ich spoločný osud. Skromné pomery, zanedbaná výchova a rozpadnuté rodiny, v ktorých sa ocitli, ich poznačili na celý život. Hojivou náplasťou na ich rany sa stala hudba. Jej počúvanie, sledovanie a napokon aj prvé pokusy ju hrať a vytvárať. Ich prvým pôsobiskom sa stala skupina Graduate, s ktorou dokonca podnikli turné po západnom Nemecku. Silná muzikantská osobnosť dvojice ich však tlačila smerom k vlastnej tvorbe aj výpovedi. V roku 1981 vznikol ich spoločný projekt Tears for Fears.
Svoje spoločné tvorivé sily spojili s jedným zo svojich priateľov. Ich rovesník Ian Stanley mal už v tom čase menšie nahrávacie štúdio s niekoľkými syntetizátormi. V priebehu krátkeho času tak vytvorili niekoľko piesní, medzi inými aj neskoršie výrazné hity Suffer the Children, Change, Pale Shelter a Mad World. Tie ponúkli nahrávacej spoločnosti ako adeptov na prvý singel. Spoločnosť Mercury s nimi okamžite podpísala zmluvu. V tom čase fungoval hudobný biznis na A a B stranách singlov. Všetky skladby postupne zakotvili na „áčkach“, čo hovorilo o ich predpoklade uspieť. Postupne sa umiestnili na prvých priečkach hitparád. Dvojici tak pripravili pôdu pre debut, ktorý vydali 7. marca 1983. The Hurting je tematicky postavený na bolestnom dospievaní, jeho nástrahách a traumách z detstva. Album zabodoval okamžite.
Dôvodov pre úspech bolo viacero. Tears for Fears sa vo svete vopred naprogramovaných elektronických zvukov podarilo šťastne odlíšiť. Dvojica tiež spracovala a vniesla do vtedajšej populárnej hudby témy, ktoré neboli dovtedy vôbec frekventované. A navyše – ich výpovedi sa dalo uveriť. To sa napokon odrážalo aj na výslednej hudobnej výpovedi, ktorá je síce stále do tanca, ale tiež na počúvanie. Zaradili sa do vtedajšej elektro-popovej vlny po boku kapiel New Order alebo The Human League. Hoci ich hudobná kritika skoro ignorovala a označovala za ufňukaných mladíkov, odpoveď poslucháčov bola diametrálne odlišná. Svedčí o tom aj komerčný úspech albumu. Pritom svojím obalom vôbec nelákal. Minimalistický a úsporný dizajn stvárnil učupený malý chlapec s hlavou schovanou v rukách. To však ešte Roland a Curt netušili, čo na nich čaká. Vydavateľstvo ešte väčšmi vycítilo vhodnú príležitosť a skupine zariadilo niekoľkomesačné turné. Čerství dvadsiatnici boli v krátkom čase naplno vrhnutí do hudobného biznisu založeného na jednoduchej rovnici album – turné – album – turné.
Éru definujúci album
„Spievali sme o našich vnútorných dilemách a traumách, ktoré sme mali, a zrazu na mňa zo všetkých strán kričali, aký som úžasný a ako ma milujú,“ hovorí o prvom turné Curt Smith. Pre dvojicu mladíkov, ktorí dovtedy na veľkých pódiách nevystupovali, to bola náročná skúška. V nej odvážne obstáli a súčasne začali pracovať na nových skladbách. Opäť sa vrátili do štúdia a vytvorili jeden zo základných kameňov populárnej hudby polovice osemdesiatych rokov.
Tears for Fears opäť v témach skladieb siahli do svojho vnútra. Tentokrát však boli silne ovplyvnení knihou kalifornského spisovateľa a psychológa Arthura Janowa Prvotný výkrik. Vyšla na začiatku sedemdesiatych rokov a spracoval v nej teóriu, ktorá, zjednodušene povedané, vinila za všetko zlé v živote dieťaťa rodičov. Bol ňou vraj silne oslovený aj John Lennon. Tieto impulzy sa pretavili do textov skladieb Shout, The Working Hour alebo I Believe.
Tears for Fears na svojom druhom albume mimoriadne skladateľsky aj aranžérsky dozreli. Svoj debut postavili prevažne na elektronických nástrojoch a jeho vyznením iba dokreslili svoje rozpoloženie. Je síce odvážny, no miestami znie ustráchane až subtílne. Keď si však pustíte Songs from the Big Chair, už po prvých tónoch je zrejmé, že sa jedná o absolútne odlišný album. A tiež iných autorov, no predsa tých istých. Zvuk aj hudba znejú veľkolepo a mohutne. Nie je to však len nafúknuté prázdno, ale skutočná veľkosť. Tú napĺňa aj muzikantský kumšt, ktorý Orzabal a Smith s kapelou predviedli. Či už to bolo ovládanie kláves, gitár alebo skutočne pozoruhodné basové linky Curta Smitha, ktoré ocení nejeden vnímavý basgitarista. A napokon tu je aj spevácke majstrovstvo dvojice. Práve spev sa stal jednou z ich zásadných čŕt. Roland a Curt sa hlasovo fantasticky dopĺňali. Spájala ich hlasová farebnosť aj odlišnosť, ale tiež veľký vokálny rozsah.
Album Songs From the Big Chair je dôkazom, že poradie skladieb na albume je aj v pope dôležité. Tears for Fears ho vyskladali dokonalým spôsobom. Veľkým hitom Shout, Everybody Wants to Rule the World a Head Over Heels kontrujú menej známe, no o to dôležitejšie skladby The Working Hour, I Believe alebo záverečný skvost Listen. Album tak má veľký priestor na nádych a veľké hity dostávajú ešte viac priestoru pre svoje vyznenie.
Videl si tú pieseň? Práve takto by sme sa mohli v polovici osemdesiatych rokov opýtať na to, či ste v skutočnosti počuli jednu z frekventovaných piesní vo vtedajšej hudobnej televízii MTV. Jej vznik aj dosah na populárnu kultúru osemdesiatych a deväťdesiatych rokov je osobitnou kapitolou. Keďže televízia potrebovala do vysielania čo najviac nových klipov, Tears for Fears nezaváhali a k Everybody Wants to Rule the World natočili famózny, náladou absolútne americký klip; pôsobivosť obrazu len zdôrazňuje valivá hudba v netypickom dvanásťosminovom metre. Jedným z fenoménov je tak práve fakt, že so stopercentnou istotou možno povedať, že každý, kto v roku 1985 sedel pred televízorom a sledoval MTV, videl tento klip k piesni desiatky, ak nie stovky ráz. To napokon takisto prispelo k nesmiernemu úspechu nahrávky. Dvaja mladíci na čiernobielom portréte, ktorý sa stal tvárou albumu, tak dosiahli ďalší zo svojich vrcholov. Album sa dokonca dočkal vydania aj na Slovensku a vo vydavateľstve Opus vyšiel v roku 1986.
To najlepšie na koniec (osemdesiatych rokov)
Tears for Fears dospeli do štádia, keď ich štúdiová tvorba za prítomnosti automatických bubeníkov a hromady syntetizátorov prestala baviť. Napokon, osemdesiate roky sa blížili k svojmu záveru a to, čo platilo pred pol rokom, už nemuselo platiť v tom nasledujúcom. Roland Orzabal a Curt Smith stavili na autentickosť momentu, a tak drvivú časť nového albumu vyskladali z početných záznamov jam sessions. Tie nahrali s dvadsiatkou hosťujúcich hudobníkov. Medzi inými sa len za bicou súpravou vystriedali mená ako Phil Collins, Manu Katché alebo Simon Philips. V štúdiu boli napokon tieto záznamy dôkladne spracované do výslednej podoby. Aj vďaka tomu znie ich tretí album mimoriadne životaschopne a vitálne až dodnes.
Seeds of Love vyšiel v septembri 1989 po vyše troch rokoch intenzívnych príprav. To, čo Tears for Fears dosiahli počas ôsmich rokov svojej tvorivej existencie, sa niektorým kapelám nedarí dosiahnuť ani za niekoľko desaťročí. Aj práve preto bol album prijatý s uznaním a zožal medzinárodný úspech. Napokon, Tears for Fears už nemuseli nič dokazovať. Svoje miesto na výslní populárnej hudby si vydobyli, otázkou však je, či tam aj chceli ostať. Večná dilema komerčnosti a nekompromisnej tvorby určite zarezonovala aj v ich prípade, no nemyslím si, že Orzabal a Smith takéto kompromisy niekedy robili. Hitovosť, kvalita a skladateľský kumšt sa totiž nevylučujú.
Tears for Fears aj na Seeds of Love stvorili niekoľko hitov ako Sowing the Seeds of Love alebo Advice For the Young at Heart. Bol to však už celkom iný prístup k tvorbe než akým sa dvojica preslávila na predošlom albume. Žánrovo prekročili všetky dovtedajšie zaužívané hranice a Seeds of Love vlastne ťažko niekam vtesnať. Dokázali to skladbami Woman in Chains, Year of the Knife, Swords and Knives alebo Famous Last Words. Je to fúzia popu, jazzu, ale aj progresívnej hudby, v ktorej počuť vplyvy od The Beatles až po Pink Floyd. Tými sa napokon ani nikdy netajili. A tvárou tretieho albumu sa stala farebná maľba s reálnou fotografiou štýlovo pripomínajúca Seržanta Peppera. Komplikovaná a zdĺhavá príprava a tvorivé rozkoly však zapríčinili, že vzťahy medzi Rolandom Orzabalom a Curtom Smithom sa začali lámať. Kríza vyvrcholila rozchodom na konci roku 1990, keď kapela ukončila svoje ďalšie úspešné turné.
Posledné slovo ešte neodznelo
Pod značkou Tears for Fears pokračoval Roland Orzabal s dvomi albumami Elemental (1993) a Raoul and the King of Spain (1995). Dvojica sa k sebe vrátila až v novom tisícročí a odvtedy opäť úspešne koncertujú, pretože spolu im to ide najlepšie. Minulý rok vydali fantastický album The Tipping Point, ktorým s odstupom rokov nadviazali na svoje najlepšie diela z osemdesiatych rokov a dokázali, že to stále vedia a že rokmi ešte viac dozreli. A časť tohto roka trávia na turné Tipping Point Tour Part II. Tí, čo mali šťastie vidieť živý koncert, hovoria o neuveriteľnom zážitku.
(Článok vyšiel aj v 32. čísle časopisu .týždeň v tomto roku)
