S krátkym odstupom času musím uznať, že som si vybral dobre. Volgograd je mesto SYMBOL. Nielen mesto Hrdina, ale doslova symbol. A takmer všetko tam súvisí s druhou svetovou vojnou a Stalingradskou bitkou. Nebojte sa, nejdem Vám ju popisovať, kto má záujem, ten si údaje o nej vyhľadá sám.
Hádam najviac na mňa zapôsobila jedna ulica s obyčajným pamätníkom vcelku nezaujímavého tvaru, pri ktorom horel večný plameň na pamiatku tých, ktorí sa víťazstva v hore spomenutej bitke nedožili.
Čestnú stráž pri ohni totiž nedržali vojaci, ako to v podobných prípadoch býva, ale deti – žiaci základných škôl. Ako som sa dozvedel od dvoch kozákov, ktorí tam dávali pozor, aby sa tým deťom nič nestalo, stráž môžu držať len žiaci a žiačky najvyšších ročníkov 9.-11. triedy. Podmienkou je, že to musia byť žiaci s výborným prospechom a vzorným správaním. Školy sa pri strážení večného plameňa striedajú a ponuka ďaleko predstihuje dopyt. Pre žiakov je česť byť strážnym pri tomto pamätníku.
Napadlo ma hneď niekoľko vecí: „Takto sa vychovávajú víťazi, takto sa vychovávajú deti k láske a vlastenectvu k svojej krajine. Takto sa vychovávajú deti k hrdosti na svoju krajinu.“
Potom som sa trochu zahanbene spýtal sám seba: „Čo poviem mojim vnučkám? Na čo majú byť ony hrdé u nás doma na Slovensku?“
V tej chvíli som Rusom závidel...
