......, pozostávajúcej z Huliaka a Kuffovcov, ktorá sa tvári akoby pôsobila v ekologickom Silicon Valley sa dotýka hviezd, tak sa mýli. Píšem o nich napriek tomu, že si uvedomujem, že ryjem v blate a pravda je taká, že títo ľudia, keďže ubližujú slovenskej prírode, tak mi smrdia aj na fotke.
Na druhej strane si uvedomujem to šťastie, že im Robert Fico nedal ako hračku ministerstvo zdravotníctva, pretože títo týpkovia by prepustili všetkých špičkových neurochirurgov a podujali sa vŕtať v gebuliach pacientov sami.
Ale nezmieril som sa s tým, že ak zlá macocha použila na šikanovanie Popolušky hrach a šošovicu, tak Robert Fico použil na šikanovanie slovenskej prírody Tarabu, Huliaka a Kuffovcov.
Jedno však musím uznať, kombináciou arogancie a ekologickej tuposti spopularizovali ministerstvo životného prostredia na najvyššiu možnú mieru. A práve v tejto kombinácii arogancie a absolútnej degradácie ekologického myslenia, spočíva ich jedinečnosť a priznajme si aj rozporuplnosť v očiach verejnosti. Keď si pozrieme videjká Tomáša Tarabu na facebooku o kôrovcom napadnutých smrekových porastoch, o medveďoch
o náletových drevinách, odbornú verejnosť zaráža, že mozog tohto ekoteroristu funguje presne opačne, akoby mal fungovať mozog ministra životného prostredia, avšak laická verejnosť solí lajky ako dôchodca eurá v lekárni.
Tomáš Taraba si vedie obzvlášť skvelo vo svete palcov, srdiečok a zhliadnutí, keď nám oznamuje, že práve sa dotrajdal z Bruselu a vybavil pre slovenské životné prostredie obrovské milióny eur a nemôže chýbať zaručená informácia, že je to len jeho a jeho zásluha a za Budaja by sme nedostali nič. Ak sa snažím dopátrať akú má vlastne na tých peniazoch zásluhu, nenájdem nič vážnejšieho ako to, že zdvihol ruku pri hlasovaní, ktorému zrejme ani nerozumel. Ďalej o jeho zásluhách som sa nedozvedel lautr nič. Do mozgových závitov svojich fans už ale naservíroval, ako skvelo, vlastenecky a proslovensky si v tom Bruseli počínal. Ak aj pristane v komentároch nesúhlas ľudí, ktorí túto lož prehliadli, zostane už bez požadovaného efektu.
Sociálne siete spôsobili, že ak je niekto debil, predtým to vedelo len jeho okolie, teraz to vie polovica republiky, problém je však v tom, že tá druhá polovica tohto debila vo voľbách volí.
Situácia však nie je tak veselá akoby sa zdala, pretože Tomáš Taraba je síce ekologický diletant, ale vôbec nie je debil. Pri jeho prodeveloperskom a prokšeftárskom snažení, keď každým svojim rozhodnutím, každým do zákonodarného zboru predloženým návrhom zákona škodí slovenskej prírode, v skutočnosti účinkujú Kuffovci a Huliak ako komparz, len o tom nevedia, pretože pre ich duševnú pohodu stačí zastreliť medveďa, alebo sa trajdať na štvorkolke bez povolenia národným parkom, čo im Taraba prirodzene dopraje.
Taraba si dobre uvedomuje, že čas ubieha rýchlo, hodiny tikajú a on musí, čo i na úkor národných parkov konať tak, aby mu prachy naskákali na kreditku rýchlejšie, než ich stihne utratiť za ďalšiu letenku okolo sveta v byznys triede Emirate Arlines. Taktiež mu je jasné, že je nevyhnutné dať malú domov aj Andrejovi Dankovi, aby tento mohol cez deň s nejakou novou srajdou, o dvadsať rokov mladšou jazdiť po piesočnatých dunách na buginách, váľať sa pri mori a večer shopovať a konzumovať vybraté pokrmy, prirodzene nie na slovenskej Šírave, ani na Liptovskej Mare, ale tam, kde chodia chlapi v sukniach.
Tak som sa trochu zasnil. Presne tak, ako to robí každý z nás, keď si predstavuje jackpot vo svojom vrecku. Ja som sa zasnil, že o životnom prostredí na Slovensku rozhodujú ľudia vzdelaní a milujúci slovenské lesy, tiesňavy, potoky, ktorí nechcú v národných parkoch stavať betónové opachy, predávať cukrovú vatu, kávu za päť eur, či rozširovať zjazdovky, teda nechcú na tomto našom jedinečnom bohatstve zarábať stále ďalšie a ďalšie zlatky a dukáty. No ale späť z ríše snov zase na zem. O slovenskej prírode v skutočnosti rozhodujú ľudia, ktorým je úplne jedno, či na slovenských lúkach bude rásť poniklec, plesnivec či hlaváčik jarný len tento, posledný rok, alebo ďalšie tisíce rokov. Ak im v devastácii prírody nezabránime, skôr či neskôr si nabijeme hubu, ako tvrdo a s akými následkami nám ukáže čas.
