Vytvára totiž predstavu hlbokej priepasti prechádzajúcej krížom ľudskou spoločnosťou a rozdeľujúcou ju na dva nezlučiteľné, priam „vojenské“ tábory: tábor akejsi vyhranenej a jednotnej skupiny „tých divných“ na jednej strane, a tábor tých „normálnych“ na druhej strane. „LGBTQI-atď-atď...“ je však značne rôznorodou skupinou, do ktorej sa počítajú rozmanité variácie ľudskej sexuality. Problém ale je, že sú všetky zhrnuté do jednej skupiny, ktorá akoby mala byť v „opozícii“ k väčšinovej skupine heterosexuálov. Pritom by to tak nemuselo byť.
Rozoberme si to bližšie: už samotné slovo „komuita“ v slovenčine znamená niečo iné ako v angličtine. Anglické community vystihnuje princíp vzájomnej prepojenosti a priateľskosti panujúcej v akejkoľvek skupine ľudí – anglofón môže za „our little community“ označiť svoju štvrť v meste, alebo svoju dedinu, a vyjadruje tým, že sa v nej všetci cítia dobre. Toto posolstvo nesie naše slovo spoločenstvo, a donedávna ho obsahovalo aj slovenské slovo „pospolitosť“, predtým, než bolo zneužité v politike práve ľuďmi, ktorí k pozitívnemu chápaniu pospolitosti mali najďalej... V slovenčine sa slovo komunita často používa v súvislosti s uzavretými spoločenstvami, a vďaka tomu nadobudlo význam blízky slovu „sekta“: vytvára dojem, že členovia „komunity“ - to sú tí-nejakí-divní, ktorí sa všetci zgrupujú a páchajú nekalé veci, podobne ako náboženské „sekty“. Pritom aj slovo sect má v angličtine neutrálny význam „frakcia / odnož“. Je príznačné, že v slovenčine tieto pôvodne neutrálne až pozitívne slová nadobúdajú negatívny význam, umožňujúci nedôveru a nenávisť. Vypovedá to niečo o našej mentalite?
Tak či onak, neheterosexuálni členovia našej spoločnosti urobili, podľa mňa, chybu, že slepo presadzovali tieto „predžuté“ pojmy prevzaté z angličtiny a nezamysleli sa nad tým, ako budú pôsobiť v slovenskom prostredí - že budú vyvolávať jednoznačne negatívnu konotáciu. Konotáciu, ktorá tým pádom umožní, aby sa po nej zviezla všetka možná nedôvera, nenávisť, a najnovšie aj – zločinnosť a terorizmus. Slová majú veľkú moc, a ich výber môže mať nedozerné následky...
Aj v angličtine majú slová svoj vývoj. Homosexuáli v San Franciscu volili frontálny útok a ponechali si označenie „queer“ – divní, čudní – a presadzovali, aby bol tento pôvodne negatívny výraz hrdo používaný a nadobudol konotáciu hrdosti. Tam je počiatok pojmu „pride“ – hrdosť. Typické pre Ameriku. Je to niečo podobné, ako keby sa u nás homosexuáli sami seba označovali za teplošov a presadzovali, aby sa toto slovo zbavovalo svojej negatívnej konotácie...
Už aj takí Angličania preukázali odlišnosť svojej mentality od Američanov a namiesto amerického „queer“ zaviedli radšej eufemizmus „gay“, ktorý znamená - veselý. Bolo v tom úsilie o pozitívnosť: homosexuáli majú viac než iní ľudia sklon k smútku a depresii, pretože ich život skutočne nie je med lízať. Práve zavedením označenia „veselí“ sa britskí homosexuáli snažili klásť dôraz na to, že aj homosexuáli môžu žiť veselý život – čo sa, žiaľ, medzitým u mnohých zvrhlo na život rozpustilý a neviazaný – lenže, ruku na srdce - líšia sa v tomto až tak veľmi od heterosexuálov?
Nič z tohto diskurzu sa neudialo na Slovensku. A tak keď aj naši homosexuáli chceli prelomiť tabu mlčania a začať o sebe verejne hovoriť, veľmi rýchlo upustili od označenia „teplí“ či „buzeranti“, pretože v príznačne netolerantnej, ukrivdenosťou-a-vášňami zmietanej slovenskej spoločnosti by to neprestávalo vyvolávať negatívne reakcie. A tak siahli po prostriedku zdanlivo najpraktickejšom – po prebraní – zdanlivo neutrálnych - anglicizmov. Ale skutočne len zdanlivo: tieto anglicizmy po prenesení do slovenčiny neprenášajú ten diskurz, ktorý za nimi prebehol v USA či Británii, a stratili tak svoje pôvodné poslanie.
Označenie gay, ktoré používajú na seba často bežne aj homosexuálne ženy, sa napokon – zrejme z akejsi tradičnej úctivosti voči ženám, rozšírilo na skratku LG (lesbičky a gayovia-muži). Problematické bolo, keď sa do tejto skupiny začali pridávať aj ľudia zo spektra džendrového. Samotný pojem džender (u nás absurdne prekladaný ako „rod“) sa na Slovensku tiež chápe nesprávňe. Nejde totiž o pohlavie. Homosexuáli sú stále ženy a muži. Lesbičky sú ženy a gayovia sú muži. Pojem džender sa vzťahuje na tie obmeny sexuality, ktoré sa nezmestia do binárneho pohlavného rozdelenia na muž a žena. Preto je bezpredmetné, keď sa ľudia rozčuľujú, že ľudstvo bude mať nakoniec „nejakých 365 pohlaví“. Nie. Pohlavia sú, samozrejme, stále len dve. Ale DŽENDROV JE VIACERO: sú tu muži, ktorí sa cítia viac (alebo výlučne) ženami; sú tu ženy, ktoré sa cítia mužmi; a potom tí, ktorí dúfajú, že operatívna zmena pohlavia (nie džendru!) im pomôže tieto ich problémy vyriešiť.
Homosexuáli – či už ženy alebo muži – sa ako homosexuáli narodili. K džendrovým obmenám majú zjavne rovnako ďaleko ako heterosexuáli. Ich zahrnutie do takmer-všeobsiahlej (a len heterosexuálov vylučujúcej) exluzívnej skupiny označovanej čoraz dlhším radom písmen, podľa toho, ako sa komu kde na svete podarí presadiť doň ďalší a ďalší odtieň džendrovej obmeny, vedie k absurdnosti. Pravdou ale je, že všeobecne zjednocuje ľudí, ktorí to z hľadiska pohlavného života ako súčasti vzťahu s druhým človekom nemajú ľahké a preto je pre nich užitočné sa zjednotiť a pod jedným transparentom bojovať za svoje uznávané miesto v spoločnosti. Ide teda o entitu skôr politickú. Jej neustálym rozširovaním však stráca základnú identitu – teda, pokiaľ za identitu nepovažujeme púhe vyhlasovanie sa za odlišného.
A tak na rozdiel od mužov a žien, ktorí sú homosexuálni, existuje džendrovo bohatá škála ľudí, ktorí si svoju finálnu identitu musia riešiť náročnými operačnými zákrokmi: týmto však majú bližšie k ľuďom, ktorí sa rozličnými druhmi plastických operácií snažia si riešiť iné životné problémy... Zaškatuľkovanie homosexuálnych žien a mužov do jednej skupiny s ľuďmi, ktorí sa necítia dobre v svojom pohlaví (on sa cíti ako ona, ona sa cíti ako on), alebo im je vôbec pojem pohlavia cudzí (on či ona sa necíti ani ako on ani ako ona, a radšej by boli proste „ono“) – toto vytvára veľmi hegerogénnu skupinu, ktorá je značne nevýstižným konglomerátom všetkého možného, ale hlavne – ľahkým cieľom nenávisti... Pripodobnil by som to k tomu, ako keby sa všetky rasy okrem bielej zjednotili do jednej skupiny a označili sa, trebárs, „YRB rasa“ (yellow-red-black), prípadne – pre istotu - „YRB+ rasa“, kvôli možnosti pridávať ďalšie obmeny rasovo rôzne premiešaných ľudí. Týmto by sa urobila hrubá čiara medzi „bielou rasou“ a „tými ostatnými rasami“, a takáto priepasť by viedla k hlbokému rozkolu v spoločnosti a vytvoril by sa veľmi ľahký terč nenávisti: bieli proti „ostatným“, alebo skôr – „tí ostatní“ proti bielym... Presne tento scénar, podľa mňa, vznikol zavedením pojmu „LGBTQI+“.
Možno by stačilo proste – hovoriť o heterosexuáloch a neheterosexuáloch. To by možno tú tragicky naakumulovanú animozitu pomohlo odstraňovať. Zmazalo by to totiž príchuť politického aktivizmu a antagonizmus zdanlivo nezmieriteľných „táborov“ a stalo by sa – proste označením, definíciou, a ničím iným. A možno by sa vlny trošku upokojili... Nenávistných a netolerantných heterosexuálov to asi síce nezmení, ale môže to zmeniť postoj tých, ktorí sú možno inak celkom tolerantní, ale vadí im exhibovaná odlišnosť a výstrelky, ktoré sa s pojmom „LGBTI+ komunita“ spájajú...
