Toto by aj stačilo na vyjadrenie toho, čo chcem povedať. Ale blog má svoje zákonitosti, a buddhistickému mlčaniu, veľavýznamnej prázdnote, nepraje. Tak ešte zopár slov, keď už slová sú to, čo sa tu ešte požaduje... Mjanmári sú buddhistický národ, jazykovo sú blízki Tibeťanom, a oba tieto národy dali svetu prelomu tisícročí dve veľké osobnosti. Podobne ako pred 50 rokmi Mahátmá Gándhí, aj dalajlama a pani Aung Schan Sú Ťij dávajú dejinám príklad, ako bojovať proti zlu. Nie násilím, ale vzdorom. Vzdorovať zlu.
"Neprotivíťsja zlu nasíljem", hlásal vraj Lev N. Tolstoj. U nás sa tento výrok často chybne berie v zmysle neprotiviť sa zlu vôbec (presne v súlade s našou národnou mentalitou...). Sú to však dve odlišné veci. Neprotiviť sa zlu násilím znamená protiviť sa mu ináč. Postaviť sa mu, vzdorovať, a - vydržať.
Symbolmi takýchto postojov sú práve aj dvaja súčasní predstavitelia dvoch blízkych ázijských národov. Nás s nimi spája aj to, že pani Aung Schan Sú Ťij navrhol na Nobelovu cenu mieru Václav Havel. Svoju cenu si však nikdy nemohla prevziať. Vyzdvihol ju v Oslo za ňu jej syn, ktorý žil s otcom v Anglicku. Pripomeniem, že Aung Schan Sú Ťij svojho času vyhrala voľby v Mjanmársku, ale vojenská junta proste neodstúpila; víťazka volieb skončila v dvadsaťročnom domácom väzení... Absurdita dnešnej doby. Nemohla byť so svojim manželom ani v čase, keď v Anglicku zomieral na rakovinu.
Hrdinstvo bez perutných slov a bez pátosu. Hrdinstvo prirodzené, z lásky k svojim ľuďom, za ktorých slobodu padol už jej otec Aung Schan: to je krásna žena Aung Schan Sú Ťij, s ktorou mám česť žiť v jednej dobe na jednom svete.
