Film bol technicky dokonalý, scény boli vizuálne krásne, a bujará príroda bola stvárnená s takmer jakubiskovským expresionizmom. Na pozadí deja sa vznášali verše tej nádhernej poézie a spočiatku sa zdalo, že pôjde o pastvu pre oči aj pre dušu. Ale počas toho, ako stúpal sprievod hore božími mukami ku kostolíku na kopci, film dostával črty typické pre tvorbu, aká sa zvykne nazývať „súčasná“: bol urážlivý voči citom diváka a usilovne boril všetky pozitívne hodnoty.
Máchov Máj som si zvykol čítavať práve v mesiaci, kedy je jeho dej zasadený, a tak mi v minulých rokoch priniesol nejednu krásnu májovú chvíľku. Vždy pri čítaní som bol vďačný osudu za to, že ako Slovák mám možnosť takto priamo vnímať aj tento skvost českej poézie, túto literárnu nádheru, uvedomujúc si, že tieto nádherné zážitky, ktoré vďaka veršom zažívam, ostávajú väčšine ľuďom vo väčšine sveta skryté a nepoznané. Knižku som mal po babičke, ktorá pochádzala od Brna a ktorá si v prostredí slovenského malomesta najlepšie rozumela s vzdelanými a rozhľadenými Židovkami. „Máj“ teda takto napájal aj nostalgiu spôsobenú touto čiastkou v mojej krvi.
S očakávaním som teda sadol k včerajšiemu filmu a so sklamaním som si uvedomoval, ako mi v duši rastie otáznik, a napokon mi ostalo pobúrené znechutenie. Zlý vkus zasadený do vizuálne dokonalých scén. Bohorúhačstvo scény prepadu kostola – z hľadiska deja úplne neopodstatnené – zamedzilo, aby som ako divák získal akékoľvek sympatie k Vilémovi, spodobnenému ako mladý zbojník, ktorý je skôr puberťácky spratek než „strašný lesů pán“. Jarmila bola vykreslená ako dobová pobehlica, ktorá nevie, či ísť s mladým alebo starým, a jediný, kto lyrickú nôtu zachraňoval, bol kat, ktorý síce celý čas ľutuje osud mladej dvojice, ale jeho citové pohnutie nie sme schopní zdieľať práve z horeuvedených dôvodov.
V takejto atmosfére už recitované verše na „zemi krásnou, zemi milovanou...“ nemohli nič zachrániť a vyznievali banálne, takmer ako úbohá pripomienka niečoho, čo malo byť, ale nebolo. Film, ktorý nevyvolá nijakú slzu dojatia – tá býva práve krásnym zážitkom pri čítaní literárneho Mája. Čítanie veršov zanechá v človeku ľahkú tragiku príbehu, ale hlavne z neho vychádzame doplna naplnení krásou. Krásou. Krásou. Film - ten sa len usiloval búrať mnohé pomyselné tabu, snažil sa byť revolučný rovnako, ako v svojej dobe bol revolučný romantizmus. No búrať tabu za každú cenu – aj za cenu straty hĺbky, a hlavne za cenu popretia romantiky lásky - to je predsa len veľká škoda. Načo je dobré takto sa ochudobňovať?
