A platí to aj opačne: poznávacím znakom budúceho dobrého poslanca nie je to, že vie zručne používať skalpel, urobiť efektnú kľučku cez obrancu a dať gól alebo pekne spievať. Pokiaľ nepoznáte jeho názory na fungovanie spoločnosti, pokiaľ ide žiť z politiky, nie pre politiku (čiže neukázal, že sa vie živiť zmysluplnou prácou) a doteraz sa nijako verejne neangažoval, na jeho voľbu vo svojom záujme najlepšie rýchlo zabudnúť. Jeho voľba nebude dobrá pre krajinu, nebude dobrá pre nikoho.
Kandidátky politických strán sú ich výkladnými skriňami. #SIEŤ má silnú kandidátku – odborne aj ľudsky. Prečo som si teda trúfol postaviť sa do výkladu #SIETe s visačkou „Boj proti korupcii“ ja?
Keď človek dostane do vienka nejaký hendikep, dostane pridané inde. Výsledkom prítomnosti neplynulej reči v pre mňa stresových situáciách je hĺbavý introvert s nadpriemernými výsledkami v písomnom prejave. Prejavuje sa to napríklad víťazstvami nad konkurenciou jedného z populačne najsilnejších ročníkov tzv. Husákových detí vo všetkých prijímačkách na slovenské vysoké školy, ale nepodniknutím pokusu o nejakú zahraničnú.
Keď som si už v roku 2001 z bratislavských verejných knižníc nemal čo nové relevantné požičať, mal som pocit, že by som mohol začať písať ja. Testom pre mňa boli dve súťaže o najlepšiu študentskú esej – jednu vyhlásenú Transparency International Slovensko (TIS) som vyhral, v druhej od Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) bol lepší iba môj neskorší šéf v TIS Gabriel Šípoš. Tak som po krátkom študijnom pobyte v Bruseli a dokončení diplomovky o participácii v obecnej samospráve začal písať – najmä pre Domino fórum a SME. Komentáre, glosy, publicistické texty. Nikdy nie toppolitiku, na to je vždy ľudí, čo si o sebe myslia, že sú experti, dosť. Ale skôr samospráva, korupcia, regionálna politika a európska integrácia. Spočiatku veľmi často, aj dva texty za týždeň, potom neskôr menej, nakoniec len príležitostne. Neživilo ma to, ale bavilo ma premýšľať o krajine, lichotilo mi uznanie od prvej ligy slovenskej publicistiky – od ľudí ako Martin Šimečka, Štefan Hríb, Ján Štrasser, Eva Čobejová alebo od vtedajšieho novinárskeho eléva Martina Hanusa. A za honoráre za písanie som si kupoval knihy.
O Slovensku veľa rozmýšľam, moje názory nie sú tajomstvo. Vyštudovaná história ma naučila vidieť ho v širších časových aj priestorových súvislostiach. Absolvované politické vedy zasa rozmýšľať o ňom štruktúrovane a v kategóriách konkrétnych opatrení na tvorbu verejnej politiky. Najmä v oblasti boja proti korupcii, čomu sa roky odborne venujem.
