Zlodeji bozkov je najnovší román, ktorý vyšiel v Ikare, a asi by bolo zbytočné tutlať, že jeho autorkou je moja sestra. Ale tento blog nepíšem kvôli tomu. Práve som jej román – ktorý pred nami starostlivo ukrývala a privilégium prečítať si ho v prvom šmíráku mala len naša mama – prečítal v čerstvom „kabelkovom balení“, ktoré má tú výhodu, že sa vynikajúco drží v ruke, jeho nevtieravý papier je ľahký, a dámam sa hodí do kabelky; na druhej strane sa obávam, či ho tento formát nemôže v očiach snobov degradovať na nejakú „četbu pre panie“, pretože najnovšia produkcia Martiny Monošovej je podľa mňa kvalitný „society novel“, román zo (o) spoločnosti.
Prezentuje život v Bratislave, v celom jeho širokom zábere, ako ho prežíva Ema Kováčová, mladá protagonistka príbehu. Ema zo seba len ťažko otriasava nános zo škaredo ukončeného predchádzajúceho vzťahu, je na dne citovo aj ekonomicky, ale vďaka jej danostiam – a nepochybne aj úžasnému talentu – sa postupne dostáva zo svojho dna a život začína uvoľňovať svoje priehrštie.
Moja sestra nemá rada toto prirovnanie, a určite mi za toto nepoďakuje – ale z jej knihy znova cítim onen „nahor-smerujúci ťah“, ktorý definuje aj Janu Eyrovú. Tento anglický román je dnes už dosť sprofanovaný, zdá sa mi, zásluhou mnohých filmových spracovaní, ktoré mu jedno po druhom kradnú z jeho pôvodného literárneho čara a ľudskej sily. Ale rovnakú ľudskú silu cítim aj u Emy Kováčovej. Pre moju sestru je Jana Eyrová ubité dievčatko v ubíjajúcom depresívnom prostredí. Ale to isté platí aj pre Emu Kováčovú. Je reprezentantkou svojej generácie, jednou z bežne nebohatých, priam chudobných mladých žien, má nabúrané rodinné zázemie, je „vo svete sama ako kôl v plote“ a má morálne zásady...
A hľadá lásku.
Kým Jana Eyrová sa však pohybovala po osihotených usadlostiach severného Anglicka, Ema Kováčová je hodená doprostred virvaru zúriaceho prostredia Bratislavy. Idylické severoanglické výhľady vystriedali bratislavské ulice bez akejkoľvek idyly, v ktorých – ako inak – večne meškajú električky.
Dokonca sa dostávame aj do petržalských sídlisk, takých desivých pre „naddunajských“ Bratislavčanov. Ja sám, ktorý som v Petržalke veľa rokov býval, viem, že Zadunajsko nie je až také desivé, ba dokonca som pripomínal, že Rímska ríša siahala po Dunaj, prosím! a severným dunajským brehom sa začínalo Barbaricum :-)
Bratislava v románe Zlodeji bozkov má však aj iné polohy. Sú tu luxusné byty s nádhernými výhľadmi na Dunaj. Je tu Reduta a hotely - priestory, kde sa konajú oslepujúco skvelé módne prehliadky a „prezidentské svadby“. Prostredie mocných mužov, možno až príliš mocných. Gentlemani typu pána Rochestra sa nekonajú. Alebo predsa?
Emu jej dvojmesačný životný výsek dostáva do všetkých týchto prostredí, osud sa s ňou hrá – zahráva? – či už pekne, či nepekne, to nechám na Vás, prípadných ďalších čitateľov, ale každopádne upozorňujem, že od polovičky knihy sa od jej stránok už nemožno odtrhnúť, a tak by som všetkým odporučil zobrať si radšej na tie dni dovolenku, pretože aj tak nič poriadne v práci neurobíte a budete pod stolom len čítať... (Viac Vám neprezradím!) Ak Vám koniec knihy vyjde do udaždeného aprílového dňa, ako je ten dnešný, tak bude pre Vás príjemným bombónikom, pri ktorom Vám nabehnú, s odpustením, nie len slinky, ale aj slzy, aj budete vybuchovať smiechom.
Aspoň mne vytreskli – slzy aj smiech. A diplomovka mojej študentky o ekonomickom zázraku Japonska musí počkať do zajtra...
