O Tolstoys sme na stránkach .týždňa písali pred dvomi rokmi. Kapelu sme zachytili v období, keď vydávala svoj druhý album Mirror Me. Slovami Ely Tolstovej príznačne nazvaný článok „Už trochu vieme, čo robíme“ môže poslúžiť ako výborný referenčný bod. Skupina, ktorá si svoju pozornosť na slovenskej scéne získala hneď vo svojich začiatkoch, sa za dva roky posunula opäť výraznými krokmi.
Vedia, čo robia
Je to úspešný príbeh, ktorý každého fanúšika mladej domácej hudby zaiste poteší. Tolstoys sa totiž ako jednej z neveľa slovenských kapiel podarilo rozbehnúť hneď od začiatku takým tempom, ktoré sa stáva realitou iných skupín až po niekoľkých rokoch snahy. Po veľkých festivaloch, úctyhodnom počte odohratých koncertov sa dostali aj do povedomia v zahraničí a zasvietili aj na najväčších obrazovkách na Times Square v New Yorku, keď sa stali tvárou globálneho playlistu na streamovacej platforme Spotify. Hýria tvorivosťou aj nápadmi, v čase vydania predošlého albumu už mali hotových niekoľko skladieb na ten nasledujúci. Inak tomu nie je ani dnes, ale nepredbiehajme.
„Začali sme ho písať na chate v Slovenskom raji a potom sme mali rôzne writing sessions,“ otvára rozprávanie o novom albume Ela Tolstová. „Medzitým som sa presťahovala do Berlína, neskôr aj Mišo (Smetana, pozn. aut.), čiže keď sa to nahrávalo, tak sme už boli usadení aj tam. Mali sme spolu veľa času na písanie. Keď už boli hotové všetky demá, prišiel na veľkú časť aj Matej (Herceg, pozn. aut.). Potom sme sa na asi mesiac presťahovali do štúdia, kde sme aj bývali. Aby sa ten kreatívny proces neprerušoval, ani sme odtiaľ neodchádzali. Aby sme naozaj v tom nahrávaní aj žili, čo sa napokon na tom albume aj prejavilo. Je to naozaj jednotná nahrávka a niektoré piesne takýto prístup aj potrebovali.“ Túto silnú a kompaktnú atmosféru na albume cítiť od prvej chvíle a nesie sa všetkými piesňami až do úplného záveru. „Niektoré vznikali v noci a tiež je to na nich cítiť,“ dopĺňa Ela. Tvorivý proces kapelu celkom pohltil a z prvotného zámeru vyhradených ôsmich hodín sa stal celkom neohraničený prúd času od skorého rána do neskorej noci.
Tolstoys vo svojej tvorbe kládli vyjadrenie najvnútornejších pocitov a nálad na prvé miesto. Síce by sa to mohlo zdať ako dávno sprofanované klišé, novinka No Limit to Love je však čírym zhmotnením toho, čo si pod tým kapela predstavuje. „Láska a hudba sú naše najdôležitejšie hodnoty. Cítime, že našou úlohou v tomto čase a priestore je šírenie lásky. Vyrástli sme vo svete hrubej kože a skrývania pocitov, ktoré boli častokrát vnímané ako slabosť. Mám pocit, že spoločným znakom hudobníkov našej generácie je vracať sa k láske a úprimnosti. Ľudia v našom veku sa stále viac otvárajú, riešia, čo cítia, snažia sa pomáhať svojej komunite, neboja sa ľúbiť alebo byť zraniteľní. Rovnaký pocit máme aj z umelcov okolo nás. Aj Katarzia alebo Berlin Manson otvárajú podobné témy a snažia sa ich uchopiť svojím spôsobom,“ hovorí Ela a dopĺňa Michal Smetana: „Každý na to ide svojím spôsobom, niekto priamo a surovo, cez ventilovanie hnevu. To zasa my nerobíme, nie sme tento typ ľudí. Nie je to však, že by sme sa prejavu hnevu bránili, skôr ho spracovávame inak.“
Vyhnúť sa trendom
„Generačne by som sa na to pozeral nielen textovo, ale aj hudobne. Myslím si, že sme sa trochu vrátili a snažili sme sa vyvarovať nánosom modernej digitálnej doby. Je to pomalý efekt, postupne to prichádza a postupne ľuďom dochádza, že kvalitná hudba nie je úplne tá, ktorá nasleduje tie najmodernejšie trendy,“ približuje vydanie sa novým smerom Matej Herceg. Tolstoys sa s novým albumom totiž skutočne vymkli všetkému, čo je v bežnej populárnej hudbe bežné. Kým každú chvíľu sledujeme príchod stále nových technológií uľahčujúcich nielen bežný život, ale aj tvorbu a nahrávanie hudby, časť umelcov cíti, že súčasne s týmto vývojom odchádza kus ducha nahrávok. „Je to generačná vec, ktorá práve začína aj s príchodom umelej inteligencie. Je totiž stále jednoduchšie vyrobiť všeličo – umelá inteligencia napríklad vyrobí perfektný popový song. To je však niečo, čo sme my nerobili. Na minulých albumoch sme sa snažili o to, aby bol ten zvuk dokonalý, boli tam plynulé prechody a podobne. Teraz, práve naopak, máme radi, že je to surovejšie. Tie nedostatky či chyby tam chceme. Dokonalou postprodukciou a tým dolaďovaním niečo vždy odíde. Neviem to pomenovať, ale je to tak. Efekt a výsledok sú možno fajn, ale predsa len tam niečo chýba,“ hovorí Michal.
Nový album nahrávali v plne analógovom procese v štúdiu Dreamhouse v Berlíne. Pod celý proces sa výrazným spôsobom podpísal novozélandský producent Drew Deal, ktorý sa okrem toho stal aj novým členom kapely. „Celý tento prístup je práve o nachádzaní ducha momentu. Dreamhouse Studios je veľký priestor, ktorý sme prerobili na naše nahrávacie štúdio. Dokonca sme tam presťahovali veľký mixážny pult z Frankfurtu. Bolo náročné to zariadiť, keďže na analógové nahrávanie je potrebné oveľa väčšie množstvo techniky,“ povedal Drew Deal. Ten má vo svojom portfóliu celý rad zaujímavých umelcov, s ktorými spolupracoval, a analógovému nahrávaniu sa venuje od úplného začiatku svojho pôsobenia. Veľkorysý čas aj priestor, ktorý skupina pri nahrávaní zažila, boli ohromným prínosom. „Po skončení nahrávania sme pochopili, že potrebujeme takýto priestor. Dodával nám energiu a podporoval aj našu spoločnú kreativitu, keď sme tam spoločne tvorili. Nasledujúce albumy budeme tvoriť určite takýmto spôsobom,“ hovorí Ela a dopĺňa Michal: „Nemuseli sme pozerať na tikajúce hodinky, nič nás pri tvorbe netlačilo.“
Podobný proces tvorby aj nahrávania však verne vystihujú hudobníci, ktorých mená medzi členmi kapely často zaznievajú. V hudbe ich zaujímajú najmä dekády minulého storočia. Na ich novinke je tak počuť veľký mix rôznych hudobných svetov od Kate Bush, Marvina Gaya, Erykah Badu či Portishead. Navyše hudbu počúvajú zásadne z vinylových platní a svoju novinku na platni rovnako plánujú vydať. „Považujeme za skutočne špeciálne, keď môže človek počúvať hudbu z fyzického nosiča, akým je vinyl. Preto sme sa rozhodli vydať na fyzických nosičoch o jednu pieseň navyše, ktorá bude dostupná iba na nich. Je tam oveľa väčšia možnosť napojiť sa na nahrávku prostredníctvom textov či veľkého obalu. Booklet to celé ešte umocňuje a v tomto prípade o to viac, pretože doň zahrnieme množstvo momentov z nahrávania tohto albumu,“ približuje Ela. Tolstoys sa album rozhodli vydať formou crowdfundingu.
Najslovenskejší album
Všetkému v príbehu Tolstoys pomohlo aj to, že sa presťahovali do Berlína. Bolo to spôsobené aj štúdiom Ely, ktoré medzičasom úspešne dokončila: „Vždy som chcela študovať populárnu hudbu. Na bakalári som študovala manažment, na magistri som študovala spev a performance a songwriting. Dalo mi to nesmierne veľa. Bolo veľmi fajn, že som mala príležitosť sa veľmi rýchlo posúvať. Napríklad moja pedagogička spevu ma pripravovala počas tohto albumu, ktorý sa stal vlastne mojou magisterskou prácou. Bolo dobré mať svoj projekt, okolo ktorého sa to celé mohlo vystavať,“ hovorí. Okrem toho však štúdiu vďačí aj za spoznanie ďalšej novej členky v kapele. „Paulin chodila na tú istú školu, tento rok vlastne končí. Študuje gitaru. Videla som ju na jednom školskom koncerte. Išla z nej veľmi silná aura a oslovila som ju, či sa k nám nechce pridať.“
Na svoje korene nezabúdajú, po niekoľkých rokoch pôsobenia sa k nim dokonca vracajú ešte viac ako doteraz. Ako sami hovoria, vzdialenosť im umožňuje vlastnú kultúru oceniť oveľa lepšie a hoci na novinke slovenčina neznie, esenciu svojej rodnej kultúry doň pretavili. „Slovenská a slovanská hudba a tradície boli a sú pre nás veľkou inšpiráciou. Angličtina v našom prípade nie je pokus o odvedenie pozornosti, ale skôr úprimná snaha umožniť širšiemu publiku prepojiť sa s naším kultúrnym dedičstvom. Na nahrávke znie fujara aj drumbľa a na koncertoch používame ozembuch, ktorý sme si sami vyrobili. Snažíme sa inšpirovať od našich predkov a šíriť našu hudbu v zahraničí. Neznamená to však, že by sme zabudli alebo skrývali, odkiaľ sme. Práve naopak, život v zahraničí a spolupráca s medzinárodnými hudobníkmi nám ukazujú, koľko krásna východoeurópske dedičstvo ponúka,“ hovorí Ela.
Pôsobenie v zahraničí dodalo Ele, Michalovi a Matejovi veľmi vzácne poznanie a odstup, s ktorým môžu porovnať slovenskú a zahraničnú hudobnú scénu, ale aj spoločenské javy, ktoré sa v nich prirodzene odohrávajú. „Ten rozdiel cítim ani nie tak v kvalite, ale skôr v jej vnímaní. Problém bývalého východného bloku je práve v tom, že z Bratislavy sa ľudia pozerajú na to, čo sa deje v Prahe, v Prahe sa zasa sústreďujú na to, čo sa deje v Berlíne. No a práve ľudia v Berlíne sa venujú iba tomu, čo sa deje tam. To človeku dodáva veľkú dávku odvahy aj istoty pre to, čo robí,“ hovorí Michal a dopĺňa Ela: „Slovenská scéna je úžasná. Za gro však považujem, aby si ľudia verili, podporovali svoju komunitu a vyzdvihovali, čo robia ich kolegovia doma, nie niekto v New Yorku.“
Album už stihli pokrstiť
Tvorbu nového albumu Tolstoys zachytili aj vo vizuálnej podobe. Päť krátkych filmov skupina postupne zverejní na svojom YouTube kanáli. Repertoár novinky No Limit to Love zaznieva spolu s ďalšími piesňami aj na veľkej sérii koncertov, ktorými obídu a postupne obchádzajú Švajčiarsko, Nemecko, Česko aj Slovensko. Album už uviedli do života v utorok 7. mája v bratislavskom Kácečku. Napriek menšej účasti publika bola atmosféra večera vynikajúca a z pódia sa po celý večer šírila nákazlivo dobrá energia, ktorú pätica spoločne vytvára. Na koncerte sa im výnimočným spôsobom podarilo posunúť svojho ducha hudby na ďalšiu úroveň výbornou koncertnou prezentáciou, šou aj výkonmi. Tolstoys tak potvrdzujú, že sú výbornou partiou nielen v štúdiu, ale aj na koncertných pódiách.
Článok vyšiel v 22. čísle časopisu .týždeň v tomto roku.
Podporujte kvalitnú a nezávislú žurnalistiku aj naďalej.
