Štát má právne základy a tieto sú aj vyjadrením morálnych zásad spoločnosti. Štát umožňuje, alebo aj nie, verejnosti formulovať názory na aktuálne procesy a verejnosť popoháňa svojich volených, alebo nevolených predstaviteľov orgánov správy vecí verejných k takým krokom, ktoré padnú verejnosti na úžitok. Pozrime sa na tieto protichodnosti.
Štát svedčí svojou históriou, pozitívnou alebo negatívnou, o dlhodobých schopnostiach obyvateľstva na danom území. V dobe diktatúry, keď sme si svojich predstaviteľov nevolili, sme sa mohli od správy štátu odvracať. Ale dnes, keď si realitu štátu sami kreujeme, musíme dávať veľký pozor na vlastnú voličskú zodpovednosť. Štát sme my. Či sa nám to páči a či nie. Voľbami sa nezrealizuje automatické rozdelenie štátu na politikov a masy. Za štát je zodpovedná verejnosť počas celého volebného obdobia. Nezabúdajme pritom na novinársku obec. Ak je novinárska obec ako tretia kolóna moci v štáte výkonná, tak v súčinnosti štátu a novinárov sa verejnosť o aktuálnostiach nielen dozvedá, ale sa k nim aj vyjadruje. Aktuálnosti štátu by pritom mali byť praktické. Nakoniec iba tieto praktické výsledky potom svedčia o štáte takom, aký je. Preto musíme konečný obraz vlastného štátu navonok, či chceme alebo nechceme, považovať za spoludefiníciu vlastného ja. Ja Slovák zo Slovenska. Od Samovej ríše, cez Svätoplukovu ríšu, Horné Uhorsko, ČSR medzi vojnami, vojnový Slovenský štát, ČSSR až po dnešnú Slovenskú republiku, ako člena EÚ. Všetko, čo sme vykonali a vykonávame, je v histórii nášho štátu zapísané. Aj výsledky volebné, hospodárske, kultúrne, športové a iné.
Právo definuje rámcové možnosti, ktorými verejnosť môže disponovať, respektíve sa v nich pohybovať. Právnici nemávajú vždy najlepšiu povesť. Je to ale spôsobené logikou ich profesie. Právnik sa musí naučiť zastupovať nielen svojho sympatizanta, ale aj jemu na povinnú obhajobu prideleného vraha. A aj v tomto prípade má povinnosť takémuto, jemu zo zákona pridelenému porušovateľovi zákona, poskytnúť maximálnu možnú ochranu pred zákonom. Vražda sa pritom nedá morálne ospravedlniť. Právo je preto vždy dvojsečné. Ochraňuje poškodeného, ale do maximálnej miery aj poškodzujúceho. Vinníka. Čo sa nemusí vždy páčiť verejnosti.
Verejnosť sa preto aktuálne vyjadruje k prebiehajúcim procesom. Nielen súdnym. Svojím protitlakom tieto procesy a aktuálne udalosti aj neustále a reálne ovplyvňuje. Spolukreuje tým aktuálnosť a cez aktuálne udalosti aj budúcnosť štátu. Budúcnosť, ktorá sa ale časom a opakovane stáva minulosťou, a teda históriou. Takto verejnosť dlhodobo definuje štát, pravdaže, tlakom na zákony, a teda ich aktuálnou zmenou aj právo daného štátu.
Ale pozor! Na konci mnou popísaného stojí životná úroveň obyvateľstva, infraštruktúra, výroba, divadlá, banky, peniaze a obchody. Beda vláde, ak tieto elementy základného života nefungujú. Beda tiež verejnosti, ak po prežitých udalostiach posledných tridsiatich rokov znovu padne do volebnej pasce strán, ktoré ničia morálku, obmedzujú takýmito krokmi plynulé riadenie štátu a miesto kreovania hospodárstva, kultúry a športu nás nútia znovu a znovu argumentovať morálne relativisticky. To už z našej histórie, po roku 1938 poznáme, čím je aj svetu neznáme Slovensko známe.
Systémové strany neplačte nad sebou, staňte sa výkonnými, a teda voliteľnými. Voliči, žiadajte výkonnosť otvorene a hlasne, ale oceňte to aj v budúcich voľbách. Neplačte potom v medzivolebnom období nad svojimi zástupcami. Skončime preto s „ jednoosobovými“ stranami. Slovensko si zaslúži dlhodobú a pozitívnu históriu.
Ivan Čarnogurský ml.
