.....ako budúcej možnej gubernie Moskvy, alebo napriek všetkému zostať ?
Keďže jednak zástancom druhej možnosti som zostal sám, jednak musím uznať, že argumenty mojich oponentov boli nanajvýš rozumné, dostal som solídny náklad. Zatrúbil som teda na ústup s rozhodnutím, že na druhý deň, teda dnes napíšem na túto tému samostatný blog s úplne prízemným úmyslom – ukázať všetkým, ktorí majú opačný názor, že pravdu mám ja. Za svoju nespornú, super výhodu som považoval tisíce osobností, ktoré sa rozhodli zostať a neodišli, nech to dopadne akokoľvek.
Čím viac som si článok v hlave skladal, tým viac som si uvedomoval, že nie som žiadny Matúš Kostolný, Peter Bárdy, Štefan Hríb, Marína Gálisová, Marek Vagovič, Martin Hanus, či Arpád Soltész a mnoho, mnoho iných novinárov a k tejto téme by sa mali vyjadriť iní, ktorí disponujú aj inými kvalitami ako ja – snahou a sarkazmom. Ponúkam vám teda časť článku redakcie . týždňa, ktorý je mojím parťákom už dvadsať rokov. Tento článok vyšiel v poslednom dvojčísle pod názvom - Nerezignujúci ľudia, vybratý výsek vám ponúkam od slova, do slova, ja by som to takto napísať nedokázal.
„Podľa .týždňa ale rezignácia či odchod nie sú ani nevyhnutné, ani rozumné. Slobodná voľba miesta, kde chceme študovať, či žiť je, samozrejme právom každého človeka a ako ovocie Novembra 89 ich považujeme za nedotknuteľné. Ale ovocím toho istého Novembra 89 je aj zodpovednosť za správu vecí verejných, za republiku, za spoločný domov. Ceste len za svojim osobným šťastím čosi novembrové chýba ( toto je podľa sarkastického pisálka ťažisková myšlienka celého textu ). Ľudia na Slovensku nielen ostávajú, ale svojimi rozhodnutiami a činmi ho naďalej kultivujú a to napriek dominujúcemu nevkusu a hrubosti, sú tým najcennejším, čo táto krajina dnes má. Nemáme politickú elitu schopnú potrebných reforiem, nemáme majiteľov masových televízií, schopných vzdoru a nemáme historickú pamäť, ktorá by nás chránila pred neslobodnou minulosťou. Ale máme tisíce, desaťtisíce, státisíce ľudí po celej krajine, ktorí na November 89 nezabudli, starajú sa o svoje štvrte, komunity, robia európsku vedu, chránia múzeá a galérie, diskutujú po kultúrnych domoch a kaviarňach o spojenectve v NATO a EÚ, tvoria sebavedomú kultúru, predplácajú si slobodné médiá, presviedčajú svojich starkých, chodia na námestia vyjadriť svoju nespokojnosť – a nemajú strach. Títo všetci, od ľudí z Citadely v Rimavskej Sobote, cez žilinskú synagógu, košické, prešovské či bystrické centrá slobody a kultúry až po odvážne bratislavské redakcie sú Slovensko, ktoré nerezignovalo. Je teraz v menšine – a o to silnejšie “.
PS: So Štefanom Hríbom a Martinom Mojžišom si dovolím úplne nesúhlasiť v dvoch veciach. S tým, že nemáme politickú elitu, podľa mňa sa práve úspešne rodí a s tým, že Slovensko, ktoré nerezignovalo je v menšine, možno to platilo pre včerajšok, pre zajtrajšok to iste platiť nebude.
