Tento ťah Denníka N, vyjadrujúci solidaritu Ukrajine, bol zaiste inšpirovaný aj angličtinou, v ktorej sa čoraz viac používa ukrajinské znenie „Kyiv“ namiesto "ruskej" verzie „Kiev“. Tu však narážame – ako sa stáva veľmi často – na to, že angličtina je iný jazyk ako slovenčina, a čo dobre funguje v angličtine, nemusí tak dobre fungovať u nás. V prvom rade - v angličtine sa neskloňuje, takže ten ukrajinský tvar Kyiv ostane vždy rovnaký. Navyše, v angličtine si môžu zvoliť písanie „Kyiv“, ale pritom reálnej výslovnosti sa to nijako nedotkne – výslovnosť ostane rovnaká ako v prípade „Kiev“, pretože v angličtine je tá druhá slabika neprízvučná a jej samohláska je tým pádom silne zredukovaná a rozdiel „i“ – „e“ sa neprejaví. Takže v angličtine je ľahšie nabehnúť na ukrajinskú verziu – pretože to neznásiľňuje obyvateľstvo, aby to aj inak vyslovovalo. Názov mesta tým pádom ostáva nemenný.
U nás je situácia iná. Po prvé, museli by sme ľudí nútiť, aby si zafixovali nové, ukrajinské znenie mesta, ktoré sa u nás možno už od dôb Veľkej Moravy vyslovuje „Kyjev“, bez ohľadu na fonetické zmeny, ktoré sa medzitým odohrali v ukrajinčine. Vývoj prebieha v každom jazyku - u nás sa napríklad medzitým odohrala tá fonetická zmena, že „y“ splynulo s hláskou „i“. Y a I však boli pôvodne dve odlišné samohlásky, ktore sa aj u nás pôvodne vyslovovali odlišne, podobne ako to dodnes je v ukrajinčine, ruštine či poľštine.
Pri ohybných jazykoch, ako sú indoeurópske, je vhodné prihliadať nie len na tvar 1. pádu v pôvodnom jazyku, ale aj na ostatné pády v pôvodnom jazyku. Pri skloňovaní má totiž názov často iný kmeň v nominatíve než v iných pádoch. Najviac sme si toho vedomí pri klasických jazykoch (Zeus – od Dia, Nerō – od Nerōna), mali by sme to ale aplikovať aj na moderné ohybné jazyky – modernú gréčtinu, pobaltské jazyky, írsku gélčinu, škótsku gálčinu. Bolo by vhodnejšie hovoriť Rhodos - na Rhode, Vilnius - z Vilniu, Kaunas - z Kaunu, (tá) Éire - z (tej) Éireanny, Alba - z (tej) Albany... No a, samozrejme, tým viac to platí o jazykoch slovanských, najmä ak chceme vyjadriť svoju solidaritu a podporiť tak znovu oživšiu myšlienku slovanskej vzájomnosti (bočný výsledok tejto nešťastnej vojny) a ústretovosť voči napadnutým Ukrajincom.
V ukrajinčine došlo k zvláštnej fonetickej zmene - pôvodné „o“ sa vyvinulo do „i“. Preto naša prípona „-ov“ má v ukrajinčine podobu „-iv“ (Chárkiv, Černíhiv, Ľviv). Ale k tejto zmene došlo práve len v nominatíve – v iných pádoch sa zachovalo pôvodné „-ov-“: z Charkova, z Černihova, z Ľvova.
Podobne aj ukrajinský názov Kyjiv sa v iných pádoch mení: z Kyjeva, v Kyjevi.
Takže, ak chceme solidaritu s Ukrajincami vyjadriť tým, že budeme používať ukrajinskú verziu ich hlavného mesta (a pred tisíc rokmi hlavného mesta všetkých východných Slovanov), tak ju používajme správne podľa ukrajinčiny: Kyjiv, z Kyjeva, v Kyjeve, s Kyjevom. Pretože presne takto sa používa v ukrajinčine.
