Ulica to nie je dlhá, uprostred stojí škola. Už zdiaľky k nám doliehal opakovaný zvuk škodováckeho štartéru. Niekto sa očividne nevzdával, alebo bol zúfalý, lebo za ten čas, čo sme k červenej škodovke došli, to skúšal bez prestávky zas a zas. Do diaľky nevidím, takže som vodiča identifikoval, až keď sme prechádzali zarovno auta. Bola to žena, mala okolo 30, vlnité hrdzavé strapaté vlasy a beznádej v očiach. Opäť skúsila naštartovať. A opäť nič. Ozval sa vo mne muž-záchranca, navyše Kubo už asi štvrťhodinku spal a mal som teda tak desať minút k dobru...
Zavolal som na nešťastníčku z druhej strany cesty, či nechce roztlačiť. Asi pochopila, lebo nepozorovateľne prikývla. Ešte som si spomenul na dávne problémy s mladoboleslavskou princeznou mojich rodičov a vyzvedal, či skúšala napumpovať benzín opakovaným stláčaním plynového pedála. Nerozumela. Bola to Maďarka a jej slovenčina evidentne nesiahala k odbornej terminológii automobilového diletanta ("skúšali ste našľapať plyn"). Vzdal som to a šiel radšej tlačiť...
Auto som rozbehol ľahšie ako som čakal, pomerne hravo naštartovalo, chvíľku bafkalo a zase zhaslo. Obzrel som sa za kočíkom, neboli sme ďaleko a na ulici ani živej duše. Zatlačil som druhý raz, teraz ma žena-vodička nechala tlačit pekných pár desiatok metrov, konečne pustila spojku a naštartovala, ale asi po dvadsiatich sekundách jej to zase zhaslo. Opäť som pohľadom kontroloval kočík, všetko vyzeralo byť v poriadku, aj keď sme boli už pomerne ďaleko, len na druhej strane ulice sa objavil nejaký ujko, čo šiel našim smerom. Odhadol som jeho rýchlosť a chcel sa vrátiť ku kočíku, no nechcel som ženskú nechať stáť tak ďaleko od miesta, odkiaľ som ju vytlačil, tak som sa jej spýtal, či to nevadí, alebo či ju mám potlačiť naspäť. Poprosila ma o to druhé, ale evidentne nepochopila, lebo sa opäť pokúšala štartovať - na spiatočku, no s rovnakým, dokonca asi horším efektom, pretože to bolo mierne do kopca, čo mi tak dobre, samozrejme, nešlo. Po dvoch-troch pokusoch som si všimol, že chlap už dorazil ku kočíku.
"Čie je to decko??!" kričal na mňa s mierne podnapitým ruským prízvukom.
Povedal som, že moje, prirodzene, potom sa ospravedlnil s tým, že si myslel, že ho tam niekto nechal uprostred ulice a vystríhal ma pred pokračovaním v mojej ceste, lebo že ďalej je veľmi veľa včiel a mohli by nás doštípať. Pohľad mu padol na trápiacu sa škodovku.
"Ideme ju potlačiť?" pýtal sa ma medzi rozplývaním sa nad tým, aký je Kubo pekný, no na to som mu ozrejmil svoje neúspešné pokusy a on prišiel s nejakou inou teóriou a začal so ženou v aute na tú tému komunikovať - dokonca vedel aj maďarsky, takže ju určite vedel lepšie inštruovať ako ja.
Kubo sa medzitým zobudil, takže som musel ísť. V duchu som sa trochu uškŕňal v zmysle "čo jej už len starý ožran môže pomôcť - roztlačiť ju neroztlačí, veď sa to nepodarilo ani mne, a o autách vie asi toľko čo ja!".
Nekráčali sme dlho a prefrčala okolo nás červená škodovka s červenovlasou Maďarkou. Objektívne je pravda, že do áut sa nemám prečo rozumieť, ale byť prečúraný starým ožratým maďarským Rusom, takto som si svoju prvú záchrannú akciu rozhodne nepredstavoval...
