Autor článku vlastne staval na téze, takej obľúbenej v našich zemepisných dĺžkach, že totiž celý svet je proti nám Slovanom a ktosi, najlepšie personifikovaný v hrozivom „oni“, nás chce zosmiešniť, vyradiť z chodu sveta a najlepšie vymazať z povrchu planéty. Takéto názory sú časté u Slovákov, ale prekvapilo ma, že tento článok bol český, a teda svedčí o tom, že aj k Čechom už „preskočila“ táto iskra národnej ubiedenosti a večného ohrozenia.
Ale o čom vlastne tento článok pojednáva: slovanské jazyky sú najkonštruktívnejšie na celej planéte tým, že ich slabiky sú výrazné, ich melódia prirodzená a ich hlásky ľubozvučné, čo všetko prispieva k tomu, že ľudia, ktorí tieto jazyky získavajú ako materský jazyk, vyrastajú v zrelé osobnosti, ktoré vedia rozlišovať medzi dobrom a zlom. Oproti tomu stojí angličtina, primitívny jazyk, ktorý sa naučí „každý“, navyše obsahuje neľubozvučné „the“, ktoré ruší zdravý vývoj osobnosti. A že popri Slovanoch ešte možno Nemci či Rusi (áno, tak!) majú potenciál, pokiaľ si sem nedáme nanútiť „arabáše“, ktorí sú sem k nám smerovaní na to, aby nás rozložili a zničili najdokonalejší exemplár človeka – modrookú ženu hovoriacu slovanským jazykom.
Je zvláštne, že taký horlivý obdivovateľ slovanských jazykov nevie, že ruština je slovanským jazykom par excellence, najrozšírenejším a s najbohatšou literatúrou, ktorú číta (v prekladoch) doslova celý svet.
Fonetické špecifiká, ktoré autor spomína – výrazná slabičnosť, melodickosť – nie sú vôbec slovanskými špecifikami, ani ľubozvučné slovenské „ľ“. Podobne slabičná dikcia je predsa aj v maďarčine, v taliančine, v španielčine, fínčine, švédčine, už nehovoriac o japončine či polynézskych jazykoch. No a čo sa týka melodickosti – tak čeština patrí práve k tým monotónnejším jazykom, spolu so slovenčinou. Okrem oblastných verzií, ako typické brnenské zvýšenie poslednej slabiky, alebo stredoslovenský prízvuk na predposlednej slabike, sprevádzaný výraznou melodikou, sú slovenčina a čeština v porovnaní s inými jazykmi skôr monotónne. Výraznejšiu melodiku má nemčina, angličtina, ruština, no a samozrejme japončina, v ktorej sa prízvuk prejavuje vlastne pravidelným zvyšovaním či znižovaním intonácie vyslovovanej výpovede. Už nehovoriac o tónových jazykoch. Ak má autor dojem, že hovoritelia češtiny pôvabne „spievajú“, tak mu odporúčam započúvať sa do reči Vietnamcov či Číňanov. V ich jazyku sa takmer každá slabika vyslovuje s pevne daným tónom – stúpavým, klesavým, vysokým či nízkym, takže ak niekto naozaj „spieva“, tak sú to skôr oni. Ale to by asi do globálnej vízie autora článku veľmi nezapadalo... Keď už hovoríme o speve, tak musím sa pristaviť pri taliančine. Neviem, ako vy, ale ja sa nemôžem zbaviť dojmu, že opera prosto znie najkrajšie v taliančine. Smetanove opery „hatia“ v spevnosti zhluky spoluhlások, ale ani nemčina, francúzština či angličtina neznie v operách tak krásne. Taliančina samotná je plavný ladný jazyk, a tiež oveľa melodickejšie výrazný než čeština či slovenčina.
Angličtina sa zas dokonale hodí na modernú populárnu hudbu – už len tým, že umožňuje akúkoľvek neprízvučnú slabiku vysloviť slabšie alebo ju úplne „zahuhňať“ či prehltnúť – podľa potreby, a tak sa dosahuje značná kontrastnosť, možnosť špecifického výrazu, a toto napríklad vôbec neumožňujú naše jazyky, v ktorých každá slabika je vyslovená takmer s rovnakou intenzitou (iba s trošku silnejšou prízvučnou slabikou) a redukcia nie je možná.
Predstava, že angličtinu sa naučí každý, je síce rozšírená, ale nie je pravdivá. Samozrejme, my Slovania si silne uvedomujeme neprítomnosť flexie (skloňovania, časovania), a túto našu flexiu považujeme za prejav akejsi dokonalosti. Je síce pravda, že v angličtine sa nemusíme mordovať s ohýbacími vzormi slov – ale to nemusíme ani vo švédčine či čínštine. Na druhej strane ale angličtina má iné zložitosti – jej zemepisné rozšírenie vedie k oveľa výraznejším oblastným obmenám, hlavne na úrovni výslovnosti (tzv. „accents“), takže koho učia angličtinu v americkej výslovnosti, v Londýne nikomu nerozumie, a naopak! Navyše mnohé z významov, ktoré sa v našich jazykoch vyjadria morfologicky (patričným pádom, slovesným tvarom apod.), angličtina vyjadruje inak, úplne inými vyjadrovacími prostriedkami, hlavne na úrovni vetnej – syntakticky. A ono je pre študenta niekedy ľahšie nabifliť sa nejaký skloňovací vzorec, než zápasiť s vyjadrením na tejto vyššej, syntaktickej úrovni. Angličtina má viacero pravopisných noriem. Neexistuje tam „jediný“ pravopis, ako sme zvyknutí v našich malých krajinách. Pri územnej rozšírenosti angličtiny proste nie je únosné (a ani prirodzené), udržať jednotnú pravopisnú normu. A tak sa nám z angličtiny postupne budú stávať viaceré príbuzné jazyky. Už teraz je to pozorovať: to, ako sa po anglicky vyjadrujeme my, je iná angličtina, než to, ako sa po anglicky vyjadrujú Japonci, a ešte iná, než Angličan, Ír, Američan či Novozélanďan.
Pri učení angličtiny samozrejme oveľa rýchlejšie dokážeme zostrojiť kompletnú vetu, pretože stačí sa naučiť patričné slovíčka a základný slovosled. Po tejto stránke to naozaj spočiatku ide ako po masle. U nás sme zvyknutí skôr na to, že „každý začiatok je ťažký“, a to preto, lebo kým zostrojíme základnú vetu vo flektívnom jazyku ako je nejaký iný slovanský jazyk či gréčtina alebo latinčina (alebo aj taká nemčina), musíme poznať skloňovanie a časovanie, aby sme už len ten obyčajný predmet vedeli dať do štvrtého pádu (akuzatívu) a sloveso do patričnej osoby a čísla. To v angličtine samozrejme na tej prvej fáze nie je. Ale problémy prichádzajú až potom.
Angličtina rozhodne nie je primitívny jazyk. Je to prekrásny jazyk Shakespeara a bohatej literatúry, ktorú čítame dodnes napriek tomu, že je to „klasika“ – Jana Eyrová, austenovky, Oscar Wilde. Navyše je to jazyk, v ktorom figuruje predvoj svetovej techniky a politiky. V angličtine si „oni“ vlastne všetko najprv pomenujú po svojom. Názvy ako „touchpad“, „laptop“, „smartphone“ a podobne sú všetko ÚPLNE OBYČAJNÉ SLOVÁ, ktoré sa vytvorili v anglickom prostredí pre anglických rodených hovoriteľov. To len u nás sú naše jazyky vlastne „pozadu“ a preto potrebujú si buď dodatočne vytvoriť nový pojem (napr. české „chytrý telefon“) alebo prijať proste – anglický výraz „aj s navijákom“. Preto všetky tie nové výrazy tak ohurujú u nás každého, kto ich počuje prvý raz. To, že nimi zaplavujeme náš vlastný jazyk, nie je vina ani Angličana ani Američana. Je to chyba nás, že sme tak pozadu a nemáme vlastný výraz na tieto nové pojmy. Prečo sa ten predvoj techniky, či nové metódy vo finančníctve a politike netvoria „u nás u Slovanov“, keď sme teda nositeľmi tých najkonštruktívnejších jazykov na planéte“? Prečo sme vždy až v tom druhom pláne? A ak aj u nás vytvoríme niečo skutočne unikátne, prečo to utekáme hneď nazvať „anglicizmom“ alebo latinizmom, namiesto toho, aby sme rozvíjali svoj vlastný jazyk tým, že si potrápime hlavu nad tým, ako novo vyvinutej technológii či pojmu dať ladne znejúci – a hlavne všetkým krajanom prirodzene zrozumiteľný – nový názov? To nie je vina ani „Amíkov“ ani nikoho zvonku. To už je vina len nás.
(A prečo urážame učiteľov – ľudí, ktorým je zverená výchova budúcej generácie nášho národa – tým, že ich oprávnené požiadavky zmetieme zo stola? ale to už zabŕdam niekam inam. V tomto sa tiež prejavuje, akí sme nemožní, ako sami sebe nedoprajeme, a potom sa u nás hromadia frustrácie, z ktorých je najlepšie viniť cudzinu, pretože priznať si svoju vlastnú neschopnosť a babráctvo je oveľa boľavejšie.)
Slovanské jazyky ma fascinujú od detstva. Už ako gymnazista som sa učil Proglas naspamäť po starosloviensky, a dodnes viem celé jeho pasáže v origináli recitovať. Aj vďaka tomu viem, že staroslovienčina určite nie je „staro-slovenčina“, ako sa snažia ozlomkrky „prekričať“ už celé generácie istej frakcie slovenskej slavistiky. Tento slovanský jazyk je totiž veľmi vzdialený tomu, čo by sme mohli očakávať ako jazyk našich predkov tu na Veľkej Morave. Kto chce vynášať nejaké súdy o slovanských jazykoch, mal by si z nich najprv niečo naštudovať. A mal by predovšetkým vedieť, KTO sú vlastne Slovania. Pretože hovoriť o Slovanoch A Rusoch je hrubá neznalosť. Ak niekto nepozná ruštinu ako slovanský jazyk, ako môže vynášať nejaké súdy o slovanských jazykoch?
A vrátim sa ešte k ľubozvučnému slovenskému „Ľ“. Kto v súčasnej slovenskej praxi – v televízii či vo verejnom živote – používa ľ ? Keby nám bolo až také ľubozvučné, tak by sme ho asi používali viac a rozšírilo by sa aj na územia, kde historicky už dlhé stáročia neexistuje – tj. na západné Slovensko. Ale tento ľubozvučný zvuk nemá len stredná slovenčina. Má ho pochopiteľne aj ruština, má ho poľština, chorvátčina... Má ho dokonca aj taliančina, aj mnoho verzií španielčiny... To len tak nadôvažok, aby som zasa dal istý izolovaný výrok do širšej zemepisnej súvislosti.
Je pravdou, že okrem Rusov sme my Slovania izolované malé skupinky v mori globalizovaného sveta. A myslím si, že súčasná frustrácia, aká bola vyjadrená v článku, na ktorý reagujem, súvisí práve s touto našou málopočetnosťou. Ale skôr než neustále žgavrať na ten vonkajší svet, ktorý nás chce zničiť, by sme mali preukázať, čoho sme schopní a že SME schopní. Slovensko, nech je akokoľvek zúboženou a, žiaľ, trápnou, po všetkých možných stránkach rozbitou krajinkou, má nádherný jazyk, do ktorého sa mi najlepšie prekladajú skvosty japonskej či anglofónnej literatúry – už len preto, lebo je to moja materčina, ale aj preto, že slovenčina je naozaj krásna. Žiaľ, zašpinená slovenskou realitou. Čítajme Hviezdoslava. Zvažujme anglicizmy. Pestujme kultivovaný a pekný jazyk, dôstojný národa Európskej únie. Lebo zatiaľ jeho vývoj smeruje k tomu, že bude pôsobiť len ako počítačom generovaná prekladová kópia angličtiny. Učme sa iné slovanské jazyky. Skúsme nerozprávať sa s Poliakom, Chorvátom či Rusom po anglicky, ale skúsme rozvíjať vzájomnú zrozumiteľnosť medzi Slovanmi. Ruština bola kedysi nenávidenou automatickou súčasťou nášho vzdelania. Dnes je neznámym lákavým jazykom pre mladých. Tak to rozvíjajme. Nech je Rusko akokoľvek anomálne po mnohých stránkach, Rusi ako jednotlivci sú ľudia, s ktorými stojí za to sa lepšie poznať, minimálne rovnako ako s Nemcami, Talianmi či Američanmi. A na rozdiel od týchto, pocítime pri Rusoch predsa len onú „slovanskú vzájomnosť“, ku ktorej vyzýval už Ján Kollár, a z ktorej v dnešnom svete ostali len zaprášené floskuly v učebniciach. Ak by sa nám Slovanom podarilo v priebehu niekoľkých desaťročí vytvoriť istý kultúrne uvedomelý a vzájomne viac-menej prepojený celok, mohli by sme tvoriť zdravú protiváhu v budúcom svete a stať sa rovnako významným prvkom v jeho chode, popri anglofónnej, východoázijskej, indickej a brazílsko-hispánskej sfére... Na to ale treba nie negativitu, odmietanie a nenávisť, ale pozitívnosť, aktivitu, a hlavne – začať si veriť!
