nie je medzi nami. Prvýkrát to bude Popoluška bez nej, ktorá každé tie Vianoce tu akosi s nami doposiaľ vžy bola...
Pri spomienke na Libušku Šafránkovú mi vyvstala myšlienka, kde sa vlastne Popoluška vzala, odkiaľ asi tá rozprávka prišla. A tak som si urobil malý literárny výskum po stopách tohto príbehu.
V titulkoch Troch oříškov môžeme čítať, že film bol vytvorený na námet rozprávky Boženy Němcovej. Takže tam treba začať.
Božena Němcová bola veľmi zaujímavá žena a jej život by vydal ešte na oveľa viac než na nedávny český seriál. Pre nás je inšpirujúca aj tým, že mala veľmi rada Slovensko, mala tu blízkych aj veľmi-blízkych priateľov, zbierala slovenské rozprávky, a v jej prózach sa vyskytujú aj Slováci a v priamej reči hovoria po slovensky, čo je novátorstvo ešte dlho potom v našich literatúrach nevídané. Libuška Šafránková, okrem toho, že hrala jej „Popelku“, hrala aj samotnú Boženu Němcovú v jednom zo spracovaní Babičky. Zaujímavé zaoblenie časovej rozklenutosti.
Němcovej rozprávku O Popelce nájdeme v druhom zväzku jej Národních Báchorek a Powěstí, ktorý prvýkrát vyšiel na jeseň 1845. Ak si ju chcete prečítať, je dostupná na internete v pôvodnej podobe:
Čítame tu príbeh dosť odlišný od toho, čo si – aspoň ja – s „Popoluškou“ všeobecne asociujem: Začína sa veľmi podobne ako rozprávka o perníkovej chalúpke (hyperslovensky: medovníkovom domčeku), ibaže deti, zavedené do lesov rodičmi kvôli chudobe, namiesto perníkovej chalúpky nájdu zámok s manželmi: manžela hodia deti do pece, babe zotnú hlavu, a potom začnú na zámku sestry samy žiť. Z Popelky, ktorá ich na tej ťažkej púti niekoľkokrát zachránila, si zasa urobia slúžku. Až tu sa dostávame na začiatok Troch oříškov: namiesto zámku je majer; namiesto zlatého kľúčika s tajnými podzemnými komnatami je extra šopa s Rozárkou; šaty sú v troch truhličkách – ŽIADNE ORIEŠKY! Máme tu ale bieleho koňa, ktorý Popelku trikrát odvezie do kniežacieho zámku v meste.
O príslovečnú črievičku príde tajomná krásavica tým, že deuterogonista príbehu – „princ“ alebo „kníže“ – dal na tretí večer natrieť schody kolomažou, v úsilí zabrániť, aby mu tanečnica znova unikla. Keď podľa črievičky potom hľadá jej majiteľku, Popelkine sestry si uťahujú nohy, ale nič nepomôže a pravá cnosť získava svoju odmenu. Rozkošatený Němcovej príbeh sa tu však ešte nekončí. Po svadbe si Popelka berie sestry k sebe. Trikrát zavedie svojho manžela do podzemia, kde sa nachádza nevýslovné bohatstvo. Keď na to prídu nepoučiteľné sestry, tiež si idú nabrať z pokladov, ale druhýkrát ich doškriabu mačky a bohatstvo sa zmení na „oblátkové“ kamene. Napokon sa však poslušne vrátia k sestre. Popelka dokonca vyhľadá svojich starých rodičov, ktorí ich kedysi kvôli hroznej chudobe zaviedli do hlbokých lesov, a prijme ich vo svojom zámku.
Ako tvorivo k látke Němcová pristupovala, jasne vidíme, keď si prečítame pôvodinu Popolušky, z ktorej čerpala – a to rozprávku bratov Grimmovcov v prvom zväzku Kinder- und Hausmärchen (Rozprávky pre deti a domov) z rokov 1812-15 (tiež dostupné: http://www.zeno.org/Literatur/M/Grimm,+Jacob+und+Wilhelm/M%C3%A4rchen/Kinder-+und+Hausm%C3%A4rchen+(1812-15)/Erster+Band/21.+Aschenputtel )
Tu sa Popoluška volá Aschenputtel (na rozdiel od dnes v nemčine bežnejšieho mena Aschenbrödel), kde Aschen- znamená „popol“. Tento príbeh je už bližší tej rozprávke, ktorú mám v povedomí. Sirota chodí plakať na matkin hrob – a na ňom pre ňu vyrastie stromček, ktorý jej ponúkne, že môže kedykoľvek za ním prísť o radu či pomoc. Popoluškina macocha s dvoma dcérami idú na bál a sirota dostáva klasickú úlohu – preberať. A tu jej prídu pomôcť nám dobre známe holúbky, ktoré ju posielajú, aby sa tiež išla zabaviť, ale – musí sa vrátiť pred odbitím polnoci. Pri odchode zaznie pokyn holúbkom - nám dobre známy z filmu; má však trochu iný význam: „zlú do hrvôľka, dobrú do hrnčeka“. Pre mňa sa tým vysvetľujú a rozptyľujú moje rozpaky, ktoré od malička pociťujem pri pohľade na scénu, keď holúbky si očividne tie zrnká veselo hltajú, namiesto toho, aby ich preberali! Pokyn z nemeckej verzie ich tým pádom na to vyslovene vyzýva!
Prvú noc pozoruje Aschenputtel bál len z diaľky – z vysokého holubníka (ak tomu teda dobre rozumiem). Druhú noc ide k stromčeku na matkinom hrobe, a ten jej poskytne strieborné šaty a koč. Na tretiu noc dostane Aschenputtel šaty zlaté a na smolou natrených schodoch jej pri úteku uviazne črievička. Keď princ pri hľadaní príde aj do domácnosti macochy, tá svojim dcéram radí, aby si radšej z nôh prirezali – tá z prstov, tá z päty – veď to predsa stojí za to, aby sa jedna z nich stala kráľovnou! Ich krv však prezradí ich sebapoškodzujúci podvod, a holúbky napokon princa navedú na to, že je v domácnosti ešte jedna dievčina...
Bratia Grimmovci príbeh Popolušky čerpali z oveľa staršej cudzokrajnej verzie príbehu. Naša púť nás tu zavedie do čias francúzskeho kráľa Ľudovíta 14. a do jeho Versaillského zámku, ktorý dal honosne vybudovať pre svoj celý dvor. Na sklonku tejto skvelej doby, v roku 1697, vydáva v Paríži Charles Perrault [šarl pero] svoje Histoires ou contes du temps passé, avec des Moralitez (Historky či príbehy z dávnych čias, s moralitami)
https://fr.wikisource.org/wiki/Livre:Perrault_-_Histoires_ou_contes_du_temps_pass%C3%A9,_avec_des_moralitez,_1697.djvu
Tu, vo vzrušujúco starobylom pravopise, čítame klasický pôvodný príbeh „Popoluška, alebo sklená črievička“. Protagonistka má dve prezývky: staršia nevlastná sestra ju prezýva Cucendron (niečo ako „Zadkopopolica“), a mladšia trošku jemnejšie Cendrillon, čo vlastne viac-menej zodpovedá našej zdrobneninovej verzii „Popoluška“ (fr. cendre = popol). Nie je tu nijaký hrob matky ani zázračný stromček. Je tu len neutešená domáca situácia protagonistky, a potom už „le fils du Roi“ (kráľovský syn) poriada ples. Čítame tu pozoruhodný detail – že sestry pred plesom DVA DNI NIČ NEJEDLI – takže vidno, že tragické dôsledky anorexie majú svoje hlboké korene už v dávnej francúzskej dvorskej kultúre.
Namiesto stromčeka na matkinom hrobe či čarovných orieškov prichádza na pomoc Popoluškina kmotrička, ktorá úderom svojej čarujúcej paličky premení myši na ekvipáž sivkov, tekvicu na kočiar a potkany na lokajov. Vrcholom Popoluškinej garderóby sú črievičky zo skla. Kmotrička varuje Popolušku, aby z plesu včas odišla, pretože s úderom polnoci čaro pominie.
Hoci je francúzsky príbeh zachytený pomerne stručne a vecne, veľmi podrobne sa pristavuje na chvíli, keď Popoluška prichádza na ples. V týchto vetách spoznávame inšpiráciu pre tú najčarovnejšiu scénu z Troch oříškov.
Na treťom plese sa princ Popoluške tak venoval, že ona úplne zabudla sledovať čas a spamätala sa, až keď začula odbíjať polnoc. Len-len že stihla prebehnúť popri strážach paláca – aj to ju už zahliadli len v jej obyčajných popoluškovských handrách, a keď čoskoro vybehol aj princ a pýtal sa po krásnej neznámej, stráže uviedli, že nikoho nevideli, len nejakú trhanku. Pri úteku však Popoluška stratí sklenú črievičku, ktorú princ pietne opatruje a hľadá jej majiteľku.
Keď črievička nepadne sestrám, Popoluška sa nesmelo ponúkne, či by si ju nemohla vyskúšať sama. Sestry to považujú za absurdné, ale vyslanec povie, že každé dievča si ju má vyskúšať. Popoluška potom vytiahne aj druhú črievičku, ktorú má vo vrecku, a preukáže sa vo svojej čarovnej obuvi. Sestry sa jej vrhnú k nohám, ale ona im vo svojej nekonečnej dobrote odpúšťa. Ubytuje ich potom u seba v zámku a vydá ich za veľkých pánov od Dvora.
Rozprávka sa zakončuje dvoma veršovanými moralitami: jedna je o vznešenosti, a druhá - veľmi praktická rada z Versailles! - o tom, že čokoľvek nám v postupe nie je platné, pokiaľ nemáme mocnú kmotričku.
Takáto teda je púť naprieč storočiami v stopách onej drobnej črievičky. Na tejto púti som však nenašiel - oriešky... Tie ale všetci už čoskoro uvidíme. Všetkým Vám príjemné pozeranie Oříškov so spomienkou na Libušku, - a krásne Vianoce!
