Prečo som tam vôbec išiel
Prihlásil som sa na akciu Petra Podlesného bez veľkého plánu. Peter stojí za hnutím Mužom.sk a knihou o odovzdávaní ohňa medzi mužmi. Presne to som hľadal, aj keď som to vtedy nevedel takto pomenovať. Nie dobrodružstvo. Nie víkend mimo domu. Zmysel. A chlapskú komunitu, ktorá mi chýbala dlhšie, než som si priznával.
Deň 1: Hnev, ktorý je o mne
Po ubytovaní sme sa rozdelili do malých skupín. V našej skupine sa debata sa rýchlo posunula k výchove detí. Padla veta, čo mi ostala v hlave celé tri dni:
„Načo riešite problém, ktorý zatiaľ nie je?“
Z tej debaty som si odniesol jednu vec o hneve, ktorá mi zmenila pohľad. Hnev, čo cítime k niekomu blízkemu, je najčastejšie o nás, nie o ňom. Vlastný výbuch sa dá premeniť na lekciu — stačí namiesto výhovorky pomenovať, že to bol náš hnev, nie chyba toho druhého.
Neskôr sme sa spojili do jednej veľkej skupiny. Každý mal svoj príbeh, ktorým bol poznačený. Postupne som si všimol vzorec. Vracal sa dokola, nie u jedného, u väčšiny. Vzťah s vlastným otcom, čo sa nikdy nevyriešil. Rozvod po rokoch mlčania. Rozhodnutie odstrihnúť časť rodiny, keď už iná cesta neostávala. Nikto z toho nerobil divadlo. Vážim si, že to nezostalo pri rozprávaní. Títo chlapi to aj riešili, aj keď riešenie bolo tvrdé.
Deň 2: Pastier, sekera a vodopád
Vstal som o siedmej a vyšiel sám na kopec. Cestou naspäť som sa dal do reči s pastierom asi štyristo oviec. Človek, čo strávi deň spôsobom, aký si väčšina z nás už ani nevie predstaviť.
Raňajky pripravoval Ľubomír Šmindák. Kuchár, ktorého poznáte možno z Instagramu ako chef_from_thewoods. Varí vonku, na ohni, presne tak, ako jedlo v skutočnosti chutí najlepšie. Poobede prišlo na rad barbeque a bol to pre mňa úplne nový rozmer chuti. Nie preto, že by som predtým nejedol dobre. Preto, že jedlo od človeka, čo v tom je naozaj doma, chutí inak, aj keď nevieš presne prečo.
Medzitým pokračovali debaty v skupinách. Skoro každý mal nejaký nevybavený účet s rodičmi. Niekto konfliktom, niekto tichým odstupom — vždy, keď menej radikálne riešenie už nebolo na stole.
Potom prišli chlapské zručnosti. Hod sekerou, nožom, streľba z luku a vzduchovky, ovládanie meča. Sekera mi sadla najviac — presný, ťažký pohyb, čo cítiš celým telom. Streľba horšie, ruky sa mi triasli viac, než som čakal. Po zručnostiach kurz prvej pomoci: škrtidlo, izraelský obväz, aj improvizované použitie fólie. Veci, o ktorých dúfaš, že ich nikdy nebudeš potrebovať. Presne preto ich treba vedieť.
Popoludní padol spontánny nápad. Vybrali sme sa hore potokom k vodopádu, v plavkách a kroksoch. Skočil som pod prúd ako prvý. Voda mi padala rovno na krk. Cítil som úplný pokoj, akoby padala presne tam, kde bola najviac potrebná. Lepšiu sprchu som si nemohol priať.
Večer nám dvaja chalani, čo učia jiu-jitsu, ukázali pár základných techník. Sám som na jiu-jitsu chodil pred viac než desiatimi rokmi. Pristúpil som k tomu ako úplný začiatočník — a presne to ma prekvapivo bavilo najviac. Potom prišli rozhovory o tom, kam sa každý z nás chce v živote posunúť.
Deň 3: Oko, čo Odin hodil do studne
Posledné ráno nám niekto pripomenul starý severský mýtus. Odin obetoval vlastné oko pri Mímirovej studni výmenou za múdrosť. Otázka, čo z toho vyplynula, bola jednoduchá a nepríjemná zároveň:
„Aké postoje si ty ochotný zahodiť, aby si sa mohol posunúť?“
Väčšinu tohto rána som mlčal a počúval. Odpoveď som si musel priznať sám. Odkladám veci. „Spravím to neskôr, keď sa budem cítiť lepšie.“ Presne kvôli tomuto postoju mešká aj tento článok o niekoľko týždňov. Dosť ironické, keď píšem o tom, že som sa tam mal naučiť niečo iné.
Čo si nesiem domov
Spoznal som chlapov, ktorých životy vyzerali veľmi inak než ten môj. Napriek tomu sme si za tri dni rozumeli viac než s ľuďmi, čo poznám roky. Rád sa tam vrátim.
Aké postoje si ty ochotný zahodiť, aby si sa mohol posunúť?
Ďakujem Petrovi Podlesnému (@peterpodlesny) za priestor a Ľubomírovi Šmindákovi (@chef_from_thewoods) za jedlo, čo tomu všetkému dalo chuť.
