Čítaval som Sulíka, jeho blogy a články. Raz mi kolega Rišo poslal mail s informáciou, že Richard Sulík zakladá novú politickú stranu. V prvých témach o športe nebolo ani chýru ani slychu. Ako v tézach každej inej politickej strany.
Dnes šport v programe strany SaS je a vzhľadom k tomu, že sa zdá, že Sulík je vyhrávač a mňa baví vyhrávať, pred pár dňami sme dohodli tento rozhovor.
Pred takmer dvomi rokmi ste založili stranu SaS. Na jar 2010 dosiahla výborný výsledok. Postup do parlamentu. Budem sa vás na začiatku pýtať trochu na politiku športovou terminológiou. Môže byť?
Okey.
Aká bola stratégia?
Mám to športovo poňať. Takže. Dobre útočiť a potom bodovať. Myslím si, že sme mali dobrý ťah na bránu, v takom zmysle, že sme sa nerozptyľovali ničím iným. Venovali sme sa iba strane a snahe pokúsiť sa o vstup do parlamentu. Všetky naše aktivity sme podriadili výsledku uspieť v parlamentných voľbách.
Krátkodobe ciele. Taktika? Mali ste proti sebe stabilných, silných súperov.
Jednoducho obrovské množstvo jednotlivých rozhodnutí, ktoré sme robili. Všetky sme sa snažili urobiť tak, aby boli prospešné pre konečný cieľ.
Apríl 2009. Prvý zápas. Súhra s Radičovou, tesná prehra v prezidentských voľbách. Boli ste vtedy spokojní?
Strana bola zaregistrovaná vo februári, prihlásili sme sa k podpore Radičovej. Netvrdím, že dnes by voľby vyhrala, ale jednoducho sme sa vtedy pridali na stranu, kde sme si mysleli, že to bude lepšie.
Hneď potom druhá bitka. Eurovoľby.
Slušný výsledok. 4,7 %. Minuli sme tesne cieľ. Latka bola postavená veľmi vysoko. Cieľ sme ešte nesplnili, ale tieto voľby nám veľmi pomohli. Stali sme sa známými.
Po jesenných (2009) voľbách do VUC časť novinárov tvrdila, že výsledok bol totálny prepadák, vy ste tvrdili, že to bolo výborné. Určité prepočty signalizovali, že strana sa už cez päť percent, potrebných na vstup do Národnej rady, dostala.
Áno, o pár mesiacov neskôr sme videli, aký to bol prepadák. Pre mňa mali čísla solídnu vypovedaciu hodnotu. S číslami viem veľmi dobre narábať a tie nám potvrdili, že sme na to šli dobre.
Voľby do NR 2010, obrovský úspech strany. Pýtam sa, forma stúpala, alebo to bol iba náhodný výsledok?
Určite to bol dôsledok jedenapolročnej snahy, ktorý bol lepší, ako som očakával. Veľmi príjemne ma to prekvapilo. Bol som však presvedčený, že skončíme v parlamente. Samozrejme plány pokračujú ďalej. Sme súčasťou vlády, je to pre nás nový svet, potrebujeme nejakú dobu na konsolidáciu. Strana má ale väčši potenciál, ako dvanásť percent, ktoré sme dosiahli. Citeľne väčší.
Blíži sa referendum. To je idea strany SaS, mám dojem, že plebiscit smrdí prehrou. Prehry nemajú byť. Bude?
Nemajú byť. Na druhej strane je oveľa viac ľudí, ktorí to vzdajú, ako tí, čo stroskotajú. Jednoducho ideme do toho, máme to dobre rozbehnuté, budeme mať vyše tisíc billboardov, letáky do všetkých schránok. Masová kampaň. Uvidíme, či dokážeme motivovať dostatok ľudí. Ale okey, človek nemôže vždy len vyhrávať. Spravíme však pre výhru všetko.
V športe je veľmi dôležité udržať si stabilnú výkonnosť. Váš plán bol zameraný hlavne na voľby 2014. Čo spravíte pre to, aby SaS bola stabilnou a vyhrávajúcou stranou, aby nedopadla tak, ako v minulosti ANO a SOP?
Vnímam to tak, že ak sa chceme vyhnúť osudu, ktorý postihol spomínané ANO a SOP, je dôležitá členská základňa, poctivý výber členov. Myslím si, že tam si dávame od samého začiatku mimoriadne záležať na tom, aby naši členovia boli poctivo vybratí. Čestní a schopní ľudia. Viete, ak máte stranu plnú grázlov, skôr, či neskôr sa to rozpadne.
S víťazstvami prichádza menej skromnosti, klesá pokora, stúpa arogancia. Čo príde v tomto smere v súvislosti s vami?
Práve som sa nad tým trochu zamýšľal. Mne bolo pred voľbami oveľa viac vyčítané, že som arogantný, ako po volbách. Teraz som sa s takou kritikou takmer nestretol. Iné prúsery a kauzy teraz prekryli moju aroganciu. (So smiechom). Myslím si, že mám aj dostatok pokory. Aj voči úradu, ktorý zastávam, aj voči opozícii, aj voči našim voličom. Túto obavu momentálne určite nemám.
A vaši hráči? Budete to u nich strážiť?
Toto musí jednoducho riešiť každý sám. Zamyslieť sa nad sebou. Môžem ich upozorniť, ale ja tam veľký vplyv nemám.
Ideme k športu. Syn je majster Slovenska v squashi. Do štrnásť rokov. Ako ste to prežívali?
To nebolo nejaké vážne prežívanie. Potešilo ma to. Tešil som sa s ním, ale viete. To zas nie je nič významné, byť majster Slovenska v squashi, v tejto vekovej kategórii. To nie je tenis. Ale bolo to veľmi príjemné.
Nechcem sa rýpať v rodine, ale je to trošku športovo zaujímavé. Prvá žena hrávala ligový volejbal. Mimochodom máte štyri deti. Dve plus dve. Alexandra (16), Filip (14), Hugo (3), Viktória (9 mesiacov) Druhá žena športuje?
Nie. Vôbec nie.
Boli ste desať rokov v Nemecku. Ako ste tam vnímali šport. Organizáciu, fungovanie. Skúste porovnať so Slovenskom?
Štát ho tam veľmi podporuje. So športom som v Nemecku mal ale veľmi málo do činenia. Viacmenej vôbec.
Určite ste však mohli sledovať, že sa začali stavať nové a nové štadióny, plniť tribúny. Úspechy Nemecka v športe.
Pravidelne som chodil na futbal v Schalke, keď som bol malý. Lístok stál päť mariek. To bolo super. Tieto dnešné randály, ktoré sú na futbale na Slovensku, to bolo v Nemecku veľmi obmedzené. Boli aj tam, ale oveľa menej. Myslím si, že to športu veľmi škodí.
Aký je váš pohľad na šport na Slovensku?
Po prvé, to čom som povedal, že títo chuligáni veľmi športu škodia.
Slovensko je malá krajina, rezervoár nádejných športovcov je pochopiteľne menší, ako napríklad v Nemecku. Ja si napríklad nemyslím, že štát by mal finančne - intenzívne finančne - podporovať nejakých budúcich majstrov, jedno v čom. To je skrátka do veľkej miery osobné rozhodnutie, aj osud toho, konkrétneho športovca.
Vezmite si extrém v bývalej východnej republike v Nemecku, kde deti nútili športovať od malička, kde dopovali. Myslím si, že vzali mnohým deťom také to šťastie z detstva, napríklad tým, že museli od rána do včera plávať, rástli im brady, atď. Druhý extrém, nerobiť vôbec nič, je takisto zlý.
Je nutné nájsť uprostred nejakú vhodnú mieru, nehovorím, že štát by nemal podporovať šport vôbec, ale mal by to robiť s rozumom. Dostatočne dobre a cielene. Niekoľko naozaj výkonných, ktorí dokážu tie medaile získať. Nemal by podporovať všetko a všade a dávať do toho veľa peňazí.
Povedzte mi teda, ako by to bolo z vášho pohľadu. Ako by pravicový politik podporoval štátnu športovú reprezentáciu?
Napríklad squash, ktorý trochu poznám, jeho štátnu športovú reprezentáciu by financovať nemal. Ak chcú hrať ligu, tak si ju určite zahrajú.
Iné je to v športoch, kde niečo dokážeme, kde patríme k svetovej špičke. Sú to národné športy, alebo vodné športy. Povedzme špičkoví tenisti úžasne zarobia a to je pre nich obrovská motivácia, tak s podporou takýchto športov by som bol opatrný.
Tenis je však jeden z piatich športov, ktoré majú štátnu dotáciu najvyššiu.
Neviem to posúdiť.
Ale ja sa pýtam na váš názor.
Jednoducho tam, kde existuje veľká motivácia detí, aj ich rodičov, stať sa najlepšími v tom športe, tak sa domnievam, že tieto športy by mohol štát podporovať menej.
Vaša hláška pravičiara je, že masový šport je verejný statok. Povedzte nám k tomu niečo.
Ak sa máme o tomto baviť, musíme klasifikovať, čo verejné statky sú a čo nie. Napríklad armáda. Je nad slnko jasnejšie, že tá statok je. Alebo vlastnenie, napríklad železničnej spoločnosti Cargo, kde je jasné, že to určite verejný statok nie je. Potom sú oblasti, kde je o tom možné diskutovať. Jedna z nich je masový šport. Ja osobne sa prikláňam k tom, aby sme šport zaradili k verejným statkom a aspoň čiastočne by mu mal štát prispievať. Aby deti masovo športovali. Máme tu 1,3 milióna detí a bolo by dobré vytvoriť také podmienky, aby sa drvivá vačšina týchto detí mohla hýbať. Nie mať povedzme dvadsaťpäť majstrov sveta do roka, ale dbať na pravidelný pohyb, hlavne v dnešnej počítačovej dobe. Dôležité je vytvoriť návyk. Aby si zvykli športovať a aspoň nejaká časť z nich si to bude neskôr aj sama organizovať.
Vy ste sa niekoľkokrát vyjadrili, že sa vám Ficova myšlienka stavať tie malé multifunkčné štadióny páčila. Postavili ich šesťstodvadsať, 40 000 Euro za jeden. Ale vraj okolo toho bolo aj trošku korupcie. Bude to pokračovať?
Neviem presne povedať čísla. Máme dvetisícosemsto obcí a cca stoštyridsať miest. Už pred touto Ficovou aktivitou bolo na dedinách veľa ihrísk. Šesťsto je pekné číslo. Neviem teraz presne povedať, kde všade by sa ešte mali dostavať. Všade tam, kde by sa dali využiť, by bolo vhodné, keby boli postavené.
Preto sa mi tá myšlienka pozdáva. Kľudne to môže byť zo štátných peňazí a nie obecných. Obec nech dá pozemok. Čo Ficovi vyčítam, je realizácia akcie. Bolo tam mnoho korupcie a vnímam ako problém aj to, že on to financoval z rezervy predsedu vlády a používal to, niečo ako predvolebnú kampaň, v podstate dával akoby darčeky. Voľte mňa … Toto je trochu nekorektné. Malo by to ísť normálne z kapitoly rozpočtu. Fico si kľudne mohol znížiť rezervu, presunúť to príslušnému ministerstvu. Na druhej strane sme o šesťsto štadiónov bohatší a ak sa mám vyjadriť k jeho všetkým pozitívnym činom za štyri roky, tak toto je jeden z tých málo.
Čo by ste ešte vystavali okrem toho?
Toto by som rád dokončil. Ďalej by možno nebolo treba stavať, ale štát by mal zriadiť systém financovania. Inteligentný, ktorý na jednej strane dá dostatok peňazí do športu a na druhej umožní rozhodovať ľuďom, ako budú športovať. Rodičom detí. Konkrétne strana SaS navrhla „športové poukážky“ v hodnote päťstopäťdesiat Eur ročne, rodič ich bude mať k dispozícii a rozhodne o nich.
Iba na šport, alebo aj na kultúru?
Aj na kultúru. Na volnočasové aktivity. Päťstopäťdesiat euro ročne, t.j. trojnásobok životného minima.
Kto sa o tie peniaze bude môcť uchádzať?
Bude stanovený zoznam podmienok, ktoré bude musieť subjekt splniť, dá si žiadosť, bude musieť mať akreditáciu ministerstva školstva. Klub napríklad dostane od detí, resp. rodičov, všetky, alebo časť takýchto poukazov a štát mu ich preplatí.
Prejde to?
Pýtať sa na to je trochu priskoro. Vôľa na toto však je.
Dnešný systém je podobný, oveľa menej dotovaný, ale umožňuje napríklad svet čiernych duší. Podvody. Korupciu.
Rozhodnutie musíme nechať na rodičov. Pozríte, sloboda niečo stojí. Treba sa zmieriť s tým, že niektorí rodičia to zneužijú. Rodič príde za riaditeĺom, dá mu preukaz, povie, môj syn sem chodiť nebude, daj mi dvestopäťdesiat a dvestopäťdesiat si nechaj. On takto predsa svoje dieťa poškodí. Rodič môze svoje dieťa poškodiť milión spôsobmi. Môže ho biť, psychicky týrať, može mu poukážky trebárs prepiť. Ale v drvivej väčšine to bude v poriadku. Ak si ľudia niečo cenia, to je jedno či je to Róm, neróm, Slovák, či Maďar, sú to ich deti a rodičia sú ochotní do ratolestí investovať. Poznám veľa ľudí, ktorí jazdia na škodovke, ale deťom platia drahú školu. Iní to zase zneužijú.
Neviem presne, ako platí v tomto smere zákon, ale ak nejaký developer pri stavbe vyrúbe strom, musí vysadiť niekde nový. Ak zlikviduje športovisko, nič sa nedeje. V Bratislave zmizlo obrovské množstvo priestorov a objektov na šport. Dnes tam stoja Billy, vysoké budovy, nové športoviská nepribúdajú. Máte v tom nejakú skúsenosť, napríklad z Nemecka?
Nemecko je jednoducho v tomto zrelšie. Obyvatelia sú už ďalej. Som však presvedčený, že už aj my sa vyvíjame tým smerom.
Poviem príklad, nesúvisiaci so športom. V deväťdesiatych rokoch tu fičali pyramídové hry. Národný šport. Milióny zainteresovaných ľudí. Dnes by ste ju nepredali nikomu. Museli sme to prežiť na vlastnej koži. Nestačí mať príklad z Nemecka.
V Bratislave začína ľuďom pribúdanie objektov vadiť. Zahustila sa. Ak bude chcieť byť primátor tvrdší voči developerom, ak bude proklamovať potrebu prísnejšie dbať na podmienky, ak bude mať v pláne dať mestu viacero plôch na šport, voliči zareagujú. Citlivo.
Dnes už ľudia vedia, že nechcú mať všade nový vežiak a že tu musíme mať aj priestor na šport. Občas si chodím zabehať. V podstate mám dve možnosti. Horský park a Kolibu. Prijal by som ďalšie. Časom to príde.
Miloval som to v Mnichove. Študoval som tam. Je tam Anglická záhrada. Pre takmer polovicu ľudí Mníchova dostupný park na šport. Možno ju raz budeme mať.
Nie ste vraj nadšencom dvojpercentného podielu dane. Dnes je to však jeden z mála reálnych zdrojov príjmu drobného športu. Ako to chcete nahradiť?
Áno, nahradiť. Nehovorím, že zrušiť, ale ak zavedieme tie spomínané poukazy, toto sa vyrieši. Subjekt sa nebude uchádzať o dve percentá a väzba medzi peniazmi a ponukou bude oveľa silnejšia. Ak ja poukážem v marci subjektu dve percentá a oni sa budú flákať, nič neovplyvním. Môžu nekvalitne pracovať ešte rok. V druhom prípade im môžem vziať poukazy, resp.ich časť, ak nebudú pracovať dobre. Budeme mať možnosť mesačne bilancovať. Toto by bolo inteligentnejšie a priamejšie riešenie.
V Čechách a na Slovensku sa stále volá po tom, aby sa peniaze z lotérií, hlavne z kurzového stávkovania na šport, nejako vraceli do športu. Sú tam obrovské peniaze.
Prosím vypúť diktafón.
Z kapitoly ministerstva školstva idú na šport peniaze. Ale aj z rezortov, miest, obcí … Má vôbec niekto na Slovensku podrobný prehľad o tom, koľko prostriedkov do športu tečie?
Pochybujem, že ho niekto má, ale je nutné ho mať? Štát si platí svojích, povedzme 1,2 miliardy korún. Mne nevadí, že nejaký subjekt dostane trojmo. Ja s týmto problém nemám. To je, ako keď sa niekto uchádza u viacerých sponzorov. Každá obec, donor má nejaké pravidlá. Navyše si môže vypýtať a zistť informáciu, koľko, kto, odkiaľ dostal. Do tohoto by som nezasahoval.
SaS mala pred voľbami jeden z billboardov so sloganom - nechceme národný štadión v Bratislave, chceme diaľnicu do Košíc.
Áno.
Spomenuli ste futbal v Schalke, kde dnes stojí jeden z najmodernejších stánkov na svete. Viete, ako dnes vyzerajú štadióny v Petržalke a na Tehelnom poli. Momentálne sme relatívne úspešní vo fotbale, určite sa s týmto sloganom všetci voliči SaS nestotožňujú.
Jasné, že nie.
Čo si myslíte o národnom štadione?
Nie som apriori proti, ale v Čechách, či kde, postavili národný štadión zo súkromných peňazí. Určite sa to dá. To po prvé. Druhá vec je, že v čase, keď vrcholila kríza, dať sedemdesiat miliónov Eur na štadión, no neviem. Myslím, že v Mannheime postavili nedávno štadión pre dvadsaťtisíc divákov za dvadsať miliónov. My za to isté chceme dať sedemdesiat. Preto prvá moja kritika bola na drahotu projektu. Na netransparentnosť. Potichu, rýchlo, bez verejnej diskusie.V čase krízy. Preto si myslím, že tie peniaze mali ísť radšej na dostavbu diaľníc.
Skôr, či neskôr sa ozveme. Bolo by vhodné mať nový štadión, otázka je, či na tom mieste. Ak bude nedajbože naraz aj hokej aj futbal, tak sa tam bývajúci ľudia úplne zbláznia. Parkovanie, príjazdové cesty. Ideálne sú iné miesta. Napríklad v Petržalke, smerom do Rusoviec.
Firma, ktorá stavala štadión v Prahe na Slávii a teraz plánuje v Košiciach prezentuje názor, že sa to dá postaviť podstatne lacnejšie. Aj s pozemkom.
Čísla presne neovládam, ale určite áno.
Povedzte mi teraz názor ako liberál na to, že štát významne dotuje činnosť agentúry, bojujúcej proti dopingu. Agentúra, ktorá si z kontroly robí aj výborný biznis. Vo všeobecnosti, myslíte si, že by tu mal existovať nejaký úrad bojujúci proti dopingu? Chápem samozrejme, že medzinárodne je asi nutný. Pýtam sa na názor liberála.
So smiechom požaduje Sulík opať vypnúť diktafon. Ale debatujeme o tom. Potom zapínam.
Zrejme, ak chceme byť súčasťou medzinárodných štruktúr v športe, tak takú agentúru musíme mať. O tom zrejme niet čo diskutovať. Či ju má nejakým spôsobom štát dotovať, alebo či má fungovať z poplatkov, ktoré za kontrolu od subjektu dostane, je otázne. Treba sa nad tým manažérsky zamyslieť. Nevnímam to však ako podstatný problém.
Posledná otázka. Vy ste z tej slobody trochu stratili. Bodyguardi, blíži sa bulvár, paparazzi, atď. Reprezentačný fubalový tréner nadával na majstrovstvách sveta novinárom do vyjebaných buzerantov. Budete aj vy? Zvládate to?
Toto sa mi zatiaľ nepošťastilo. Viem, že aj bývalý premiér si neodpustil isté poznámky, ale od toho som ja dosť ďaleko, bodyguardi moje súkromie zatiaľ nijako neovplyvnilli, ale média už značne. Veľa mi z neho vzali, na druhej strane som s tým rátal. Čiže je to v poriadku.
Ďakujem za rozhovor.
