ale tiež navrhnúť spôsob riešenia, ako omyly odstrániť a zakomponovať tieto slová do systému pravopisnej normy spisovnej slovenčiny.
„Sito angličtiny“ - o problémoch s prepismi
S napredujúcou globalizáciou sme dennodenne zahlcovaní množstvom nových mien, názvov, termínov a pojmov z cudzích kultúr a cudzích jazykov oveľa väčšmi, než to bolo v minulom tisícročí. Spisovná slovenčina (rovnako ako ostatné jazyky) je takto vystavená ohromnému prílivu cudzích slov, s ktorými sa musí vysporiadať hlavne v ich písomnej podobe.
Keďže svetovým jazykom je angličtina, a je takisto jazykom internetu, prevažná väčšina informácií, ktoré dnes ľudstvo čerpá z cudzích zdrojov, prechádza „sitom“ angličtiny. Dokonca aj výroky poľského politika sa podávajú v značne poangličtenej forme, spôsobenej tým, že poľština sa nepreloží z poľštiny priamo do slovenčiny, ale najprv do angličtiny, v ktorej sa výrok dostane do tlačových agentúr jednotlivých krajín, a odtiaľ sa prekladá do materského jazyka tej-ktorej krajiny. Pri takomto globálnom vplyve angličtiny predstupuje do popredia jeden veľký nedostatok tohto inak bohatého a v súčasnosti nepopierateľne najdôležitejšieho jazyka sveta: jeho nedokonalý historický pravopis. Spomedzi jazykov západnej európskej kultúry je len málo ďalších jazykov, ktorých pravopis by tak nedokonale vyjadroval fonetické znenie slov, ako je to v prípade angličtiny. (Anglický pravopis v zásade vystihuje takú fonetickú podobu slov, ako zneli niekedy okolo r. 1400. Svedčí o tom napr. poézia Geoffreyho Chaucera.) A je paradoxom vývoja ľudstva, že práve tento jeden z najnepresnejších pravopisov sveta sa stal sitom, cez ktoré sa do veľkej väčšiny jazykov (hlavne v našom západnom svete) preosievajú informácie, a v našom prípade hlavne rozličné cudzie mená a názvy, ktoré v anglickom prepise dostávajú často až nerozlúštiteľnú podobu. Takáto podoba pritom má reprezentovať isté konkrétne znenie istého konkrétneho slova, ale pretože pravidlá anglického pravopisu často nijakým spôsobom nesignalizujú,ako sa má dané slovo „čítať“, tj. vyslovovať, tak sa rozšírila všeobecná prax, že sa tieto slová prosto preberú „aj s chlpami“ – tj. preberie sa anglický prepis daného slova/mena, s tým, že sa ponecháva na čitateľovi, ako si s daným zápisom poradí a ako zapísané slovo prečíta. Čo často vyúsťuje do situácie, že sa tieto cudzie slová a mená ocitnú vyslovené značne skomolene.
Slovenčina má v porovnaní s angličtinou veľkú výhodu v tom, že jej pravopis je do značnej miery fonetický, tj. že pomerne verne vystihuje písmenami konkrétne znenie slova, ktoré zapisuje. Jednou z mála nedokonalostí je nezaznačovanie mäkkosti pred samohláskamie a i, čo pri prepise cudzieho slova môže spôsobovať nepresnosti (v spisovnom pravopise sa napr. nedá rozlíšiť adjektívum krásne od príslovky /krásňe/; preto ja osobne niekedy z dôvodu presnosti tento mäkčeň píšem). Napr. Tchien an men (aj zásluhou medzinárodného prepisu čínštiny, ktorý tento názov zapisuje ako „Tian’anmen “) sa mylne číta mäkko /ťien-/, hoci v našom česko-slovenskom prepise čínštiny neprítomnosť mäkčeňu označuje tvrdosť, pretože mäkkosť pred i sa zapisuje mäkčeňom: v čínštine totiž naozaj existuje rozdiel ti a ťi, tien a ťien, a pod.
Všeobecne však slovenský pravopis má oproti angličtine veľa nesporných výhod. Jedna z nich je, že veľmi jednoduchým spôsobom sa dá vyjadriť kvantita – dĺžka či krátkosť samohlásky. Angličtina takýto prostriedok nemá, a tak sa v angličtine napr. vôbec nedá rozlíšiť dlhé a krátkeu (v slovenčine ú - u) či dlhé a krátke e (v slovenčine é - e), pričom do istej miery je schopná vyjadriť dlhé a krátke i ako „ee - i“ (= slovenské í - i), dlhé a krátke a ako „ah - a/uh “ (= á - a) a dlhé a krátke o ako „aw – o “ (= ó - o). Ale napríklad anglické písmeno (graféma) u môže rovnako vyjadrovať krátke /a/ ako aj krátke /u/ (preto v celom svete dodnes kolíše výslovnosť mena spisovateľa Salmana Rušdího (v angl. prepise „Rushdie “) medzi /rušdí/ a /rašdí/: /u/ čítajú tí, čo vedia, ostatní sú pod falošným dojmom, že ide o /a/), pričom však krátke /u/ sa môže vyskytnúť aj v podobe „oo “, ktorá zasa môže vyjadrovať aj dlhé /ú/.
Keďže angličtina nepozná hlásku /ch/ (okrem jej škótskej verzie), nedokáže bežne rozlíšiť ani rozdiel /h/ a /ch/. Preto gréckaChalkidiki sa prepisuje ako Halkidiki a mnohí u nás to tak aj vyslovujú, pričom však v gréčtine majú presne rovnaké /ch/ ako máme my. Samozrejme, ani slovenský pravopis nie je schopný vyjadriť všetky hlásky rozličných cudzích jazykov (napr. štyri arabské laryngály či povestné „štyri mongolské o “), z ktorých prijímame cudzie slová. V porovnaní s anglickým má však nesporné prednosti a je oveľa presnejší vďaka diakritike, ktorú používa: diakritika totiž rozširuje fonetické možnosti jednotlivých písmen.
K skomoleninám a nesprávnej výslovnosti nových cudzích slov teda často dochádza len zásluhou toho, že informácie čerpáme cez angličtinu, namiesto toho, aby sme ich čerpali priamo zo zdrojového jazyka. Na to, aby sa k nám informácie dostávali neskomolené angličtinou, sú potrební odborníci na konkrétne cudzie jazyky, ktorí tieto informácie podajú len cez jeden prekladový prenos (z pôvodného jazyka do slovenčiny) a v čo najpresnejšej fonetickej podobe cudzích slov. S každým prekladovým prenosom sa totiž informácia zahmlieva, zneprehľadňuje, a to aj po obsahovej stránke, ale hlavne – a o to nám v tomto príspevku ide – prostredníctvom prekladov cez viaceré jazyky sa často znejasní aj podoba pôvodného cudzieho mena, pojmu či slova.
Problematike fonetického zápisu prostredníctvom anglického pravopisu sme sa tu nevenovali samoúčelne. Jej pochopenie totiž často pomôže vysvetliť, prečo a akými procesmi dochádza k jednotlivých skomoleninám či nepresným výslovnostným riešeniam („čítaniam“). Ide o záležitosť fonetickej transkripcie. Angličtina bola v histórii vystavená výzve zápisu cudzích slov oveľa skôr ako slovenčina, vzhľadom na prenikanie Britov do zámorských oblastí. Preto v anglickej transkripcii možno pozorovať aj historické a geografické vrstvy: indické /á/ prepisovali inak v 18. storočí (často ako „AW“) a v 20. storočí („AA“). Tu často pristupujú aj problémy vývinu anglickej výslovnosti, pretože napr. anglické aw sa v 18. storočí ešte pravdepodobne vyslovovalo ako dlhé /á/ (prípadne už zafarbené do otvoreného /ó/), kým dnes sa jeho výslovnosť posunula do dlhého ó, či už otvoreného (v Amerike), alebo dokonca zatvoreného (napr. v Anglicku). Približne rovnakú fonému zodpovedajúcu hláske medzi naším ť a mäkkým poľským či chorvátskym ć zapisovali v britskej kolónii Barma spriažkou (spojením písmen na vyjadrenie jedinej hlásky) KY (napr. kyaw /ťó/), kým v Malajzii ako CH. Všetky tieto prepisy, riadiace sa v rozličných dobách a rozličných oblastiach rozličnými princípmi a zvyklosťami, v angličtine zostávajú, a to kvôli konzervatívnosti anglického pravopisu, ktorý si vlastne ani nemôže dovoliť pokročilejšiu fonetizáciu, pretože by sa globálna viac-menej jednota angličtiny razom rozpadla a spôsobila by chaos. A cez takýto zložitý komplex rozličných transkripčných princípov sa cez angličtinu k nám (ako aj do množstva ďalších jazykov sveta) dostávajú slová v grafickej podobe často len veľmi vzdialene pripomínajúcej pôvodné slovo či meno, ktoré je ňou zapísané, a používatelia týchto transkripčných podôb majú obrovské problémy, ako s nimi zaobchádzať. Obyčajne sa uchyľujeme k riešeniu zdanlivo najjednoduchšiemu: ponechať slovo v tej grafickej podobe, akú mu vpečatila anglická transkripcia. V tom prípade však nastáva ďalší problém, pokiaľ takéto slovo „pustíme ďalej“: málokto z ďalších používateľov bude presne vedieť, ako toto slovo vlastne vysloviť. Preto by bolo vhodné buď uviesť za takéto slovo jeho „čítanie“ (tj. výslovnosť) v zátvorke, alebo ho prosto prepísať vhodnejším – slovenským – prepisom.
Transliterácia vs transkripcia
Pri cudzích slovách v zásade platí jedna zásada: ak sa daný jazyk píše latinkou, ponechávame cudzie slovo/meno v pôvodnej podobe. Ak pôvodný jazyk používa iné písmo, prepisujeme cudzie slovo do latinky.
Pri latinku používajúcich jazykoch sa tak na nás kladie zvýšená požiadavka vzdelanosti: musíme vedieť, že spojenie písmen „AU“ sa vo francúzštine vyslovuje /o/, v angličtine obvykle /ó/, v nemčine, taliančine a slovanských jazykoch /au/ apod. Alebo napr. graféma „J“ je vo francúzštine, portugalčine či katalánčine /ž/, v angličtine obvykle /dž/, v nemčine, švédčine či slovanských jazykoch /j/, v španielčine /ch/.
Ak zdrojový jazyk používa iné písmo ako latinku, prax si vyžiadala, že namiesto prebrania pôvodného pravopisu sa dané slovo istým spôsobom zapíše prostredníctvom písmen latinky. Ruské Казань zapíšeme akoKazaň, japonské 長崎 ako Nagasaki. Nie je únosné, aby sme cudzie slová zapisovali ich pôvodným pravopisom, už len z toho praktického dôvodu, že bežný čitateľ-neodborník by si takéto slovo jednoducho neprečítal.
Pri zápise takýchto cudzích slov sú v zásade možné dva princípy: transliterácia a transkripcia. Transliterácia v zásade kopíruje jednotlivé písmená pôvodného slova a reprezentuje ich písmenami latinky, kým transkripcia zapisuje latinskými písmenami výslovnosť daného slova, bez ohľadu na grafémy, akými sa v pôvodnom jazyku píše. V jazykovednej terminológii je transliterácia veľmi často fonologická, kým transkripcia je fonetická. (Pritom k fonetickej transkripcii často dochádza aj pri slovách z jazykov písaných latinkou, napr. keď sa latinské Caesar prepíše ako Cézar.) Ako príklad rozdielu medzi transliteráciou a transkripciou si vezmime grécke slovo pre „ostrovy“. V gréčtine je to:
(veľkými písmenami gréckej alfabety)
ΝΗΣΟΙ
(malými písmenami gréckej alfabety)
νησοι
Transliterácia tohto slova do latinky vyzerá nasledovne:
nésoi
Transkripcia bude:
nisi
Ide tu totiž o situáciu, že pri transliterácii existuje určité povedomie o tom, ktoré písmeno pôvodného písma (v tomto prípade alfabety) zhruba zodpovedá ktorému písmenu latinky. V prípade gréčtiny je samozrejme táto ekvivalencia daná dlhou tradíciou klasickej vzdelanosti v Európe, a preto každý jazyk má svoj spôsob, ako prepisuje grécke písmená do latinky. V podstate, táto ekvivalencia vyjadruje klasickú „vzorovú“ výslovnosť gréčtiny v zlatej dobe gréckej kultúry okolo r. 400 pnl., kedy grécke písmeno „éta (tj. veľkéH alebo malé η) vyjadrovalo zhruba dlhé /é/. Takýmto spôsobom môžeme transliterovať do latinky všetky grécke slová pomerne ľahko (polis, Zeus, Homéros, Thessaloniké).
Gréčtina sa však, ako napokon všetky jazyky, vyvíja, a je pochopiteľné, že jej slová sa v dnešnej modernej gréčtine vyslovujú inak než pred dva a pol tisícročím. Slovopolis náhodou znie dodnes rovnako, ale Zeus sa vyslovuje /zefs/, Homéros /omiros/ a (tá) Thessaloniké je (tá) /thesaloniki/ („tá“, tj. ž.r. sg, nie „tie“, ako sa u nás chybne zaužívalo!). Keďže však gréčtina si z veľkej miery zachováva historický pravopis (čo je princíp rovnaký ako ten, ktorý vidíme v angličtine), jednotlivé grafémy už dnes nie presne zodpovedajú v súčasnosti vyslovovaným hláskam. Preto klasické súslovie Hagia Sofia sa síce takto píše dodnes, ale vyslovuje sa /ajia sofia/. V prípade „Hagia Sofia“ hovoríme o transliterácii (pretože kopíruje jednotlivé LITERY, tj. grafémy pôvodného jazyka), kým „Aja Sofia“ je fonetickou transkripciou.
Z horeuvedeného je jasné, že transliterácia je v podstate značne nepraktickou metódou zápisu cudzích slov do latinky, pretože vlastne aj keď presne prepíšeme jednotlivé písmená do latinky, potrebujeme ovládať „pravidlá čítania“, tj. zákonitosti, podľa ktorých sa dané slovo má vyslovovať. Jednou z nesporných výhod transliterácie však je, že si môžeme transliterované slovo priamo porovnať so zápisom v pôvodnom jazyku – napr. ak sme v Grécku, transliteráciu NÉSOI ľahko identifikujeme s gréckymi písmenami ΝΗΣΟΙ či νησοι. Ak máme naporúdzi fonetickú transkripciu, tak transkribovaný výraz NISI s pôvodným slovom budeme identifikovať ťažšie – avšak toto je veľmi špecifická situácia, ktorá zväčša nenastáva; v prevažnej väčšine prípadov nám totiž ide o praktické používanie daného slova v slovenčine, a nie o jeho porovnávanie s pravopisom v jeho pôvodnom jazyku. Z tohto hľadiska je fonetická transkripcia oveľa vhodnejšou metódou zápisu cudzích slov do slovenčiny.
Transkripcia ázijských slov
Pri zápise ázijských slov do slovenčiny je teda vhodné využívať fonetickú transkripciu. Je to predovšetkýcm praktické, pretože okamžite vieme, ako sa dané slovo „má vysloviť“; na druhej strane je to však aj najlepšie riešenie, pretože veľa týchto jazykov má dlhú písomnú tradíciu a podobne ako gréčtina či angličtina si zachováva zložitý historický pravopis, ktorý sa nápadne líši od súčasnej reálnej výslovnosti daného slova. Napr. korunovačné meno thajských kráľov vyzerá pri transliterácii z thajského písma ako „RAMA“, ale v skutočnosti sa toto meno vyslovuje /rám/, nie /rama/ či /ráma/. Malo by sa teda transkribovať akoRám.
Niektoré ázijské jazyky používajú písmo, ktoré nie je hláskové. Ide predovšetkým o čínštinu s jej logografickým („slová-zapisujúcim“) písmom zvaným „čínske znaky“, a o japončinu, ktorá si toto čínske písmo prispôsobila a používa ho ako „ideografické“ (čo znamená, že daný znak zodpovedá viacerým japonským slovám, ktoré významovo zodpovedajú významu daného znaku). Japončina popri čínskych znakoch používa aj dve slabičné abecedy –hiragana a katakana.
Grafické vyjadrovanie fonologickej melódie
Mnohé z predmetných jazykov majú ako súčasť fonologickej výbavy využívanie melódie hlasu. Znamená to, že melodický priebeh patrí k systematickým fónam, ktoré nemajú charakter pohybu určitých častí úst, ale pohybuhlasiviek. Veľa jazykov vrátane čínštiny patrí k tzv. tónovým, v ktorých má každá lexikálna morféma popri hláskovej aj hlasivkovú štruktúru. Japončina má zasa tzv. melodický (hudobný) prízvuk. Tým, že tieto donedávna ešte vrcholne exotické črty sa so zvyšovaním významu ázijských jazykov stávajú predmetom štúdia čoraz väčšieho počtu záujemcov aj u nás, fonologická melódia vrátane tónov prestáva byť niečím, na čo má náš prepis úplne rezignovať. V tónových jazykoch sa tón zvykne označovať číslicou, pripojenou na záver slabiky, ktorú sprevádza. Pre nezasvätených však tieto „číselká“ nemajú výpovednú hodnotu. Zaznamenať priebeh slabiky patričnou vlnovkou nad ňou je zasa z technického hľadiska dosť komplikované. Preto pre prípad potreby vyjadrenia melodickej charakteristiky – hoci som si vedomý, že takéto prípady sú zatiaľ v našom prostredí len veľmí výnimočné, ale treba myslieť aj do budúcnosti - navrhujem nasledujúce riešenie: výšku hudobného tónu vyjadriť výškou písmena, tj. jeho veľkosťou: veľké písmeno znamená vysoko vyslovenú hlásku, malé písmeno nízko vyslovenú hlásku. Aby sa však - najmä pri písaní veľkých začiatočných písmen vlastných mien - toto veľké písmeno neplietlo s veľkou iniciálou, slabiku, ktorej melodický priebeh potrebujeme vyjadriť, môžeme vyznačiť šikmým či podčiarknutým písmom (prípadne obojakým). Na vyjadrenie melodického priebehu možno využiť toľko samohláskových písmen, koľko treba. Ukážme si to na chronicky známom čínskom zdanlivo-homonyme „ma“, ktoré vyjadruje niekoľko slov lišiacich sa nie hláskami, ale tónmi:
ma1 (= matka) vysoký tón:MA,
ma2 (= konope) stúpavý tón:maA,
ma3 (= kôň; usporiadať) nízky, presnejšie „preliačený“ dlhý tón:MAaA, prípadne len má,
ma4 (= nadávať) klesavý tón:MAa.
Tak čínsku vetu „Če š’ wo mama“ (= Toto je moja mama) by bolo možné výstižne zaznamenať aj vrátane tónov na prízvučných slabikách: „Če š´wo MAma“, prípadne „Če š´ woMAma“
Takýmto spôsobom sa dá vyjadriť aj melodický prízvuk japonských slov: saKE=alkohol, sake x SAke=losos; Umi=more x uMI=hnis; pôrod; OGAWA = meno Ogawa x Ookawa = meno Ókawa. (Dodávam, že takéto grafické riešenie je možné využiť aj pri melodických charakteristikách európskych jazykov, dokonca aj pre slovenčinu, napr. na presné rozlíšenie klesavého NOo od stúpavého noO, čo by mohli privítať napr. spisovatelia na lepšie vystihnutie temperamentu hovoriacej postavy.)
Japonsko
Dĺžka samohlások
V japončine má dĺžka samohlások dôležitú fonologickú úlohu, podobnú ako v slovenčine. Rozlišuje totiž význam slov, preto dĺžku samohlások, hlavne o a u, je veľmi dôležité starostlivo dodržiavať. Ako markantný príklad môžu slúžiť dve japonské priezviská – Ono a Óno. Krátke /o/ tu znamená „malý“, a dlhé /ó/ veľký: Malá rovina, Veľká rovina. Tieto dve priezviská sa markantne líšia výslovnosťou aj japonským pravopisom v čínskych znakoch, len v latinke hrozí pomiešanie, ak sa nedostatočne dodrží značenie dĺžky začiatočného „O-“. Podobne dôležité je rozlišovanie dĺžky pri priezviskách na –to/-tó: Ito vs Itó, Sato vs Sató apod. Japonci, ktorí sú si vedomí nesystematickosti anglického prepisu japončiny do latinky, často v prípade dlhého /ó/ volia prepis pomocou nemeckého „oh“: Ohno /Óno/, Satoh /Sató/, Itoh /Itó/. Ó- vo význame „veľký“ je častou predponou miestnych mien a často môže kontrastovať s predponovým O- = malý. Preto je dôležité písať Ósaka s dlhým ó, pretože existujú aj mestá s názvom Osaka = malý svah.
Názov hlavného mesta Japonska znie v japončine Tókjó. V tejto forme sa pôvodne používalo aj u nás (napr. v prekladoch Vlasty Hilskej), až postupne získala prevahu nepresná podoba „Tokio“, založená na ruštine a poľštine, kde sa aj Kjóto píše ako „Kioto“: takýto prepis je založený na staršom japonskom pravopise, je teda skôr transliteráciou založenou na dnes už neaktuálnom historickom pravopise japončiny a nezodpovedajúcou reálnej výslovnosti. Preto navrhujem používať ho v tejto podobe a skloňovať podľa vzoru mesto: z Tókja, v Tókju. Tak napokon činím aj vo svojich odborných publikáciách (napr. Japonská dráma nó, žáner vo vývoji. Veda 2010). Podobne majú dlhé ó aj slová Hokkaidó, šintó a šógun. „Hondo“ (s krátkym o) znamená „hlavný ostrov“ (hlavne ako synonymon k názvu Honšú), kým „Hondó“ (s dlhým ó) pomenúva hlavnú chrámovú budovu buddhistického kláštora. Dĺžka koncového –ó nemusí vôbec brániť, aby sa takéto mená adaptovali na slovenské skloňovanie podľa vzoru mesto, a to spôsobom: to Hokkaidó, z Hokkaida, na Hokkaide (rovnako ako Tókjó, z Tókja, v Tókju), ako je už dávno zaužívaná prax v japonologickej literatúre.
Rovnako je dôležité dodržiavať dlhéú v koncovej polohe názvov ďalších hlavných ostrovov Kjúšú a Honšú, už aj preto, že –šú je iná morféma, než by bolo krátke -šu: Honšu je totiž úplne iné slovo než Honšú!
Rovnako navrhujem písať dlhé ó v slovách šintó a tófu, pretože taká je ich výslovnosť. Slová shinto, shintoism, tofu sa v angličtine automaticky vyslovujú s dlhým ó (resp. /әu/), ale v slovenčine je potrebné dĺžku značiť dĺžňom. Ako prídavné meno od šintó navrhujem tvar šintóický (inšpirované francúzskym shintoïque), a to z dvoch príčin: 1. S príponou –istický je slovo neprakticky dlhé, navyše kopíruje prax pridávania prípony –izmus/–istický za názvy náboženstiev aj tam, kde to vôbec nie je potrebné: napr. konfuciánstvo (podľa „kresťanstvo“) a konfuciánsky (podľa „kresťanský“) je rovnako ústrojné ako pridlhé a jazykolamné „konfucianizmus/konfucianistický“. 2. prípona –izmus, ak sa pripája k už existujúcemu samostatnému názvu náboženstva (napr. islám – islamizmus) vyjadruje isté nenáboženské vy(/zne-)užitie tohto náboženstva: preto by sa aj tvary šintóizmus a šintóistický terminologicky uvoľnili na pomenovanie absolutistickej politiky v Japonsku obdobia Meidži, kedy sa šintó stalo radikálnou štátnou doktrínou, ktorej sa podriaďoval chod celého štátu.
Japonský názov pre sójový syr pochádza z čínskeho toufu (v medzinárodne používanej transkripcii doufu), doslova „sójová usadenina", a na mieste čínskej dvojhlásky ou je v japonskej verzii tohto slova dlhé ó. Niet dôvod, prečo ho nepísať aj v slovenskom prepise. Pri tejto príležitosti by som ešte rád poukázal na nevhodnosť, pleonastickosť spojenia „sójové bôby“, prevzatého z českého kalku anglického soybeans. V slovenčine sú slová bôb, fazuľa na rozdiel od angličtiny či češtiny (beans, fasole) hromadné, a preto slovenčine vyhovuje rovnako hromadné pomenovanie sója.
Slovo šógun je s dlhým ó a krátkym u. Nesprávnu podobu šogún, žiaľ, občas počuť aj v televízii.
Názvy športov a umeleckých smerov, ako bušidó, kendó, sadó, sa končia na dlhé ó (podotýkam, že „džudo“ má mať správňe obe samohlásky dlhé: džúdó). Pre skloňovanie týchto slov navrhujem podobné riešenie ako pri horeuvedenom Hokkaide (bušidó – z bušida), ako sa napokon v hovorenej slovenčine už používa.
Japončina je v porovnaní s inými jazykmi (napr. čínštinou) pre nás pomerne jednoduchá na výslovnosť. Pri tejto jednoduchosti však má jednu záludnosť, s ktorou máme my Slováci (a aj Česi) problém, a to je zadopodnebné /ŋ/, ktoré sme my zvyknutí vyslovovať len ako alofónu hlásky n pred nasledujúcim –g alebo –k (banka, hangár). V japončine je toto zadopodnebné /ŋ/ samostatnou fonémou a je to jediný spoluhláskový element, ktorým sa môže končiť slabika (inak sú japonské slabiky otvorené); zrejme aj z tohto dôvodu jeho spoluhláskový charakter postupne mizne a u mnohých hovoriteľov sa pred nasledujúcou samohláskou vyslovuje len ako ľahký nosový element, akési nosové /ə˜/, cez ktoré výslovnosť prechádza na ďalšiu slabiku. Tento nazálny element sa latinkou obvykle označuje ako „n s apostrofom“, prípadne „n so spojovníkom“: „-n’a“ / „-n-a“. Vyskytuje sa v takých menách a názvoch ako meno spisovateľa Tanizaki Džun’ičiró, meno dramatika Kan’ami či v názve najstaršej zbierky japonskej poézie Man’jóšú. Pochopiteľne nemôžeme od Slováka očakávať, že bude tieto mená patrične vyslovovať, ale grafické vyznačenie je dôležité z hľadiska presnosti, hlavne na rozlíšenie „n’i“ /ŋi/ od „ni“ /ňi/, „n’jó“ /ŋjó/ od „njó“ /ňjó/ a pod.
Mená osôb
Japonci majú rovnaký menosled ako ich najbližší susedia Kórejčania a Číňania. To značí, že najprv je rodové meno (priezvisko) a potom osobné: Kawabata Jasunari, Fudžiwara-no Mičinaga. Hoci kórejské a čínske mená sa u nás zachovávajú v pôvodnej podobe, pri japonských menách sa rozšíril zvyk meniť ich slovosled podľa nášho úzu. Súvisí to určite aj s úsilím Japoncov prispôsobiť sa európsko-americkej kultúre, keď pri styku so zahraničím uvádzajú svoje mená v opačnom poradí. V súčasnosti sa však aj v Japonsku presadzuje tendencia ponechávať pôvodný japonský menosled aj pri styku so zahraničím. Vo svete sa tak robí aj v mnohých literárnych dielach faktovej či beletristickej povahy. Preto navrhujem zavádzať tento spôsob aj u nás.
Navyše pri zmene poradia mien sa postupovalo často len mechanicky, a tak došlo k omylom — prehodil sa slovosled pseudonyma či prezývky, ktorá nemala nič spoločné s rozdelením na priezvisko a osobné meno, a takéto prehodenie menosledu strácalo svoje informačné poslanie: napr. meno autorky románu Príbeh Gendžiho Murasaki Šikibu, ktoré je len prezývkou a skutočné meno autorky zostáva neznáme, sa u nás objavilo aj v podobe Šikibu Murasaki, hoci Šikibu vôbec nie je osobné meno a Murasaki nie je priezvisko. Takisto je problém pri šľachtických rodových menách, končiacich sa na genitívnu príponu -no, ktorá z priezviska vlastne robí adjektívum: Fudžiwara-no Mičinaga znamená „Fudžiwarovský Mičinaga". Pri zmene menosledu sa prípona -no dostane na úplný koniec, čo je v japončine úplne nelogické, a preto sa to riešilo jednoducho vynechaním tejto prípony: Mičinaga Fudžiwara, čo však už hraničí s komolením cudzieho mena, a opäť sa stráca veľká časť informačného poslania. Takýmto problémom a krkolomným riešeniam sa možno vyhnúť jednoduchým spôsobom: ponechaním pôvodného menosledu s tým, že skloňovanou bude len posledná časť celého mena — od Fudžiwara-no Mičinagu, Fudžiwara-no Mičinagovi. Podobne Abe Kóbó, Óe Kenzaburó — od Abe Kóbóa, od Óe Kenzaburóa, od Abeho, od Óeho.
Do ženských mien v pôvodnom menoslede sa ťažko vloží prechyľovacie -ová. Neprechyľujú sa ani čínske a kórejské mená (Li Čchingčao, nie Čchingčao Liová). Takisto úsile o zachovanie pôvodnej podoby japonského mena a menosledu si vyžaduje nepripájame prechyľovacieho –ová k ženskému priezvisku, príp. používať túto príponu len ako príležitostnú skloňovaciu a štylistickú pomôcku pre prípady, keď sa nedá inak vyjadriť pád alebo keď sa priezvisko použije samostatne: Óta Jóko, literárne dielo Óta Jóko, ale: dielo Ótaovej, Ótaovej dielo (prípadne so spojovníkom: Óta-ovej). Výskyt takýchto dubliet v texte by vyriešil aj častý problém, vznikajúci pri stálom používaní prípony -ová: čitateľ sa často nemôže dopátrať, ako sa daná osoba v skutočnosti volá, lebo napr. z tvaru Ótová sa nedá zistiť, či ide o priezvisko Óto, Óta alebo Ót. Časť informačnej hodnoty sa opäť vytráca.
Osobné mená cisárov sú vyhradené len pre ich súkromie a počas ich života. Na verejnosti sa používa oficiálne meno cisára. Od éry Meidži v minulom storočí sa zaviedla prax, že pri nastúpení na trón sa vyhlási názov vládnej éry nového cisára, ktorý súčasne slúži aj ako jeho oficiálne meno. Len pri styku so zahraničím sa podľa vzoru európskych dynastií (napr. kráľovná Alžbeta II.) používa panovníkovo osobné meno (napr. cisár Hirohito). Pretože sa však môže vyskytnúť aj oficiálne meno, uvádzam osobné a oficiálne mená cisárov od éry Meidži a rozpätie ich ér:
Mucuhito — cisár Meidži (éra Meidži 1868—1912),
Jošihito — cisár Taišó (éra Taišó 1912-1926),
Hirohito - cisár Šówa (éra Šówa 1926-1989),
Akihito - cisár Heisei (éra Heisei od 1989).
Oficiálne mená odporúčame neskloňovať, hlavne pokiaľ sa vyskytuje v spojení s apelatívom „cisár“, aby sa zachoval základný tvar mena: cisárovi Šówa, s cisárom Šówa.
Ďalšie japonské slová
V súvislosti s boomom japonskej kuchyne v posledných rokoch sa aj u nás rozšírili mnohé nové názvy japonských jedál. Žiaľ, keďže táto móda neprišla priamo z Japonska, ale zo Západu, došlo k znovurozšíreniu anglických podôb aj u slov, ktoré už predtým boli zaužívané v slovenskom prepise: suši ako „sushi“, misoširu ako „misoshiru“. Niet dôvod pre tento anglický prepis, okrem toho, že to azda pôsobí viac in. Misoširu doslova znamená „polievka z misa“, tj. z hnedej sójovo-obilninovej nakvasenej hmoty zvanej miso. Preto sa občas vyskytne aj japonsko-anglický vysvetľovací ekvivalent „miso soup“. V súvislosti so suši sa rozšíril opäť „západný“ tvar japonského slova, a to maki ako označenie zavíňaných suši. Toto slovo však nie je japonské. Je to len skratka z pôvodného japonského označenia tohto jedla, ktorým je makizuši (dosl. „zavíňané suši“).
Slovo sake by sa malo písať (aj vyslovovať) s krátkym e. Zdanlivý „dĺžeň" nad koncovým e je v skutočnosti len akcent, ktorým sa vo francúzštine a angličtine zdôrazňovalo, že koncové e sa má vyslovovať (podobne sa tam často akcent píše napr. v priezvisku Abe – „Abé“, neznamená to však dĺžku). V slovenčine nemá tento diakritický znak opodstatnenie. Aj slovo mikado ako jedno z označení japonského cisára (doslova „sväté brány") je s krátkym a.
Slovo zen v anglickom spojení Zen Buddhism je adjektívom, preto slovenský preklad má znieť zenový buddhizmus, nie zen buddhizmus. Takéto príklady nezhodného prívlastku pred určovaným slovom sa, žiaľ, vplyvom angličtiny v poslednom čase u nás vyskytujú veľmi často.
Slovo Micubiši (Mitsubishi) bolo v dávnejšej televíznej reklame preložené ako „tri diamanty“. Skutočný význam tohto slova však je „tri kosoštvorce". V angličtine „kosoštvorec" a „diamant" znejú rovnako (diamond), a na tejto slovnej hračke bol založený aj daný reklamný šot, avšak ten mal opodstatnenie v angličtine; pri preklade sa humor slovnej hračky stratil.
Pri preklade zo zahraničných textov sa často stáva, že do prekladu sa namiesto dž dostane písmeno „j“, pričom pôvodné „sh, ch“ sú správne transkribované ako š, č. Ako návod nech slúži toto pravidlo: ak sa v texte vyskytujú SH, CH, znamená to, že ide o anglický prepis japončiny, a teda že písmeno J v ňom znamená hlásku dž, ktorú v slovenčine treba prepísať ako dž. Písmeno Y sa v tom prípade prepíše ako j. Ak sa však v texte vyskytujú písmená š, č, znamená to, že ide o slovenský prepis japončiny, a teda že písmeno J označuje hlásku j, pretože hláska dž je v tomto prípade prepisovaná ako DŽ.
Pri čerpaní informácii z ruštiny sa často vyskytuje písanie V: Hosokava, Kanazava. V slovenskom prepise je však vhodnejšie písať už zaužívané dvojité w: Hosokawa, Kanazawa.
Fakt, že cudzinci sa s Japonskom oboznamujú hlavne prostredníctvom materiálov v angličtine, ako aj nesprávna predstava, že väčšina Japoncov vie dobre po anglicky a ide teda o akúsi dvojjazyčnú krajinu, spôsobili, že sa u nás vyskytujú japonské reálie či mená spojené s anglickým apelatívom, napr. Biwa Lake, Osaka City, Seto Bridge. Autori ich ponechávajú v tejto podobe asi preto, lebo sa nazdávajú, že v takejto anglickej podobe vystupujú mená aj v Japonsku a nechcú narúšať originálne znenie prekladom do slovenčiny. Spojenie Osaka City však nie je o nič prirodzenejšie ako „Koshitse City" a anglické časti takýchto súsloví treba prekladať: jazero Biwa, mesto Ósaka, most Seto.
Ešte o výslovnosti niektorých slov: b o n s a i — nie /bonzai/, ale /bonsai/; š i n k a n s e n — nie /šinkanzen/, ale /šinkansen/; š a m i s e n — nie /šamizen/, ale /šamisen/; H i t a c h i — nie /hitaši/, ale /hitači/.
Výslovnosť značiek Mazda a Toshiba je už zrejme natoľko zaužívaná, že by bolo zbytočné upozorňovať na správnu výslovnosť /macda/ a /tóšiba/.
Nejaponské jazyky v Japonsku
Okrem japončiny s jej nárečiami existujú v Japonsku pozostatky ďalších jazykov, ktorými sa kedysi na Japonských ostrovoch hovorilo. Ide o rjúkjúske jazyky na juhojaponskom súostroví Rjúkjú a o ajnuštinu na severnom ostrove Hokkaidó.
Rjúkjúske jazyky tvoria spolu s japončinou tzv. japonickú jazykovú rodinu. Väčšinu súostrovia Rjúkjú zaberal do konca 19. storočia samostatný štát – kráľovstvo Rúčú, ktoré bolo násilne včlenené do moderného japonského štátu pod názvom „prefektúra Okinawa“. Najvýznamnejším rjúkjúskym jazykom je učináguči – okinawčina. Okinawské nárečie kráľovského hlavného mesta Šuri bolo v rúčúskych dobách oficiálnym a literárnym jazykom tohto zaniknutého kráľovstva. Dnešné rjúkjúske jazyky a nárečia prudko ustupujú spisovnej tókijskej japončine.
Severojaponský národ Ajnu sa nazýva – z dôvodu nepresnej transliterácie cez japonskú katakanu – aj „Ainu“, čo však nie je presné označenie, keďže endonymný názov je dvojslabičný – „Aj – nu“, takže odporúčam používať termíny odvodené od tohto endonymného názvu: Ajnuovia, ajnuský, ajnuština. Ajnuské slová sa do európskych jazykov dostávajú cez transliteračné sito nepraktickej japonskej katakany, na čo upozorňujem hlavne japonologickú pospolitosť. Je treba adaptovať ajnuské slová v pôvodnej verzii, nie „skomolené“ prepisom japonskou slabičnou katakanou, napr. pet = rieka (nie „pecu“) apod. Ajnuština síce prestala byť živým jazykom, keď koncom 20. storočia zomreli poslední rodení hovoritelia, čím sa prerušila kontinuita bezprostredného ústneho odovzdávania jazyka z matky na dieťa; na Hokkaide však existujú hnutia a krúžky, ktoré sa usilujú o znovuoživenie tohto pozoruhodného jazyka so zaujímavou slovesnou tradíciou.
