súvisiacich s letnými požiarmi v Grécku boli vo výhode práve tí turisti, ktorí tieto názvy poznali v neskomolenej podobe a mali ich takto zautomatizované.
Keď grécki záchranári cez amplióny vyvolávajú miesta, kam ich vozidlo či loď smeruje, samozrejme nebudú ich vyslovovať vo všetkých variantoch všetkých jazykov všetkých krajín, z ktorých sú tam turisti, ale po grécky. Po novogrécky. A ten, kto takéto novogrécke znenie ľahko zachytí, má oveľa lepšiu výhodu než ten, kto sa v tom nevyzná. Ak napríklad čakáte na „Héraklión“, ťažko sa zorientujete pri počutí / iráklio /. Pretože to mesto sa naozaj volá Iráklio. „Héraklión“ sa nikdy nevolalo, a „Hérakleion“ je iba hypotetická staroveká výslovnosť, ktorá ale nikdy neexistovala, pretože toto meno mu dali až Rimania dávno po gréckej klasickej dobe...
Prax používania gréckych mien a názvov je u nás žalostná. Pre klasickú gréčtinu sme mali dokonale, desaťročiami klasických štúdií vypracovaný systém, ktorý vo svojich popularizačných publikáciách šíril blahej pamäti Vojtech Zamarovský. Po jeho smrti a po Revolúcii však jeho ďalšie vydania prešli rukami šlendriánskych babrákov, ktorí o gréčtine nevedeli nič, mnohé názvy upravili podľa skomolenej ľudovej výslovnosti, iné ponechali, alebo miešali tak aj tak, takže jeden názov sa v jednej knihe vyskytol v niekoľkých verziách. NIE. Ak chcete Zamarovského – jedine z klasických „socialistických“ vydaní, inak Vás to len zmätie!
Povedomie o modernej gréčtine (alebo „neo-elinikách“) je ešte žalostnejšie. Neoeliniká nie sú iným jazykom než klasická attická gréčtina. Skloňuje aj časuje sa podobne, aj keď mnohé slová zanikli, nahradené inými („víno“ bolo oinos, dnes je krasí ) ; mnohé slová zmenili význam (agorá znamenalo „trh“, dnes znamená aj „nákup“); mnohé slová čiastočne zmenili význam aj znenie (sloveso trōgō znamenalo „ohrýzam“, dnes sa vyslovuje tróo a znamená proste „jem“). Ale gramatická štruktúra sa zachovala – je to stále ten istý jazyk. Ohýbaný podobným systémom ako slovanské jazyky, má dokonca aj vokatív, ktorý v takej slovenčine už zanikol: kto sa volá Aléxandros, oslovíte ho „Aléxandre“, kto je Jánis (GIANNIS Γιάννησ), oslovíte ho „Jáni“. Takisto priateľa (fílos) oslovíte „fíle“ Koncovka -(o)s je LEN v 1. páde mužského rodu. Krásne to vidno na prídavných menách: „kalós – kalí – kaló“ = dobrý – dobrá – dobré. Preto „Dobrý deň“ je Kalí-méra (a nie Kalós-méra), pretože „méra“ (=deň) je ženského rodu. A ženské mená sa z veľkej časti končia buď na -a alebo -i. To „-a“ máme s gréčtinou spoločné od našich spoločných indoeurópskych predkov, napr. „i Thíra (klasicky hē Thērā)“. To „-i“ je zasa jeho špecifický vývoj v samotnej gréčtine - napr. „i Kríti (klasicky hē Krētē)“.
Koncovka stredného rodu je obvykle -o (čo máme tiež spoločné – u nás sa táto koncovka zachovala v tvaroch ako „jedno, samo, rado“). V klasickej gréčtine mala podobu -on (kalon = dobré/krásne). Vo vývoji však Gréci koncové -n vo veľkej väčšine slov a tvarov vynechávali, takže dnes sa takmer nikde nevyslovuje, aj keď sa občas píše – napr. v 4. páde mužského rodu: „o kalós fílos“ = (ten) dobrý priateľ, 4. pád sa píše (v prepise latinkou): ton kalón fílon = (toho) dobrého priateľa, ale to -n spôsobuje zoznelenie nasledujúcej spoluhlásky (/ to(n)-galó/ ) alebo pred f- zaniká ( /galó-fílo/ ), takže celé sa to číta /to(n)galó fílo/.
Koncovka stredného rodu -o(n) sa u nás často mýli s koncovkou -ōn, ktorá je mužského rodu a je odvodzovacou príponou. Napr. ten Parthenōn (novogrécky o Parthenónas) – z toho Parthenónu. Pri skloňovaní mien stredného rodu je však treba používať náš vzor „mesto“: to Iráklio – z toho Iráklia (nie „Hērakleiónu“!!!), to Náfplio apod. Platí to aj o prípone –(e)ion (klasicky: mūseion, Erechtheion, Ōdeion, Hēraion, Filippeion – novogrécky: musío, Eréchthio, Odhío, Iréo, Filipío): z musía, z Eréchthia, z Odhía... Starogrécke Pergamon bolo tiež stredného rodu (z toho Pergama). V novogréčtine však niektoré názvy zmenili rod alebo číslo, takže v novogréčtine má toto mesto pozmenenú koncovku - Pérghamos.
Takisto Athény (klasicky: Athēnai) sú v novogréčtine jednotného čísla: i Athína (dosl. „tá Athína“). Pýtate sa, ako odlíšia bohyňu Athénu od mesta Athény? – Nuž, prízvukom: mesto má prízvuk na „-í-“: i Athína, kým bohyňa má prízvuk na „-á“: i Athiná.
Preto je užitočné vnímať grécke názvy aj s ich prízvukmi. Grécké písmo prízvuk systematicky píše – znamienkom, ktoré vyzerá ako náš dĺžeň, takže ho jasne vidno (na rozdiel od ruštiny, nemčiny či angličtiny, kde často vôbec nevieme, kde je na danom slove prízvuk). V zápise novogréčtiny do latinky môžeme na označenie prízvuku kľudne použiť náš dĺžeň, a to z dvoch dôvodov:
1, V novogréčtine zanikla klasická grécka dĺžka samohlások. Klasické dlhé samohlásky ēta (Η, η - dlhé ē), ōmega (Ω, ω - dlhé ō) sa síce dnes stále píšu, ale vyslovujú sa krátko – ēta ako /i/, ōmega ako /o/. Takisto klasické dvojhlásky (ou, oi, ei, ai) sa vyslovujú splynute a krátko (u, i, i, e). Takže, na rozdiel od klasickej gréčtiny, v novogréčtine nepotrebujeme dĺžeň na označovanie dĺžok samohlások.
2, Prízvučná samohláska sa v neoelinikách veľmi často vyslovuje mierne predĺžene, takže sa v nej vlastne snúbi grécky prízvuk s naším dĺžňom.
Prízvuk je pohyblivý, tj. niektoré slová ho môžu mať na poslednej slabike, niektoré na predposlednej či predpredposlednej, a niekedy sa prízvuk aj pri skloňovaní toho istého slova môže premiestňovať. Napr. to Iráklio – druhý pád tu Iraklíu : u nás však môžeme v danom slove ponechávať prízvuk, aký má v prvom páde, tj. „z (toho) Iráklia“.
Mnohé názvy miest si však zachovali množné číslo: Delfy sú dodnes i Dhélfi (takže - v Delfách). Avšak množného čísla sú aj ďalšie, ktoré mylne vnímame ako jednotný ženský rod: Chaniá /chaňjá/ sú vlastne „tie Chaniá“ (ta Chaniá), nie je to ženský rod „tá Chaniá“ (čo by grécky bolo „i Chaniá“): v Chaniach, z Chanií. Takisto ta Méghara („tie Méghara“ – z tých Meghár, v tých Megharách). Ta Metéora "(tie) Metéora" - z tých Metéor, v tých Metéorách.
Na druhej strane, Thessaloníki nebola nikdy v množnom čísle! "Tie Thessaloniki/v Thessalonikách" je skomolenina, ktorá vznikla na základe chybného dojmu, že koncové -ki je podobné nášmu množnému číslu. V skutočnosti ale ide o novogrécky tvar klasického "hē Thessalonīkē". Je to teda TÁ Thessaloníki, v TEJ Thessaloníke!
Bolo by dobré tiež zachovávať písanie „th“ ako prepis gréckeho písmena thēta (Θ θ). Tu došlo u nás k zmene prostredia - kedysi táto hláska bola pre nás neznáma, preto sa TH nahradzovalo prostým T. Dnes ale všetci vedia po anglicky a z angličtiny túto hlásku poznajú, a preto ju môžeme kľudne znovuzaviesť kvôli presnej výslovnosti. (K tomu však sa treba ešte naučiť aj jeho znelý variant - DH (písmeno dhelta Δ δ), a takisto "znelé ch" - GH (písmeno ghamma Γ γ).
A na záver – k tomu nešťastnému mužskému –(o)s. Je to koncovka 1. pádu, ktorá však pri skloňovaní v iných pádoch nemá čo robiť. Takže nie „od Pétrosa“ – ale „od Pétra“. Nie „od Jánisa“, ale „od Jánia / Jániho“. Aristotelēs je dodnes platné grécke meno (v novogréčtine sa vyslovuje /aristotélis/ ) a nie je dôvod, aby sme skloňovali inak klasického athénskeho filozofa a inak moderného Gréka: obaja sú Aristotelovia. Prípadne – ak silou-mocou chceme zachovať to /-i-/ (klasické dlhé ē – písmeno ēta), tak moderného Aristotela môžeme skloňovať ako „Aristotelia / Aristoteliho“, ale nie „Aristotelisa“. Platí to aj o zemepisných názvoch na -os: Ródhos (klasicky: Rhodos) - z Rodhu, Kos - z Kou, Líndhos - z Líndhu, Zákinthos - zo Zákinthu (niektoré z nich sú síce v gréčtine ženského rodu, ale to tu nebudeme komplikovať...).
Ak by celý cestovný ruch pristúpil na tieto moderné tvary, moderný zápis (s tradičným skloňovaním), turisti by sa v Grécku oveľa ľahšie vyznali. Navyše aj ich cesta k vyskúšaniu si novogréčtiny by pre nich bola oveľa schodnejšia, pretože by medzi nimi nebola bariéra rôznych skomolení a nesprávnych či nesystémových verzií toho istého názvu. Samozrejme – na začiatku by som všetkým odporučil, aby si od školských lavíc oprášili optické vyznanie sa v gréckej alfabete...
Každopádne - As érthi i vrochí stin Eládha! - Nech príde do Grécka dážď...
