jednak ako veľký fanúšik humorných chvíľok aj tlačovku Roberta Fica, Matúša Šutaj Eštoka a Andreja Danka k odvolávaniu Šutaj Eštoka z funkcie ministra vnútra. Takže tu je pár postrehov.
Pri rozhovore Braňa Závodského s policajtom OO PZ Topoľčany Štefanom Birmonom som zažil pocit návratu cca o päť rokov späť, vzhľadom k tomu, že niektoré tvrdenia tohto policajta sedeli na mňa ako prdel na hrniec. Nerád píšem o sebe, pretože je mi jasné, že keď píšete o sebe, ste vždy a bez výnimky za blbca, avšak v minimálnom rozsahu pre rozšírenie kontextu je krátke vysvetlenie nevyhnutné. Svoje prvé blogy som začal písať “za mojich mladých čias, teda už po päťdesiatke“ koncom roku 2019 a keďže som bol v tej dobe policajtom, neboli o politike, ale výhradne o polícii. Myslím, že môj prvý blog som napísal v zlostnom amoku, keď som si prečítal správu Útvaru hodnoty za peniaze MF SR, že policajtov je príliš veľa, ich stavy je potrebné redukovať a ja som si nebol istý, či blázon som ja, alebo úradníci, ktorí túto správu vypracovali. Napriek tomu, že nie som odborníkom na reformy a písanie mi išlo nižším tempom než prechádzka v kúpeľoch, písal som články o nevyhnutnosti rozsiahlej reformy polície, ktorej by však mal prechádzať hĺbkový audit po každej stránke. Keďže každá reforma je zmena ,zmena je z princípu neistota, preto je nepopulárna a funkcionári sú až pudovo proti, semienko antagonizmu medzi mnou a policajnými funkcionármi celého Slovenska bolo zasiate a stal som sa pre nich niečím medzi rakovinou a brušným týfusom, pretože moje prvé blogy mali čítanosť aj niekoľko desiatok tisíc zvedavcov. Po parlamentných voľbách v roku 2020 sa jedno moje oko smialo a jedno plakalo. Keďže som dodnes presvedčený, že reforma polície z technického hľadiska nie je problém, v zásade je jasné čo treba urobiť, že reformy sú viac politickým problémom, naivne som si myslel jej už nebude stáť nič v ceste. Podcenil som však niekoľko faktorov – funkcionári nie sú proti reformám len pudovo, ale aj historicky, reformu nemal kto politicky pretlačiť a zaštítiť, pretože ministrom vnútra bol Roman Mikulec, teda ministerstvo bolo bez ministra ( o čom sa mal neskôr presvedčiť budúci policajný prezident Štefan Hamran ) a je tu ešte jedna, ten najsmutnejší variant, že Matovič nebol tak dostatočne osobnostne vybavený, aby sa nepokúsil políciu zneužiť v politickom boji, šermoval vyhrážkami na adresu vtedy opozičných politikov, čo polícii a hlavne statočným policajtom NAKA neskutočne poškodilo a ťahá sa to s nimi dodnes. Už som ďalej nevládal čakať na politický zázrak, teda na skutočnú reformu polície a tak som od roku 2021 v civile. Keď sa stal policajným prezidentom Štefan Hamran, ja som bol už v civile a keďže tento policajný funkcionár nemal pochopenie pre páchateľov trestnej činnosti bielych golierov, začali sa trestne stíhať politicky a ekonomicky vplyvné osoby, až si Fico musel myslieť, že tým vyšetrovateľom z NAKA musí jebať. Za neviditeľného ministra ale seriózna reforma polície nepripadala do úvahy, dokonca keď začal Fico hulvátsky útočiť na vyšetrovateľov NAKA a prokurátorov ÚŠP, začal som sa v tom trochu strácať, čo mi spôsobilo nemalé ťažkosti v rozlišovaní jednotlivých rolí, keďže vyšetrovateľov na tlačovkách musel brániť policajný prezident Štefan Hamran, keďže Roman Mikulec sa hodil skôr na úlohu pacienta v kóme.
Vráťme sa však k policajtovi Štefanovi Birmonovi, pretože napriek tomu, že jeho slovník nehýri všetkými farbami pestrosti, nešermuje cudzími slovami, ani sa netvári že vylieči všetky boľačky polície jednou elektródou pripnutou k uchu a druhou zapichnutou v análnom otvore, ale veľmi presne pomenuje jej najakútnejšie problémy, ku ktorým pritiahne takú pozornosť, že mi neostáva nič iné, len uznanlivo pokývať hlavou a vyzvať čo najviac policajtov, aby ho nasledovali. Vďaka za takých policajtov, verím že podobné pocity ako teraz prežíva on, bude koniec koncov prežívať tisíce policajtov, stačí vo svojom voľnom čase vstať z gauča, alebo od počítača, ja som to nedokázal.
Čo sa týka tlačovky Fica, Danka a Šutaj Eštoka, to že národ ich zvolil, národ ich platí a s tým, že si Andrej Danko občas ťukne domácej, načo doplatí nejaký blbo stojaci semafor, nemusíme súhlasiť, ale to je asi tak všetko. Dnes vás nebudem zaťažovať týmito zázrakmi slovenskej politiky, pretože je úplne zbytočné zaoberať sa obsahom toho čo vypotia. Úsmev na tvári nám dokáže vyčariť len Robert Fico, ktorý keď zbadá kameru, prepína do role riadne pohoršeného, to má nacvičené skutočne vynikajúco, zahrať túto partitúru s tým, že zamáva aj ručičkami mu ide stále dobre, tak na 20% podporu.
Vypočujte si prosím jednak rozhovor Braňa Závodského s policajtom Štefanom Birmonom a tlačovku týchto troch politických loptošov a zistíte, kto potrebuje pochopenie a podporu a pre koho platí - zdravý jedinec je len zle vyšetrený pacient.
