Každý normálny tréner okrem iného chce, aby si hráči vážili zaplatený priestor, v ktorom športujú. Ako svoju izbu.
Aby si uvedomili, že náčinie, náradie, pomôcky niekto objednal, zakúpil, uskladnil.
Aby dokázali po tréningu spočítať lopty, medicimbaly a ešte ich aj odložiť na zajtra.
Aby si dokázali priniesť a odniesť svoje švihadlo.
Aby sa pokúsili v sezóne nestratiť svoj dres.
Aby si nenechali v saune svoj uterák.
Vedenie klubov sa poctivo, úprimne a trpezlivo snaží vysvetľovať rodičom, že mesačné poplatky (od 5 do 100 eur) musia zaplatiť, aj keď ich dieťa/hráč na tréning ísť nemôže.
Lebo nič nie je zadarmo.
Lebo niekto musel objednať, zakúpiť a uskladniť.
Lebo niekto musí zaplatiť zmluvne dohodnuté čiastky trénerom, lektorom.
Lebo niekto musí zaplatiť energie.
Lebo ani rozhodcovia nepískajú nikdy grátis.
Lebo nič nie je zadarmo. Ani lopta, ani plyn, ani voda, ale ani opatera a tvorba. Nič. Nič. Nič.
Ako ich teda máme doviesť k disciplíne, k váženiu si zverených vecí.
Ako im máme vštepiť, že nič nemôžu a ani nebudú dostávať v živote zadarmo, keď štát urobí pravý opak?
