Nehovoriac už o neďalekých Kopčanoch, asi tri kilometre krížom cez polia, kde stojí kaplnka svätej Margity, o ktorej sa predpokladá, že tam stojí z veľkomoravských čias. A od nej hneď krížom cez rieku Moravu ležia Mikulčice, slávne a záhadné veľkomoravské mesto, v ktorom bolo, zdá sa, viac kostolíkov ako domov... Načo toľko kostolov na jednom mieste? vyvstáva otázka, na ktorú však zatiaľ, zdá sa, nikto neodpovedal.
Pôvod miestneho mena „Holíč“ sa zdá nepriehľadný. Teda, aspoň na prvý pohľad. Na Slovensku je veľa takých miest, hôr a riek, ktorých názov si nevieme vysvetliť. Je to mnohokrát preto, lebo Slovania ich prebrali od predchádzajúcich obyvateľov, do blízkosti ktorých sa sem prisťahovali, či už v piatom storočí, ako udáva oficiálna história, alebo oveľa dávnejšie, ako sa nazdávajú zástanci autochtónnosti Slovákov v Karpatskej kotline. S názvomHolič to môže byť podobne: jeho koreň hol- síce môže byť slovanský, ale rovnako môže byť aj predslovanský – germánsky, ba dokonca až indoeurópsky, ak nie ešte predindoeurópsky... Etymológia totiž môže podľa mňa priamo súvisieť s pravekou megalitickou svätyňou na južnom svahu mesta.
Megalitické stavby budovali európski ľudia, ktorí tu žili ešte pred príchodom prvých poľnohospodárov a boli pôvodne lovci, potom pastieri, a počiatky megalitickej kultúry pozorovať na západnom pobreží Európy. Zdá sa, že sa títo ľudia pôvodne chceli nejakým spôsobom vydeliť, vyznačiť, zoči-voči príchodzím novým ľuďom prinášajúcim poľnohospodárstvo. Prví európski roľníci totiž pochádzali z Predného Východu a Anatólie, a ich predkovia sa po pobreží Čierneho mora dostali až do ústia Dunaja a postupne osídľovali proti prúdu rieky jej brehy. Pôvodní obyvatelia kontinentu sa nimi asi cítili ohrození. Možno aj preto si vyvinuli megalitickú kultúru stavieb z obrovských kameňov, aby novým prišelcom ukázali svoju silu a schopnosť. Roľníci boli pripútaní k pôde a menej telesne zdatní ako lovci a pastieri dobytka. Na západných brehoch Európy sa megalitmi možno snažili zamedziť aj zvyšovaniu morskej hladiny, alebo minimálne poskytnúť pre tento pomalý ale vytrvalý prírodný proces jednoznačné meradlo: naozaj, dnešné megalitické múry v Bretónsku niekde pokračujú z pobrežia na ostrovček pod hladinou mora. Niekedy v dobe 5000 rokov pred n. l. sa megalitické stavby prekázateľne stavali už aj v strednej Európe – v budúcom „Holíči“.
Tento svah si príslušníci megalitickej kultúry vybrali veľmi výhodne: je to najjužnejší výbežok pahorkatiny, ktorá lemuje úval rieky Moravy od východu: medzi Holíčom a Devínom sa na ľavom brehu Moravy rozkladá šíra rovina dnešného Záhoria, na pravom brehu sa rozkladá južné Slovácko a Podluží. Z holíčskeho návršia bol optimálny výhľad na juh, západ aj východ. Mimochodom optimálna poloha aj z hľadiska feng-šuej: ktovie, či touto múdrosťou neoplývali aj žreci megalitického ľudu Pomoravia?
Ďaleko ďaleko naproti na juhu sa za Dunajom začínajú Alpy: tam dnes stojí Viedeň. Kopec, ktorý z Holíča dovidieť, prvý výstupok Álp, sa volá Kahlenberg. Toto toponymon je etymologicky číre: dá sa preložiť ako „holý kopec“. Zaujímavé je, že takýto význam sa dá priradiť aj slovu „holíč“. Dokonca z hľadiska indoeuropeistiky ide vlastne o ten istý koreň, totiž germánske KAL- a slovanské GOL- sú spoločného pôvodu, zdedili sme ich – Germáni aj Slovania – z nášho spoločného prajazyka, indoeurópčiny. Z porovnania slovanského golъ a germánskeho kalu by sme, na základe paralelných korešpopondencií aj u iných slov (napr. gov-(-ędo) – Kuh/cow), mohli predpokladať, že počiatočná spoluhláska bola pôvodne - v spoločnom prajazyku - znelá, g-; Germáni totiž v dobách okolo zmeny letopočtov začali vyslovovať znelé explozívy (b, d, g) neznelo – „p, t, k“ (a tak sa gou-=krava u nich menilo na kou-). V prípade GOL-/KALU- však musíme vziať do úvahy aj latinské CALVUS=lysý, a tak je možné, že v tomto konkrétnom prípade prebehol proces opačný a že to boli Slovania, kto si pôvodné k- zoznelili na g-. Čo sa týka rozdielu o/a, tu je pravidelná korešpondencia: v germánčine splynuli pôvodné krátke a aj o do „a“ (kalu), kým v slovančine to bolo naopak – krátke a aj o splynuli do krátkeho o (gol-)
Takýmito výslovnostnými procesmi vznikol rozdielgol-/kal-. Kým u Germánov toto slovo vyjadrovalo význam „lysý“, u Slovanov sa význam tohto slova postupne rozšíril na nahotu všeobecne, a tak sa stalo v niektorých slovanských jazykoch synonymom k nahý. (U tohto slova tiež vidíme germánsko-slovanskú korešpondenciu k-g, napr. nack-t, nake-d - slovanské nagъ, sanskrtské nágah.)
A tak etymológia názvu Holíč môže súvisieť s „holým“ kopcom, ktorý slúžil ako sídlo svätyne a poskytoval výhľad až k „protiľahlému“, a zrejme tiež pôvodneholému kopcu za Dunajom – Kahlenbergu. Avšak či je tento názov slovanský alebo ešte starší, to ťažko povedať. Keďže, ako sme videli, je koreň gol- veľmi prastarým indoeurópskym slovom, predkovia Slovákov mohli názov prosto len prebrať od obyvateľov, ktorí na svahu Holíča sídlili pred nimi, a len si ho poslovančili, rozvijúc ho ešte slovotvornou príponou –íč. Pôvodní obyvatelia, od ktorých názov s koreňom gol- prebrali, mohli hovoriť buď germánskymi, alebo možno ešte dávnejšími keltskými nárečiami. Kelti totiž kedysi vytvárali súvislé pásmo spoločnej kultúry a jazyka krížom cez celú nadalpskú Európu od holandských brehov až po Karpaty, ba aj ďalej.
Tak či onak, stavitelia holíčskej megalitickej svätyne boli etnikom ešte oveľa-oveľa starším, než sú národy, ktoré vieme identifikovať jednotlivými etnonymami. Megalitická kultúra Európy sa totiž datuje do doby, keď jazykoví predkovia Indoeurópanov ešte žili kdesi ďaleko na východe v pravlasti, ktorá sa lokalizuje niekde medzi Uralom a Kaukazom, Ukrajinou a Kazachstanom... Akou rečou hovorili stavitelia megalitických stavieb, to, žiaľ, nevieme, a ani sa s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nedozvieme, pretože – zrejme – nezanechali písmo; napokon, v tých dobách ešte nevieme na svete o nijakom písme, a to je hlavná príčína, prečo sa archeológii tak ťažko určuje etnicita jednotlivých hmotných kultúr, ktoré pomáha objavovať a lokalizovať... Nemusí však byť príliš prehnaná hypotéza, že títo lovci-pastieri postavili svoju svätyhňu na svahu, ktorý bol buď prirodzene holý, alebo ho úmyselne vyklčovali, aby vytvorili prirodzenú rozhľadňu. Možno potrebovali túto lokalitu práve na to, aby sa ubránili proti novým prišelcom, veď prichádzajúci roľníci celkom logicky počas svojho postupného šírenia pozdĺž Dunaja jedného dňa dospeli až k Devínu, odkiaľ - dá sa predpokladať - sa šírili aj hore Moravou, kde objavili vábne rovinaté územia po jej oboch brehoch... Ako to celé dopadlo, ako dlho ešte megalitickí stavitelia vzdorovali roľníckej kultúre, či sa ich jazyky premiešali, alebo sa „megaliťania“ proste stiahli niekam inam... - to prenechajme fantázii. Je však celkom možné, že pojem „holosti, lysosti“ tohto miesta sa traduje ešte z týchto pradávnych dôb. Ako „rozhľadňu“ mohli Holíč potom používať aj roľníci, a po nich ďalšie prichádzajúce plemená, vrátane jednotlivých vĺn hovoriteľov indoeurópskymi nárečiami... S určitosťou vieme, že sa v týchto končinách usadili indoeurópski Kelti, rozvijúc vyspelú keltskú civilizáciu stredného pása Európy, ktorá trvala niekoľko storočí. Devínska minca s nápisomBiatec jednoznačne svedčí o ich prítomnosti, keďže toto meno, podobne ako veľa ďalších, sa dá vyložiť na základe známych keltských jazykov: BIA=život a TEC=dom. Hovoriaci nárečiami praslovanskými zrejme v týchto dobách ešte sídlili niekde v slovanskej pravlasti - na Ukrajine. Čo sa týka germánskych kmeňov, vieme o tom, že okolo r. 500 n. l. tiahli úvalom rieky Moravy zo svojich severských sídiel smerom na juh, k vysnívaným končinám Rímskej ríše. Takže mohli to byť aj oni, kto pomenoval lokalitu Holíča názvom obsahujúcim koreň kal-, podobne ako to urobili „naproti“ na Kahlenbergu. Nuž a keď sa do týchto končín dostali hovoritelia slovanských nárečí, názov sa poslovančil. Takto nejako mohlo vzniknúť toponymon Holíč.
Mimochodom, z holíčskeho svahu bolo potom – oveľa-oveľa neskôr – zaiste dovidieť aj do veľkomoravského sídla v Mikulčiciach. Ktovie, akú úlohu zohrával holíčsky kopec za čias kniežaťa Rastislava... To nevieme. Môžeme ale predpokladať, že Holíč si podržal významné postavenie aj v tých dobách. A už minimálne od 11. storočia sú doklady, že pod svahom, na mieste, kde sa začína moravská rovina, stála pevnosť – „vodný nížinný hrad“, ako informujú tabuľky pred Holíčskym zámkom: r. 1241 ho začal uhorský kráľ prestavovať na kamenný hrad. Po páde arpádovskej dynastie hrad získal mocný slovenský magnát Matúš Čák, ktorý tam okolo r. 1315 mal vybudovať gotický palác. Potom sa hrad dostal do držby kráľa Žigmudna Luxemburského, ktorý ho daroval svojmu vernému šľachticovi Ctiborovi zo Ctiboríc. A Ctiborovi nepriami potomkovia Czoborovci ho prestavali na renesančnú pevnosť, ktorá zohrala svoju úlohu vo vojnách proti Turkom.
R. 1736 potom došlo k ďalšej významnej zmene: čerstvý manžel Márie Terézie František Lotrinský využil, že czoborovská pevnosť je značne zadlžená, a získal ju pre seba. Prizval viedenského architekta a prestaval ju na reprezentačné letné sídlo v neskorobarokovom slohu Takto dostal Holíčsky zámok dnešnú podobu, a niekdajšiu pevnosť pripomína už hádam len sústava dvojitej vodnej priekopy, obkolesujúcej palác U-čkovitého pôdorysu. Samotná stavba je dnes v nespravodlivo zanedbanom stave, a ťažko uveriť, že kedysi slúžila ako letohrádok, kam viedenský dvor chodieval, aby pookrial na čerstvom vzduchu vidieka.
František Štefan bol šikovný a podnikavý lotrinský aristokrat. Sobášom s dedičkou habsburských zemí Máriou Teréziou síce prišiel o svoje dedičné vojvodstvo Lotrinské, ale výmenou dostal uprázdnený prestol Toskánsky. Nuž a popri toskánskom sídelnom meste – staroslávnej Florencii – sa oblasťou jeho záujmu stal aj „Holics“, mestečko stojace na pomedzí dvoch ďalších krajín, ktoré František sobášom získal – Moravského markgrófstva a Uhorského kráľovstva. Podnikavý kráľ, a neskôr aj cisár, sa s chuťou pustil do zveľaďovania okolia svojho zámku. V holíčskom chotári vybudoval, povedané dnešným slovníkom, prosperujúcu podnikateľskú zónu: pri vstupe do zámockého parku založil dielne na výrobu majoliky, a poblíž neďalekých Kopčian zriadil „kačenáreň“, kde sa chovali divé kačky a ku ktorej priamo viedli majestátne aleje holíčskeho zámockého parku francúzskeho typu. Holíč sa takto stal v polovici 18. storočia obávaným konkurentom staroslávnej Skalice a o súperení týchto dvoch miest sa dodnes tradujú povesti.
Nuž, aj Holíčom duli mocné prúdy našich dávnejších aj menej dávnych dejín.
