„Evan, poď bežme preč” kričal akýsi neznámy mladý muž a ťahal ma za ruku aby som sa ako tak spamätal a zorientoval kam uťekať.„Som rád že žiješ”, povedal mladý muž rýchlym a nervóznym tónom v hlase. Vo chvíli ako som sa zodvihol zo zeme som pocítil neuveritelnú bolesť hlavy, ktorá bola sprevádzana závratmi a dezorientovaním v priestore.
V rýchlosti ako som utekal za mladým mužom som si začal uvedomovať čo sa to okolo mňa deje, o čo tu vlastne ide. Všade bolo cítiť zápach pušného prachu, vybuchnutých granátov, síry, ale najmä bolo cítiť všade zápach smrti. Áno, už je mi to jasné ocitol som sa v nejakom boji. Ale do pekla, o čo tu ide? Prečo si na nič nepamätám? Čo tu vlastne robím a kto je ten mladý muž ktorý sa ma snažil prebrať? Veľmi ťažko opísať koľko otázok mi prebiehalo mojou boľavou hlavou, bolo ich snáď stovky v jednej sekunde. Veď ani neviem pred kým utekáme. A zrazu to prišlo. Mladý muž na mňa kričí: „Evan, k zemi, rýchlo”! Skôr ako stihol dopovedať mi moje inštinkty povedali to isté a už som ležal na chrbte tvárou k oblohe a pozeral na tie čudné veci čo sa diali nad nami.
Kurva, veď nad nami letí nejaký robotický hmyz podobný pavúkovi skríženému s vážkou a bolo mi jasné že tá vec si s nami nechce dať pivo a rozprávať o životných problémoch, ale že má jediný ciel a to zničiť nás. Inštinktívne som zobral zbraň, ktorú som mal pripnutú na opasku, prepol som ju na granátomet a vpálil som do nej ranu. Hneď po zasiahnutí toho škodca som vedel že som spravil dobre a že tá zbraň je spravená proti takémuto niečomu.„Sakra, dobrá rana, vidím že si sa vrátil do reality človeče a zas si to ty”, zakričal na mňa mladý muž okamžite po zasiahnutí nepriateľa. Sám som nechápal ako som mohol tak pohotovo reagovať a že som vôbec vedel použiť takú zbraň ako som použil na zneškodnenie tej odpornej hávede.
Pribehol som k mladému mužovi. Bolo na ňom vidno že je inteligentý a má zmysel pre humor. „Počúvaj, ako sa voláš?”, opýtal som sa ho. Zjavne ho to prekvapilo, lebo na mňa dlhši čas pozeral s polootvorenými ustami. „Ja že ako sa volám? Si robíš srandu snáď, vidím že ťa neprešiel humor ani pri takýchto situáciach Evan”, odpovedal mi. A potom si uvedomil že nieje niečo so mnou vporiadku.Okamžite sa ma začal pýtať na rôzne otázky, ktoré mi boli zjavne cudzie. Nevedel som na ne odpovedať. A potom si to uvedomil.„ Sakra, vieš vôbec že sa voláš Evan?”,povedal mladý muž a ja mu na to celkom logicky:„sakra, keď mi tak stále hovoríš tak asi hej.” On sa na to znepokojene usmial. Obaja sme vedeli o čo ide bez toho aby sme o tom hovorili a to, že trpím výpadkom pamäte.
Nevedel som kto naozaj som, ale vedel som používať zbraň, vedel som si zaviazať šnúrky na topánkach, čo som práve pri premýšlaní robil, vedel som rozprávať a vedel som aj čítať, len som nevedel kto naozaj som a to ma znepokojovalo. Čo by spravil človek na mojom mieste? Opýtam sa mladého muža všetko čo mi príde na rozum, nech mi všetko vysvetlí. A tak som aj začal s bombardovaním otázok: „Hej, predstav si, že neviem ako sa voláš a kto si?” Mladík mi hneď odpovedal: „Poznáme sa odmalička, spolu sme vyrastali a riešili sme všetky problémy spoločne. Študovali sme na tej istej škole, v tej istej triede a v tej istej lavici.Spolu sme išli na najlepší bojový výcvik a spolu sme ho absolvovali ako aj všetko ostatné.” V tej chvíli som si uvedomil že predomňou stojí môj najlepší kamarát. Hneď za tým dodal: „Mimochodom, volám sa Martin”, uškrnul sa. Vedel som, že mu to bolo veľmi divné, že sa mi musel predstavovať.„ Ok kámo a teraz dočerta povedz čo sa tu robí a pekne odzačiatku,” povedal som nervózne.
„Takže veci sa majú takto”, začal rozprávať nervózne. „Píše sa rok 2011. Čína vyvolala vojnu proti západnému svetu, lebo trpela komplexom menejcennosti a zlej ekonomike. Začalo to odpálením jadrovej bomby, ktorá bola namierená na Severnú Ameriku. Čína hovorila že to bol omyl a že to bolo cvičenie, raketa mala vraj úplne iný cieľ. Mala padnúť niekde do Tichého oceánu, ale že vraj raketa dosiahla bod, kde už nebola ovládatelná na diaľku a tak omylom padla na Severnú Ameriku. Všetkým to bolo jasné o čo ide a tak sa začala tretia svetová vojna,” dopovedal Martin. Ja som s údivom pozeral a premýšlal. „Aha a čo som tu, čo je mojou úlohou?” Opýtal som sa nervózne čakajúc na normálnu odpoveď. „Ty? Tak ty si prešiel najlepším bojovým výcvikom. Si jeden z najlepších. Si poručík čaty z ktorej sme zostali len my dvaja, dvaja najlepší, všetkých ostatných už dostali tie kurvy. A poviem ti iba jedno, my to prežijeme až dokonca, ako sme sa predierali spoločne všetkými problémami.”
Ako som ho tak počúval a všetko do seba začalo ako tak zapadať, pocítil som že sa niečo udeje, akokeby mi v tej chvíli zapracoval šiesty zmysel. Martin začal rozprávať akurát o mojej rodine, ale ja som ho nedokázal vnímať, lebo som vedel že sa niečo stane. Skôr ako som stihol dať povel, “pozor k zemi”, už bolo neskoro. Počul som ako prevŕtala Martinovi guľka jeho vojenskú prilbu. Vedel som že Martinovi už nik nepomôže, videl som ho tam ležať a hlavou mi prešlo jediné. Prišiel som o jediného človeka, o ktorom aspoň niečo viem. A teraz som v tom úplne sám. Utekaj, uteč, hovoril mi vnútorny hlas. Tak sakra uteč ak chceš prežiť hovorilo moje podvedomie. V tom som začal utekať. Vedel som že to je moja jediná šanca ako prežiť. Utekal som ako šialený, však kto by tak neutekal keď mu ide o život. Zdialky som počul krik vrahov, ktorí zabili môjho najlepšieho kamaráta a vedel som že teraz idú po mne.Počul som svišťanie neúprosných guliek, ktoré ma míňali. Bol som si istý že ak zastavím, ak prestanem utekať, tak že sa zastaví aj môj život a budem na tom tak isto ako Martin. V priebehu toho ako som utekal smrti som okolie akosi začal rozpoznávať, zrejme sa mi pomaly začala vracať pamäť. Bol som si takmer istý že mám utekať za kopec, ktorý som mal pred nosom a že tam ma bude niekto čakať. Neviem či to v tej chvíli bolo iba vsugerovanie, ale keď som sa dostal za kopec, tak som zbadal vrtulník.
Utekal som k nemu ako som len vládal. Už z dialky som videl že sú to moji ludia, lebo na vrtulníku bola tá istá značka, akú som mal vyšitú na nohaviciach a na ramene. Ktovie či to nebola vlajka štátu, ale bolo mi to v tej chvíli jedno. Pilot ma z diaľky zrejme spozoroval, lebo ihneď zapol motor a začala sa točiť obrovská vrtula. Zdiaľky som kričal na pilota:„PADÁME ODTIALTO!” vrtulník začal stúpať a ja som na ňho vyskočil. Zatvoril som opancierované dvere. Pilot sa na mňa pozrel a povedal: „Ani nevieš aký som rád že ťa tu vidím Evan. Myslel som si že to nikto neprežil.” Dočerta, však to ani nikto neprežil,” a pred očami som mal mŕtvolu môjho najlepšieho kamaráta Martina. Pilot pochopil a hneď dodal: „úprimnú sústrasť..... za Martina”. Aj on musel vedieť aké bolo puto medzi mnou a Martinom. Chystal som sa sadnúť si k pilotovi, ale ako som sa postavil, tak som zacítil pálenie v boku. Až teraz som si uvedomil, že som nebol až tak rýchly a že si ma jedna guľka našla a štipla ma. Hovoril som si, to nič nieje... Začal som sa cítiť odrazu strašne. Hlava sa mi točila.Pilot si všimol že krvácam a zakričal cez ten hukot vrtule:„o chvíľu bude o teba postarané”. Pred mojími očami sa pomalinky objavovala čierna machula až som zamdlel.
Zobudil som sa. Prvé čo som spravil bolo to že som si prešiel rukou po rane a dúfal som že tam nič nebude. Dúfal som že to bol iba zlý sen,to všetko... Ale nahmatal som obväz, takže zlý sen pokračoval... Začal som hneď rozmýšlať nad tým čo som zažil. Robotický hmyz, spoznanie sa s najlepším kamarátom Martinom, o ktorého som aj onedlho na to prišiel, nad útekom pred nepriateľmi, ktorí ho zabili, nad vojnou, nad tým kto som až ma v tom prerušila nevolnosť spojená so zvracaním z toľkých faktov, ktoré sú pravdivé a ktoré som sa tak náhle dozvedel. Onedlho na to vošiel do miestnosti kde som ležal akýsi chlap na ktorom bolo vidno že je na dosť veľkej vojnovej pozícií. Bolo to vidno na jeho oblečení koľko tam mal zavesených tých somarín čo udeľujú vojakom za skutky ktoré preukázali vo vojne. Aj tak mám pocit že tie vyznamenania sú len o tom koľko ľudí zabil dotičný čo ich mal na sebe. Bez pozdravenia začal hneď rozprávať k veci. Typický človek, ktorý ma celý život niekoho pod sebou a už si neuvedomuje základy slušného správania. „Úprimnú sústrasť, Evan, veľmi ma to mrzí, ale dostal som pred chvíľou správu, že John Cathon zomrel pri boji v Taliansku”, dorozprával, dal si dole čiapku a pozeral do zeme. V tej chvíli som si pomyslel že ten chlap asi nevie, že mám amnéziu a tým pádom asi neviem kto je ten John. Tak som sa ho opýtal. On neveriacky na mňa pozrel a s údivom mi odpovedal:„Váš otec”. V tej chvíli som si povedal že by bolo lepšie nevedieť kto bol ten John. V jednej sekunde zistiť, že môj otec sa volá John a že zahynul je fakt nad ľudské chápanie. Povedal som mu nech mi niečo o ňom porozpráva. Začal o tom že to bol veľmi správny muž a vedel sa vždy správne rozhodnúť. A že mal post armádneho generála.
Ďalej rozprával: „ Evan je mi cťou ti povedať čo napísal v rozlúčkovom liste. Napísal, že ak k nemu nebude osud milý a zomrie počas vojny, tak prenecháva žezlo vodcu tebe. Evan, odteraz vedieš vojnu ty a veľmi záleži na tebe ako sa zachováš. Záleži na tebe, Evan, ako vojna dopadne!”
