ako "vierozvestcovia", je historický omyl! Čo nám K+M priniesli skutočne nové a prínosné, bol spisovný jazyk.
Staroslovienčina bola síce pre nás cudzím nárečím - bol to kultúrny jazyk, ktorým sa hovorilo ďaleko na juhu - v Makedonii (samozrejme popri gréčtine) a jej centre Thessalonike, ale vtedajšie slovanské nárečia si vtedy ešte boli pomerne blízke, takže Moravania-Nitrania ("Slověne") staroslovienčinu prijímali ako dar z kultúrneho byzantského sveta.
Boli do nej síce preložené hlavne cirkevné texty, ale Methodios v nej spísal aj zákonník, a tak sa u nás začala rozvíjať literatúra v miestnom jazyku: staroslovienčinu si naši predkovia preukázateľne postupne prispôsobovali na svoje nárečie. Na základe primiešavania moravských západoslovanských prvkov do staroslovienčiny by bol mohol vzniknúť náš vlastný jedinečný jazyk a mohli sme mať jednu z prvých európskych literatúr v miestnom jazyku.
TOTO je hlavný prínos K+M. Bohužiaľ však dlho nevydržal, keďže Svätopluk, ktorému išlo skôr o výboje a expanziu než o kultúru, po Methodiovej smrti všetkých jeho hlavných učeníkov z Moravy vyhnal. Odniesli si starosloviensku kultúru, a možno dokonca aj telesné ostatky samotného biskupa Methodia: jeho predpokladané miesto večného odpočinku na boku kostola v Sadech pri Uherskom Hradišti je totiž prázdne...
Staroslovienčina sa tak stala kultúrnym cirkevným jazykom v Bulharsku a Kyjevskej Rusi, kam sa od nás Methodiovi učeníci uchýlili. Dodnes sa u orthodoxných Slovanov tento jazyk používa. Bulhari ho dokonca volajú "starobulharčina", keďže predstavuje základ ich kultúry. Staroslovienčina však ostala na úrovni liturgického jazyka a je zvláštne, že neexistuje ani jedno slovanské nárečie, ktoré by prekázateľne bolo priamym vývojovým výsledkom z thessalonickej slovienčiny. Tu ostáva otázka, či boli Methodios a Konstantinos vôbec "materčinári" (čiže native speakers), a či staroslovienčina nebola len do istej miery umelo vytvoreným konštruktom veľmi zdatného lingvistu - Gréka Konstantina...
Tak či onak - z národa, ktorý mohol mať jednu z prvých barbarských literatúr v Európe (po Íroch, Walešanoch a Nemcoch), sme sa stali národom, ktorý na svoj literárny jazyk musel potom čakať skoro celé tisícročie... Aj to by sa malo dneškom pripomínať.
