...a kalendár z konca sedemdesiatych rokov minulého storočia, pamätám si, ako by to bolo včera.
Vtedy som sa pokúsil ako 14. ročný a 48 kilový harant, žiak ôsmeho ročníka základky, ktorý zo srdca nenávidel prvomájové pochody a občiansku náuku, raz večer na sovietskom tranzistore nájsť aspoň jednu z rozhlasových staníc Hlas Ameriky, alebo Slobodná Európa. Našiel som ich obe a vtedy som po prvý krát pocítil nahrnutú krv aj niekde inde, ako v pubertálnom prirodzení – v mozgu. Opakovalo sa to pravidelne každý večer a bola to zlatá éra môjho detského “disentu“. Na druhý deň v škole, neskôr na gymnáziu som mal dojem, že všetci sa na mňa pozerajú. Pravda však bola taká…..., že nie, nikto sa na mňa nepozeral a všetci ma mali u riti, tak isto, ako dnes majú u riti Pellegríniho. Problém bol v tom, že môj mozog mi tvrdil opak. A môj prvý pokus vysvetliť spolužiakovi v druhom ročníku miestneho gymnázia, že komunisti sú ko..ti, dopadol ako úsmevné fiasko. Táto myšlienka pre spolužiaka, ktorého som vtedy oslovil bola rovnako desivá, ako predstava, že by mu babička omylom poslala svoje prasačiny, určené pre deda v nemocnici a triedny profesor, nebodaj riaditeľ by sa to dozvedeli.
Keďže ja som už ale poloverejne nazýval socializmus moderným hororom s príchuťou kôprovej omáčky, čím som musel niektorých komunistických učiteľov pekne srať, systém mi dal možnosť zmeniť svoje názory a na dva roky zoceliť sa ako závozník na lesnom kolesovom traktore ( LKT ). Bola to ťažká práca, ale to zocelenie a zmena názorov úplne nevyšli. Keďže sa jednalo o polovicu osemdesiatych rokov, členstvo v KSČ bolo úplne prirodzené, na každej lesnej správe bol nejaký hlavný komunista a ostatní menší komunistíci boli postavení do úloh podržtašiek ( podoba s Pellem vôbec nie je náhodná ) a jeho obdivujúcich trúb. Aby ma nikto nemohol podceňovať, ponuku vstupu do strany som dostal aj ja a pamätám si, ako som tomu pánovi navrhol, nech ma v maštali pre kone roztočí ako čert Káču a som tam ochotný vstúpiť do akéhokoľvek hovna, ale do strany nie. Z môjho pohľadu bolo konské hovno prijateľnejšie, ako vstup medzi komunistov.
Na komunistických lžiach bola postavená celá existencia vtedajšieho systému, pripomínam to preto, lebo po strihu 40. rokov sa porovnaniu s dnešnou dobou nevyhneme.
Napriek tomu, že som nijako nezapadal do predstavy člena národa ako folklórneho súboru po šichte vo fabrike, ktorú vytvoril socializmus, na VŠLD vo Zvolene ma na tretí krát predsa len vzali, čo som si veľmi vážil ( a to bez akejkoľvek irónie ) a tak som aj k štúdiu pristupoval.
Čo bolo ale najdôležitejšie, strach z komunistov sa v druhej polovici osemdesiatych rokov začal rozpúšťať . Nežná revolúcia ma zastihla vo štvrtom ročníku a moja zlatá éra disentu sa skončila, to som ešte nevedel, že neradostne.
Nebol som pripravený na mnoho vecí, ktoré nasledovali. Nebol som pripravený na Mečiarov lifestyle pri privatizácii, z ktorej sa sypali zlaťáky aj mnohým tým, čo stáli v novembri 89 na námestí vo Zvolene vedľa mňa v ošúchanej rifľovej bunde. Nebol som pripravený na to, že niektorí, mojich očiach poctiví kresťania zadefinovali ako otca národa rímskokatolíckeho kňaza Andreja Hlinku a Slovensko ako výlučne biele a katolícke, nebol som pripravený na to, že skutočné vlastenectvo sa stalo slúžkou tupému nacionalizmu, že sa niektorí Slováci sa pri vatrách zvrchovanosti budú hriať ešte aj v júli. Bol som taký sklamaný z toho, že prijatie na vysoké školy a zamestnanie v štátnom sektore, alebo na emenvé sa vybavovalo ďalej nielen za peniaze, nielen za demižóny, klobásky a poľovačky, ale dokonca aj za sex a ja som si v tých sklamaniach neuvedomil, že spravovanie štátu prebrali postavičky z biznisu prostredníctvom lídrov, umne narábajúcimi so sociálnou demagógiou a nacionalizmom, zmiešaným s ľudovým katolicizmom. Proste hodnotovo vyprázdnení pragmatici.
To, začo sme v novembri 89 bojovali na námestiach za slobodu, za ľudské práva, bolo označené len ako zábava ľudskoprávnych svätuškárov a liberálna demokracia sa stala len pekne znejúcim sloganom, pre tých, ktorí majú čas vymýšľať taľafatky, veď homosexualita a porno prišli so skazeným liberalizmom. Klesli sme dokonca tak nízko, že dnes ospravedlňujeme vraždenie Ukrajincov Putinovou denacifikáciou Ukrajiny a Taraba nás zajtra začne presviedčať, že Hitler zbavením sa škodcov riešil vlastne sociálnu otázku v Nemecku.
Do temných útrob komunistického experimentu nás vracia zlo, menom Robert Fico. Čo vlastne tento zloduch, zhypnotizovaný pohľadom do očí vraha, ktorý sa hrá na európskeho politika a veľkého politického hráča, ktorý nám robí kade chodí len obrovskú hanbu, pod záštitou krvavého cára na Slovensku buduje ? Iliberálnu demokraciu, neúplnú demokraciu, hybridný režim, autoritársky režim ? Neviem, v každom prípade to bude defektná demokracia. Fico nakupuje svoj politický personál zásadne v politickom second-hande. Patrí medzi nich Šutaj Eštok, jemu snáď gejzír primitívnych lží na sociálnych sieťach môžeme prepáčiť, on má právo na hlúposť a nastrelenú ofinu, neprepáčime mu však likvidáciu čurillovcov, NAKA, aj keď porozumieť akémukoľvek zákonu, musí byť pre neho ťažšie, ako rozlúštiť hieroglify. To Tomáš Taraba dávkuje kombo z klamstiev, občasných neprávd spôsobených neznalosťou a stopovým množstvom nie celkom vhodne zvolenej pravdy oveľa sofistikovanejšie ako Matúško. Mohol by som menovať ďalšie hyperaktívne gorily, nad všetkými však stojí ako rekvizita z Transformers – Robert Fico.
Skrátka, to že terajšia koalícia Smer I, Smer II, a … prepáčte pri treťom koaličnom partnerovi som narazil na hranice slovenského jazyka, škodia Slovensku, to musí vidiel jednoducho každý, aj ten, kto pre prežívanie osobného šťastia potrebuje niekoho nenávidieť, pretože aj nenávidieť sa dá jednak sýty a vhodne oblečený vo vlastnom byte a hladný, otrhaný, pod mostom. Áno nepopieram, život je sebecká štreka , určitá miera sebectva prirodzene sprevádza každého z nás, každý z nás sa stará primárne o svoju rodinu, o svoje blaho a potom o až zaujíma blaho ostatných. Ale práve pre naše blaho a pre blaho našich rodín, našich detí by sme nemali voliť tých, ktorí nám už niekoľkokrát rozkradli naše spoločné peniaze, veď na jednej strane snažiť sa postarať o vlastnú rodinu a na druhej strane nechať sa okrádať a vtiahnuť do ruskej priepasti, ide proti ľudskej povahe. Alebo v prípade Roberta Fica hodinky za 25 tisíc euro, bývanie za 500 tisíc euro a dovolenka s cicou v izbe za 16 tisíc euro na noc a tak podobne ( slovné spojenie – a tak podobne som neuviedol náhodou, pretože som presvedčený, že 95 % pravdy o majetkoch sociálnych demokratov nevieme nič ) je akceptovateľným politickým lénom ?
Naša generácia zlenivela, časom všetci zlenivejú, to je normálne a ťažíme z toho čo sme sa naučili za mlada, ale niečo ešte musíme stihnúť. Prikovali sme ( áno my ) naše deti, či vnúčatá k počítačom, streamovacím platformám, asociálnym sieťam a vôbec nebude ľahké strhnúť ich pozornosť správnym smerom- - k uvažovaniu v zložitejších kategóriách, ako je sledovanie porna. Toto sme im dlžní, keď sme ich už odložili k počítačom, aby sme mali pokoj.
PS: Ako prežívala naša generácia roky stredoškolského a vysokoškolského života ? Priznajme si, ak sme len mohli s fľaškou v ruke, proste sme chlastali. Takí mladí ľudia ako Marek Janiga a Simon Omamník a ďalšie tisíce Marekov a Simonov nám pomáhajú vo viere, že skôr ako kohút ohlási blížiace sa ráno, dôjde na Slovensku k zmene z doby postprávnej tzv. Ficovsko - Žilinkovskej , na dobu právnu, slobodnú a demokratickú, bez akýchkoľvek predpôn a prívlastkov.
