Rád navštevujem miesta spojené s mojou obľúbenou hudbou. Akosi mi to pridáva na zážitku a doplnenia pocitu vnímania hudby. Neodmysliteľným mestom hudby na Slovensku je iste Bratislava. Tam sa kedysi (ale aj inde) začal hrávať bigbít, vyrastali tam Slovenské hudobné legendy, vznikali legendárne zoskupenia, hrávali sa koncerty a dialo sa všeličo ostatné...
Jedna postava Bratislavského bigbítu niesla meno Dežo Ursiny. Nezmazateľná stopa zostáva najmä v hudbe, ale aj filme a literatúre. A v ľuďoch, ktorých oslovilo nielen životné dielo Deža Ursinyho ale umenia ako takého. Je to stopa na duši.
Keď celkom nedávno prišla správa o tom, že Dežo bude mať v Dúbravke svoj pamätník, potešil som sa. I keď slovami Ivana Štrpku, Dežo by sa pravdepodobne tomuto pamätníku zasmial. Ale to nevadí. Myslím, že je viac než vhodné pripomínať si osobnosti Slovenskej kultúry. Autorkou pamätníka je sochárka Mira Podmanická. Touto cestou jej za to ďakujem.
Do Dúbravky som sa teda vybral električkou spod mosta SNP. No nebola to 104-ka, ako spieva Dežo v jednej svojej piesni. Presné číslo si už nepamätám.
Z električkovej zastávky v Dúbravke to bolo už len kúsok do stredu sídliska. A keď sa vynoril spomedzi panelákov, hneď mi bolo jasné, že som na správnom mieste. Hneď sa mi vybavili zábery z dokumentárneho filmu Momentky, kde bolo toto miesto dôkladne sfilmované. Aj vchod s číslom 24 a tentokrát aj pamätník hneď oproti.
Dežo síce doma nebol, ale bol v mojich ušiach. V piesni Cestou ráno na poštu pre balíček kníh, Dežo dôkladne opisuje svoju rannú cestu na poštu. A bol to ozaj príjemný pocit, keď sa tie všetky slová a pohľad rodili v jeden obraz, ktorého som bol neoddeliteľnou súčasťou.
Aj v textoch Ivana Štrpku sa sídlisko stávalo súčasťou obrazu a tak verne kopírovalo šedú realitu socialistických sídlisk, ktoré majú svoju neopakovateľnú atmosféru aj dávno po tom, čo šedá skoro vymizla. Jednou z tých piesní sú Ranní Vtáci.
/.../
Bránou a po niekoľkých schodoch
prechádzam na asfaltovú ulicu
plnú áut a ťažkých valiacich sa nákupných tašiek,
vlečúcich za sebou mrzuté, napoly spiace veľké deti,
ich citlivé bytosti,
deň čo deň tou istou vychodenou, už skoro zodranou cestou
okolo dvoch nedočkavo živých strakatých psov s jasným rodokmeňom
a vlhkými nosmi vrúcne ponorenými
až celkom do stredu ich tajných tmavých hviezd
žiariacich spod strmo ponad obzor namierených napätých lukov
ich vztýčených chvostov.
/.../
(Dežo Ursiny / Cestou ráno na poštu pre balíček kníh / Ten Istý Tanec)
