zamatu: Velvet Revolution, Biródo-no kakumei... A dokonca už aj mnohí Slováci zabúdajú, že sme si ju volali Nežnou...
Nedávno ma oslovili konškoláci z Filozofickej fakulty UKo. Zostavujú materiály na príležitostnú publikáciu k 30. výročiu Nežnej revolúcie, a pýtali sa ma, či by som nechcel prispieť ďalšou časťou zo svojho súkromného denníka z tých čias. Bol som vtedy vo štvrtom ročníku FiF UKo a udalosti som dychtivo zaznamenával z pozície obyčajného študenta, ktorý sa z ničoho nič ocitol vo víre svetového diania, a snažil sa svojím „hlasom zospodu“ prispieť, kde sa dalo. Ani by mi vtedy nezišlo na um, že moje denníkové záznamy raz budú také cenné.
Sľúbil som, že sa pokúsim do uzávierky niečo dať dokopy. Bol prostriedok môjho semestra v Brne, výučba v plnom prúde, výskumných úloh plná hlava, ale podarilo sa mi využiť májové sviatky na naťukávanie denníkových záznamov spred 30 rokov do digitálnej podoby. A tak prvé dva týždne Nežnej revolúcie, videné „odspodu“, som odoslal prípravnému výboru, ktorý sa v Bratislave schádza už od začiatku tohto roka, aby dostatočne dôstojne pripravil nadchádzajúce výročie.
Starí „bratia v zbrani“ sa mi poďakovali za tento kus historického svedectva. „Máme už zhromaždený krásny materiál. Teraz len dúfať, že sa podarí zohnať peniaze na vydanie publikácie.“
...
Taká irónia! Ľudia, čo pripravujú publikáciu, boli vodcovia Nežnej revolúcie na Filozofickej fakulte. Boli sme vtedy hrdí na to, že sme boli hneď prví, ktorí sme sa pripojili k štrajku VŠMU. Akoby aj nie – veď sme boli pripravení. Nežná revolúcia sa totiž nezačala ani v pondelok 20. novembra v Bratislave, ani v piatok 17. novembra v Prahe, ale deň predtým: vtedy, vo štvrtok 16. novembra, išli naši študenti protestovať pred Ministerstvo školstva. Keď teda potom deň nato zapálili v Prahe, takpovediac, pochodne vzbury, Bratislava už bola pripravená, a hneď po víkende to naplno vypuklo.
Ľudia, čo viedli Nežnú revolúciu v Bratislave, aspoň za Filozofickú fakultu, sa neocitli na vodcovských pozíciách v nasledujúcich rokoch. Okrem jedného z nás, ktorý veľmi skoro tragicky zahynul (a ďalšieho, ktorý ako čerstvý dekan smutne zahynul tento rok...). Splnili sme si svoju občiansku povinnosť z úprimného srdca a z najrýdzejšej snahy o slobodu, a potom sme si robili svoju prácu. Nie sme zanedbateľnými osobnosťami, ale nie sme ani na špiciach spoločenského či hospodárskeho života našej krajiny. Tam sa – po nás – dostali iní. A tak teraz, po 30 rokoch od tých vzrušivých pamätných dní, nám neostáva len „dúfať“, či sa – nájdu peniaze na spomienkovú publikáciu...
A tak uvažujem, že možno tá naša revolúcia bola – až akási príliš nežná...
