Už druhý rok žijem na kraji bratislavskej Petržalky hneď za Prístavným mostom. Bývanie tu nie je zlé - školu mám vzdialenú iba 100 metrov od dverí internátu, spojenia do ostatných častí mesta sú pomerne slušné, kúsok od nás je hrádza, kde sa dá korčuľovať do sýtosti, skrátka raj na zemi. Nie všetko je však idylické, priamo z okna izby mám krásny výhľad na najväčšiu slovenskú rafinérku - milovaný i zatracovaný Slovnaft.
Nie som puritán, výhľad z okna nie je pre mňa rozhodujúci, vadí mi však pravidelný smrad, ktorý sa v prípade vetra zo slovnaftskej strany, k nám valí. Pokiaľ je zima a veterné počasie, čert to ber, ako príde, tak odíde, ale blíži sa opäť leto a bezvetrie, ktoré masu vzduchu plného síry posúva iba veľmi pomaličky, často len vzdušnou difúziou.
Zaujímavé je, že smradia pravidelne v nedeľu večer, uvedomujú si zrejme, že príslušní štátni zodpovední pracovníci tiež víkendujú a im sa nemôže nič stať. Aj teraz píšem rozhorčený sediac v nedýchateľnom ovzduší, a to máme už pomerne dlho zatvorené okno.
Ale človiečik ako ja je voči obrovskej korporácii s nepredstaviteľným ekonomickým vplyvom bezmocný, už som sa sťažoval kade-kde, dokonca grínpísákom som písal, nech kašlú na veľryby a svište a urobia niečo prospešné aj pre obyčajných ľudí, márne. Jediný, kto sa ozval, bolo ministerstvo životného prostredia, na moje prekvapenie dokonca celú sťažnosť vyšetrili, ale, samozrejme, okrem drobných odchýlok od normálu nič nezistili, všetko bolo v rámci zákona a môj podnet neopodstatnený. NECH TO ALE VYSVETLIA MôJMU NOSU!
Čudujem sa miestnym ľuďom, oni tu žijú oveľa dlhšie a im to nevadí? Neverím, že som prvý, čo je tým rozhorčený, kde sú televízie, noviny, čo robí starosta Petržalky?
Vždy keď čítam o enormných ziskoch Slovnaftu, škrípem zubami, nikomu neprajem nič zlé, ale raz si kúpim valec a zrovnám to tam so zemou.
