....jednak preto, lebo snaženie splniť ich, by v mojom prípade bolo zhmotnenou stratou času a tiež preto, lebo by ho nikto nečítal.
Keď som sa však ponoril do virtuálneho sveta plného žumpy, hovorím o profiloch niektorých bezvýznamných povaľačov, vydávajúcich sa za politikov, na sociálnych sieťach, zistil som, že si neodpustili diagnostiku zdravotného stavu našej spoločnosti za rok 2024 s výhľadom na rok 2025. Z úrovne tejto diagnostiky som usúdil, že sa štúdiu medecíny venovali prostredníctvom seriálu Dr. Housa a atestáciu si robili citáciami z Ordinácie z ružovej záhrady.
Neviem či reagovať na tieto výplody je dobre, alebo zle, pretože nie som si istý, či vás baví donekonečna čítať o ľuďoch, ktorí ak chcú peniaze, nemusia na rozdiel od vás pracovať, ale zdvojnásobia si platy sami. Chvíľu som teda hovoril sám so sebou a viedol som bitku so svojim druhým ja, ktoré hovorilo – píš, napriek tomu že môjmu prvému ja sa chcelo pramálo. Keď som si však uvedomil, komu a čomu vlastne slúžili títo uvedomelí súdruhovia 21. storočia , koľko zla v minulom roku spôsobili, koľko škôd napáchali a koľko slušných ľudí pripravili o zamestnanie, len preto že to boli odborníci a boli by videli do ich kšeftov, bolo rozhodnuté. Pisálek sadaj za počítač, všetky úľavy sa ti rušia, pretože ležaním na gauči ešte nikto svojich čitateľov nepotešil, ani nenasral.
Prvému sa budeme chvíľu venovať zbojníckemu kapitánovi Robertovi Ficovi IV. , ktorý neváhal vydať napospas posledné percento svojej dôstojnosti tým, že natočil v tielku video ako robí kliky, pričom v porovnaní s jeho rachitickým telom nás desí svojim svalovým rozvojom aj Justin Bieber. Fico si asi myslel, že natáča nejaký kasový trhák ako Star Wars, alebo tak podobne. Robert Fico je zo súhvezdia Dukátova a keďže nemôže dovoliť na rozdiel od Tarabu a Šutaj Eštoka natočiť video, ako na svojho taťuľda pri návrate domov čakajú deťúrence s rozžiarenými očami nad rozostavenou hrou Človeče nehnevaj sa a po zaspievaní pesničky Prší, Prší spoločne tráviaci večer ukončia recitáciou poézie, prirodzene slovenského autora ( napríklad Oskara Rózsu ), vsadil na auru tajomna a nedostupnosti. Bez toho aby sa tento uzlík nervov poradil kam by mal a kam by nemal chodiť, sám na tajňáša sa rozhodol spríjemniť si jedno popoludnie s vrahom Putinom, s ktorým išiel rokovať o ukrajinskej rúre a celosvetovom mieri. Samozrejme bezprecedentne zlyhal, ale namiesto toho aby sa od hanby schúlil do klbka a poplakal si nad oprávneným posmechom civilizovaného sveta, odtrajdal sa do jedného z najdrahších hotelov vo Vietname. Dodnes nevieme, aký že to špinavý kšeft s krvavým cárom urobil. Ak si niekto myslí, že ho pobyt v ultradrahom hoteli vo Vietname ho musel finančne zruinovať, myslím si že to nie je úplne pravda, pretože netreba zabúdať, že tento heterosexuálny pán na prahu rannej staroby, ktorý Petra Pellegríniho označil za obyčajného buzeranta, bol spoločne s Robertom Kaliňákom spoločníkom v cestovnej kancelárii, ktorej predmetom činnosti bola preprava Vietnamcov z Nemecka do vlasti. Ale keďže naša ochota trpieť jeho sprosté nápady neklesá, o chvíľu sa undergroundovo ponoríme do minulosti – do 70. tych rokov minulého storočia a prenesieme sa o niekoľko tisíc kilometrov na východ, do krajiny kde zdochol pes.
A čo Taraba a Šutaj Eštok ? Experti na všetko, všetko vedia, všade boli dvakrát, nič ich nemôže prekvapiť, neprijímajú žiadnu kritiku, pretože sú najlepší. V skutočnosti títo mudrci iba viac či menej úspešne maskujú svoju hlúposť, napriek tomu že ich máte skoro on-line na displeji svojho telefónu. Vedomosti z oblasti životného prostredia a vnútra sú nulové, bolo by prospešnejšie nechať sa poučiť, popočúvať rady odborníkov, ktorých bolo v minulosti relatívne dosť, avšak buď sú z práce vyhodení, alebo sú v domácom väzení ako čurillovci. Jeden nácek, druhý bezobsažný oportunista s čurbesom na hlave. To, že sa rúcajú národné parky, že sa občanom nedostáva uniformovaného personálu, nepovažujú za problém, problémom je to, že ani po štrnástich mesiacoch intenzívneho ministrovania si neomočili svoje papule v riadnych peniazoch. Na politiku sa dali preto, aby nemuseli poctivo šetriť na každý ďalší krám do bytu, aby nemuseli cestovať každé ráno preplneným autobusom MHD do najbližšej automobilky, aby nemuseli pracovať tvrdo, pravidelne, do zblbnutia , ale aby si svoj príjem a rôzne iné benefity a úľavy určovali sami. Obaja a nielen oni sú presvedčení, že sú takými dobrými hercami, pred nami divákmi, že aj rola inštalatéra by ich vyniesla až k Oskarovi, teda k Ficovi, ktorý im dal pečiatku nato, že práve v politike sa prežíva zlatá éra.
Kto ale stvoril týchto a ďalších politických vagabundov ? Ten kto ich vrhol do virtuálneho prostredia, kde sa poctivá práca nenosí, klamať a tárať je mainstreamom a ten, kto sa niečomu naozaj venuje, tvrdo na sebe pracuje je nejaký divný. Úspech v tomto prostredí sa nepočíta na množstvo odvedenej práce, výsledok sa počíta na niekoľko kliknutí myšou. Našli sme tam samých seba ? Áno, tieto politické obludy sme vytvorili my, ktorí nebojujeme proti tejto chorobe, ktorá nás pomaly zabíja tým, že svojimi páčikmi, srdiečkami a smajlíkmi a následne hlasmi vo voľbách ňou zamorujeme celé Slovensko.
Ako sa vlastne volá tá smrteľná choroba ? Volá sa populizmus. Populisti nás úspešne dokážu osloviť prostredníctvom mémov, ktoré sú úderné a niekedy kombinované s výstižnými vizuálmi. Že takto fungujú satirické stránky ? Takto dnes funguje politika. Fico, Blaha, Trump vyslovia nejakú vetu, ktorá síce nemá nič spoločné s pravdou, ale je zvučná, dá sa opakovať do nekonečna, zdieľať, šíriť po sociálnych sieťach. Takto sa dnes dajú vyhrať voľby a to nielen na Slovensku. Dá sa proti tejto pliage vôbec bojovať ? No nie je jednoduché v dnešnej dobe mať pozitívne nadšenie, ale správna odpoveď je áno. Robiť normálnu , pravdivú politiku, ale podávať ju v memetickej podobe. Toto pravdivé posolstvo musí byť stručné, úderné, šíriteľné a zdielateľné.
Je to úloha nielen pre mladých, ale aj pre tých, ktorým sa väčšina vlasov presťahovala z hlavy do nosa a uší, pretože je najvyšší čas. Vo voľbách do EP uspeli protisystémové strany, ktoré vytvorili čo do počtu tretiu najväčšiu frakciu, v Nemecku padla vláda, vo Francúzsku padla vláda, holandská má problém dlhodobejšie prežiť, v Rakúsku ju nie a nie zostaviť. V USA vyhral prezidentské voľby oranžový mužíček, navzdory jeho osobnosti, bagáži ktorú za sebou ťahá, navzdory žalobám a to heslom – Amerika na prvom mieste. Viete si predstaviť údernejšie heslo pre amíka ? Aj Fico vsadil na tento moderný trend – na emočnú , ale bezobsažnú diskusiu. Pri tých svojich emočných výkrikoch o suverénnej politike päťmiliónového národa si ale zabudol uvedomiť, kde končí hranica keď je ešte politik politikom a kde už začína byť len smiešnym egofeťákom.
Fico, Taraba, či Šutaj Eštok sa už nezmenia, Fico si nikdy nedokáže uvedomiť, že úcta okolia sa nedá naklikať myšou, ani strčením sa do rektálneho otvoru krvavého cára a on vlastne ani našu úctu nepotrebuje, potrebuje v lepšom prípade náš volebný hlas, v tom horšom nás potrebuje ako protihodnotu, ktorú ponúkne šialenému vrahovi za svoju slobodu. Taraba a Šutaj Eštok presvedčili sami seba, že ministerstvá ktoré vedú, sú ich vlastníctvom a teda majú morálne právo obkecať odborné nároky kladené na ich funkcie a stvárať tam akékoľvek nezákonnosti.
Ja by som ale chcel strhnúť vašu pozornosť niekde inde, k štátom ktorým sa ich sen žiť slobodne nevzďaľuje. Fínsko je svetový líder v boji proti dezinformáciám, Fínsko a Švédsko patria medzi lídrov v mediálnej gramotnosti, oba národy dokážu rozlišovať medzi kvalitnými médiami a tými druhými, vedia ako nenaletieť nezmyslom , vo Fínsku sa tejto hrozbe venujú deťom už od škôlky. Zdárne ich nasledujú pobaltské krajiny. Pre nás sa skutočný boj začína až teraz, ale nie nadávaním pri pive s rovestníkmi, ktorý z politikov nás práve serie najviac a ktorý môže za to, že z nás kvapká žlč, ale tvrdou prácou na sebe, aby sme boli čím skôr ako Fíni a Švédi a nielen v hokeji.
